V najstráženejšej časti Kábulu, kde sú ulice ohradené vysokými múrmi s ostnatým plotom a strážnymi vežami, je rušno.
Okolo päťtisíc mladých Afgancov sa v kábulskom vojenskom tréningovom stredisku pripravuje na novú kariéru. Záujem o jedno z najnebezpečnejších povolaní je obrovský. Nebráni tomu ani fakt, že vojna proti Talibanu a al-Káide ani zďaleka nie je na konci a už za tento polrok je jasné, že počet civilných aj vojenských obetí je najvyšší od roku 2001.
Desať týždňov
„Prichádzajú sem ľudia z celého Afganistanu. A často nemajú nič. Len oblečenie, v ktorom prišli,“ hovorí seržant Van Treuner z výcvikového strediska. Ako napríklad devätnásťročný Fajíz Mohammed.
Do Kábulu prišiel dobrovoľne a na radosť rodičov. „Sú hrdí, že som tu,“ hovorí Mohammed a jeho afganský tréner prikyvuje. „Ak tu má niekto reputáciu, tak je to armáda,“ hovorí Azim Malaki. V krajine, kde sa stáročia viedli vojny a kde namiesto hlavného mesta mali hlavné slovo kmeňoví lídri, je to dôvod na mierny optimizmus.
Mohammed je menšinový Tadžik a jeho učiteľ Malaki Paštún, čo tvoria takmer polovicu afganského obyvateľstva.
Napriek rozdielom sa do terénu vysielajú zmiešané skupiny, ktoré sa počas výcviku skamarátili. „Jednota sa začína tu,“ svieti za bránou výcvikového strediska propagandistický slogan. A niečo na tom bude.
Mohammed bude pripravený do terénu za desať týždňov. Toľko trvá skrátený výcvik. Situácia v krajina si vyžaduje čo najrýchlejšie nasadenie najväčšieho počtu vojakov. Najmä v čase, keď čoraz viac európskych krajín, napriek slabej centrálnej vláde, zvažuje stiahnutie domov. Naposledy smrť deviatich francúzskych vojakov vyvolala takú debatu v Paríži.
Hodiny čítania
Výcvik mladých vojakov riadia inštruktori zo štátov NATO, najmä Spojených štátov. V krajine, kde väčšina obyvateľstva po tvrdej ruke Talibanu nevie čítať ani písať, nejde o štandardný výcvik. Len tridsať percent záujemcov je gramotných. Hodiny čítania a písania sú bežnou súčasťou výcviku.
„Samozrejme, že máme problémy. Najskôr ich prinútiť, aby vstali skoro ráno, potom správne držať samopaly a udržať si kondíciu,“ rozpráva seržant Michael Toleman. Mladých Afgancov priťahuje plat sto neskôr 130 dolárov mesačne, čo je viac ako mzda úradníka. V provinciách, kde ťažko zoženú zamestnanie, je to veľká motivácia. Stále je to však trikrát menej ako zarobia tlmočníci. O tých, ktorí okrem angličtiny ovládajú viac jazykov, je núdza.
Už len to, že v 27miliónovej krajine sa rozpráva okrem väčšinovej paštúnčiny či afganskej perzštiny dárí množstvom iných jazykov a dialektov, komplikuje tréning. „Niektoré vojenské výrazy v ich rečiach ani nemajú slová,“ vysvetľuje seržant Toleman.
Nádej pre spojencov
Afganská armáda má vyše 70-tisíc vojakov a považuje sa za jeden z kľúčových momentov, ako dostať Afganistan medzi normálne krajiny. Cieľom je zvýšiť počet na dvojnásobok.
Ani v centrále NATO nikto netají, že jej vybudovanie môže prispieť k čo najskoršiemu odchodu koaličných vojsk. „Mala by pomôcť práve tam, kde zahraničné jednotky strácajú pôdu pod nohami,“ povedal SME nemenovaný vysoký predstaviteľ NATO v Bruseli. Rozsiahly počet civilných obetí v niektorých častiach Afganistanu toto leto ešte viac proti spojencom popudil miestnych obyvateľov.
Nasadenie afganskej armády, ktorá má doma slušné meno, by mohlo pomôcť najmä v situáciách, kde sa spojenecké jednotky spoliehajú na vojenské nálety. Ako sa to koncom augusta stalo v provincii Herát, kde zomreli desiatky žien a detí po útoku na rebelantov.
Autor: Afganistan
