BRATISLAVA. Potomkovia grófa Révaya uzavreli zmier so Slovenskou republikou hlavne preto, lebo chceli prioritne získať späť svoje pozemky.
V dohode sa píše, že vláda sa môže rozhodnúť, či im vráti pôdu, alebo peniaze. Rozhodla sa pre peniaze – 150 miliónov korún im pošle na účet do pol roka. Potvrdila to zástupkyňa Slovenska pred Európskym súdom v Štrasburgu Marica Pirošíková.
„Zatiaľ sme oficiálne rozhodnutie vlády nedostali, v prípade že bude také, ako naznačuje stanovisko pani Pirošíkovej, tak ho zoberieme na vedomie,“ povedal Ladislav Rosival, jeden z potomkov grófa. Hovorí však, že „pokiaľ by vláda svoje rozhodnutie zmenila v prospech vydania nehnuteľností, tak by sme takýto postup privítali“.
Pirošíková nechcela povedať, prečo štát uprednostnil vyplatenie hotovosti.
Gróf Ladislav Révay prišiel o pozemky na základe konfiškácie Národnej rady. Potomkom trvalo šestnásť rokov, kým sa dočkali navrátenia majetku.
Štát im ho totiž odmietol vydať celý – asi 1500 hektárov pôdy – a odvolával sa na to, že v zákone je obmedzenie, podľa ktorého každý môže získať maximálne 250 hektárov pôdy.
Révayovci však požiadali o vrátenie majetku v roku 1992 v čase, keď obmedzenie zo zákona na istý čas vypadlo.
Za pravdu im dal až Európsky súd pre ľudské práva, ktorý tento týždeň schválil zmier medzi Slovenskom a nimi.
Štát na zmier pristúpil, pretože stanovisko štrasburského súdu, keď prijal sťažnosť na ďalšie konanie, naznačovalo, že by prehral.
Ľudia sa na odobrané majetky vrhli
Ako k vyvlastneniu Révayovcov po vojne došlo?
„Ich majetok bol skonfiškovaný na základe nariadenia Slovenskej národnej rady číslo 104/1945. Je to konfiškácia ,kolaborantov, zradcov, Maďarov a Nemcov'.“
Kolaborovali s fašistickým režimom?
„Nie, nemáme o tom žiadne doklady. Jediné, čo mohlo prekážať, že sú Maďari.“
Ako to bolo so šľachtou po vojne?
„Boli veľkostatkári, veľkí pozemkoví vlastníci, vtedy sa už titul nebral do úvahy. Poznačila ich už pozemková reforma po 1. svetovej vojne. Mala sociálny podtón, pôda sa mala rozdeľovať maloroľníkom, vtedajší štátni predstavitelia chceli povzniesť slovenskú chudobu. Po 2. svetovej vojne to ešte stále mysleli takto. Sociálny princíp bol veľmi silný aj u inteligencie. My to dnes možno inak chápeme, komunisti to veľmi zradikalizovali. A potom, bola vojna, išlo o potrestanie zradcov a do jedného vreca hádzali aj tých, ktorí tam nepatrili. O tom, koho skonfiškujú, rozhodovali miestne orgány, revolučný národný výbor.“
Ako vnímali Révayovcov ľudia?
„Miestni občania sa na majetky vyslovene vrhli. Neboli už chránené, nebol tam žiadny majiteľ ani správca. Urobili to ešte pred konfiškáciou. Toto je celoslovenský problém, dialo sa to vo všetkých objektoch okrem troch – Betliar, Hodkovce a Orlové. Je ich okolo 450. Ladislav Révay písal na povereníctvo školstva a kultúry, žiadal o preverenie konfiškácie, chcel vedieť, čo všetko mu odviezli a kam. Zaujímavé je, že mu odpovedali, že keďže ide o konfiškát podľa Benešovho dekrétu číslo 108/1945, tak nepokladajú za povinnosť vôbec mu oznámiť, čo zobrali.“
Údajne mu zobrali aj všetky osobné veci. Čo si pod tým máme predstaviť?
„On už vtedy býval v Bratislave na Špitálskej ulici, zázemie mal tam. Ale kaštieľ mal zariadený, bola tam rodová galéria. Predstavte si, že vám skonfiškujú majetok tak, že si nemôžete zobrať ani fotografiu rodičov. Napríklad, keď Andrássyovcov vyhadzovali z Betliara, na hranici im vyhadzovali aj župany z kufrov.“
Prečo žil v Bratislave?
„Veľkostatkári už potom na svojich majetkoch nežili. Používali ich skôr ako letné sídla, mali správcov, ktorí sa starali. Každý z nich mal byt v meste, spôsob života sa menil.“
(mož)
