Láska dokáže hotové zázraky - napríklad vtedy, keď sa agentka tajnej služby zamiluje do objektu svojho záujmu, prípadne, keď sa žena zamiluje do peňazí svojho manžela, šéfa v CIA.
V akčných špionážnych filmoch sú hlavnými hrdinami väčšinou muži - dobre vyzerajúci, dokonale vytrénovaní a neváhajúci použiť v prípade potreby aj zbraň. Ženy-špiónky sa vyskytujú zriedkavejšie a takmer vždy ide o krásavice, ktoré skončia v posteli hlavného hrdinu, pretože neodolajú jeho čaru. Mohlo by sa zdať, že práca v tajnej službe, ľudovo povedané v špionáži, je určená len pre mužov, história nám však ponúka mnoho prípadov, keď rozhodujúcu úlohu zohrali ženy. Vari najznámejšou agentkou bola tanečnica Mata Hari (vlastným menom Margaretha Geertruida Zelle 1876 - 1917), ktorá zvádzala francúzskych dôstojníkov a ťahala z nich dôležité informácie. Podľa niektorých zdrojov bola dvojitou agentkou, čiže pracovala pre obe strany, ani to ju však nezachránilo pred popravou. Tajné služby vždy využívali a budú využívať aj ženy, pretože ich efektivita je často omnoho vyššia a prístup k dôležitým informáciám jednoduchší. Ponúkame vám štyri prípady, keď žena zohrala pri zbieraní „citlivých" informácií dôležitú úlohu - či už vedome, alebo nevedomky, dôsledky však boli takmer vždy fatálne. Azda okrem prvého prípadu, keď „objekt" záujmu prišiel len o svoju obľúbenú umývačku vlasov.
Margarita Konenkovová
Kto by bol povedal, že najslávnejší fyzik všetkých čias Albert Einstein (1879 - 1955) sa na staré kolená bláznivo zamiluje do ruskej špiónky? Pod dojmom legendy, ktorá sa okolo neho vytvorila, by sme si ho mohli predstavovať ako vedca hlboko ponoreného do svojej práce, pre ktorého láska a sex nič neznamenali. Lenže Einstein mal mocnú charizmu, ktorá priťahovala množstvo žien, a zdá sa, že vedec si bol toho vedomý a rád to využíval. Už jeho prvá manželka, Srbka Mila Maričová naňho žiarlila a robila mu scény a určite nie bezdôvodne. Albert mal veľa obdivovateliek a rád s nimi chodil na spoločné výlety. Po istom čase sa s Milou rozviedol, nechal ju aj s dvoma deťmi a aby nevyzeral ako obluda, treba pripomenúť, že jej odovzdal polovicu finančného výťažku z Nobelovej ceny. Jeho nový vzťah bol tiež poznačený žiarlivosťou - v roku 1916 si vzal za manželku svoju sesternicu Elzu a tá mu robila ešte väčšie scény. Vďaka tomu, že milovala sladkosti, ju však Einstein dokázal vždy spacifikovať a odvrátiť jej pozornosť od svojich častých záletov. V roku 1933 spoločne emigrovali pred Hitlerom z Nemecka do USA a usadili sa v Princentone, univerzitnom meste, v ktorom Einstein učil. Zdalo sa, že starnúci fyzik si už dá so záletmi pokoj a bude sa venovať len vede a hre na husliach.
Busta
K osudovému stretnutiu prišlo v roku 1935. Ruský sochár Sergej Konenkov (1874 - 1971), trvalo žijúci v USA, požiadal Einsteina o súhlas s vytvorením jeho busty. Sochár prišiel na stretnutie so svojou manželkou Margaritou a Einstein s bustou okamžite súhlasil: Margarita ho očarila nielen svojím vzhľadom, ale aj osobnosťou. Einstein mal 56 rokov, Margarita 39 a oboch ich spájala záľuba vo výletoch do prírody, veslovaní, hre na husliach a neskôr aj v sexe. Začal sa vzťah, ktorý trval desať rokov - sprvu tajený a maskovaný, po Elsinej smrti v roku 1936 takmer verejný. Sergejovi Konenkovovi stačilo jedno stretnutie so slávnym fyzikom, aby mohol vytvoriť jeho bustu, jeho manželka pod rôznymi zámienkami navštevovala Einsteina veľmi často. Pri Saranac Lake, obľúbenom Einsteinovom výletnom mieste, si vytvorili hniezdočko lásky, kde trávili celé dni.
„Špiónka"
To, že Margarita je „špiónka", sa Einstein dozvedel pomerne skoro - sama mu to totiž prezradila. Ich vzťah bol obojstranný, navzájom sa milovali a Margarita nebola nijaká „profesionálna" špiónka, aby dokázala svoje city hrať. Ruská tajná služba (NKVD) ju využívala najmä pre jej kontakty s americkou high society. Fyzik sa prejavil ako mimoriadne chápavý človek a Margarita ho „špiónovala" s jeho súhlasom, len aby mohli byť spolu čo najviac. Romantický vzťah však zrušil sochár Konenkov - napokon predsa len začal žiarliť a ozývala sa v ňom túžba po starej vlasti, ktorú so svojou manželkou opustil v roku 1923. A tak v roku 1945 naložil sochár svoje busty a manželku na loď a s veľkou slávou sa vrátili do sovietskeho Ruska.
