A čo hovorí o politikoch? „Predsa len už si dajú poradiť. Ale je to vec vzájomnej dôvery, pretože nie je možné len povedať ‘toto vám svedčí, toto nie‘, ale rady musia predovšetkým vychádzať z osobnosti klienta. A človek úplne nezmení svoj štýl. Občas narazí kosa na kameň.“
Zrejme najvychýrenejším príkladom diela Gröhlingovho štúdia môže byť premena výzoru Anny Malíkovej. „Je za tým veľký kus práce, predovšetkým jej,“ skromne podotýka imidžmejker.
O služby expertov na zovňajšok sa hlavne pred voľbami zaujíma stále viac klientov z koalície i opozície. V odbore aspoň neexistuje inak hádam všadeprítomné rozdelenie slovenskej spoločnosti na dva nezmieriteľné tábory: „Nie je to také vyhrotené asi i preto, že ľudí v odbore je málo. Robil som pre koalíciu i opozíciu, ale pre mňa je politik klient ako každý. Aj kuchári predsa varia pre všetkých.“
Sám Gröhling predsa rešpektuje zásadu diskrétnosti i krédo „nekritizovať, ale radšej radiť“. A čo by teda poradil najvyšším činiteľom? Najskôr konečne vyhodiť obleky, ktoré si príliš veľa pamätajú z cesty na najvyššie priečky spoločenského rebríčka, nehovoriac už o takých rozčuľujúcich nedostatkoch, keď sa rovnaká viazanka objaví pod úsmevom i niekoľkokrát za mesiac: „Nereprezentuje predsa len seba, ale i nás, Slovensko.“
A je tu ešte jeden veľký problém: pre moju domácu v Anglicku neexistovalo, aby vyniesla smeti neupravená či nenamaľovaná. Čo keby ju videli susedia? To u nás si stále ideme nakúpiť v „domácom“ oblečení. Asi bude musieť vyrásť nová generácia, ktorá si uvedomí, že i pri kontajneri môže stretnúť svojho nastávajúceho,“ poznamenáva.
Slovenské dejiny poznajú oveľa drastickejší prípad schôdzky s osudom: jedného bývalého ministra zastihol najatý vrah po návrate z krčmy, kam si vyrazil – ako inak v teplákovej súprave.
MILAN SYRUČEK, ČTK