Vôbec nie je isté, či sa Margarite Konenkovovej podarilo vylákať z Einsteina nejaké dôležité tajomstvo. Einstein si veľmi pochvaľoval, ako mu Margarita dokázala umyť jeho legendárnu hrivu a až do smrti (1955) jej písal ľúbostné listy. Niekoľko z nich sa nedávno dražilo v aukčnej sieni Sotheby's spolu so zlatými hodinkami, ktoré jej Einstein podaroval pri rozlúčke. To, že Konenkovová bola špiónkou, sa vedelo už dávno - ale že bola desať rokov Einsteinovou milenkou, bolo naozaj prekvapenie. Akoby nositelia Nobelovej ceny nemali právo na trocha sexu, lásky a romantiky.
Ethel Rosenbergová
Nasledujúci špionážny príbeh je veľmi smutný, pripravte si preto vreckovku, pre prípad, že by vám tiekli slzy. Július (1918) a Ethel (1915) Rosenbergovci boli vzorný americký manželský pár. Ona sa za slobodna volala Greenglassová a mala ambíciu stať sa herečkou alebo speváčkou. On vyštudoval elektrotechniku a stal sa civilným zamestnancom americkej armády. Ethel časom spevácke ambície prešli a stala sa sekretárkou. Vzali sa v roku 1939 po trojročnej známosti. Mali spoločné záľuby a jednou z nich bola viera v komunistické hnutie, zvlášť v stalinský Sovietsky zväz. Obaja túžili po spoločenskom zriadení bez spupných fabrikantov a kapitalistických vydriduchov. O Stalinových gulagoch a masových popravách zrejme nevedeli nič alebo ani nechceli vedieť. Žili predsa v USA, kde nejaké gulagy neprichádzali do úvahy a politické popravy tiež. Niečo také si nevedeli ani len predstaviť a to bola obrovská chyba.
Špionážne duo
Vďaka sympatiám ku komunizmu ich v roku 1941 oboch ľahko naverboval ruský agent Semion Semionov. Stali sa ruskými špiónmi a odovzdávali mu stovky tajných dokumentov týkajúcich sa vojenského výskumu. Vybudovali si vlastnú špionážnu sieť, do ktorej patril aj Ethelin brat David Greenglass, ktorý pracoval v Los Alamos pri projektovaní a výrobe atómovej bomby. Prostredníctvom neho sa podarilo z prísne stráženého a tajného projektu povynášať plno dôležitých dokumentov, ktoré Rosenbergovci distribuovali ruskej špionáži. Ethel stíhala popri varení a pečení buchiet aj úlohu kuriéra a jej výzor obyčajnej americkej paničky jej v tom len pomáhal. Július pre zmenu vyzeral ako vzorný úradník, ktorý všetko prepočíta aj trikrát, len aby nikoho nepripravil o jediný cent. Obaja mali veľmi ďaleko od klasického akčného obrazu agenta, ktorý každú chvíľu niekoho zastrelí. Okrem toho mali dve malé deti, čo smutnosť tohto príbehu len podčiarkuje.
Smutný koniec
Krach tohto vzorného manželského páru prišiel v roku 1950. Americká tajná služba odhalila hlavného dodávateľa špionážnych dokumentov, britského atómového fyzika Klausa Fuchsa a od neho sa ľahko dostali k Rosenbergovcom. Zatkli aj Ethelinho brata Davida Greenglassa a on ochotne prezradil všetko, čo vedel o ich špionážnej sieti. Rosenbergovcov zatkli a v atmosfére všeobecnej protikomunistickej hystérie odsúdili na trest smrti. Výzor vzorného manželského páru im pomohol získať sympatie svetovej verejnosti, ktorá poslala tisícky listov na zmiernenie ich trestu. To, že v komunistickom lágri kontrolovanom Stalinovým Sovietskym zväzom práve prebiehali masové politické popravy a tisícky ľudí bez akejkoľvek príčiny zatvárali na dlhé roky, pokrokovú svetovú verejnosť až tak netrápilo. Americká justícia si vzala od Stalina príklad. Július a Ethel Rosenbergovci boli 19. júna 1953 popravení na elektrickom kresle, čo bol hlúpy a zbytočný čin, ktorý viac poslúžil komunistickej propagande ako bezpečnosti Spojených štátov. Nuž, a to je koniec tohto smutného príbehu. Jediným pozitívnym prvkom je, že odvtedy Rusi a Američania prestali zahraničných špiónov popravovať, ale radšej si ich vymieňali, kus za kus.
Christine Keelerová
Ďalší špionážny príbeh, v ktorom hlavnú úlohu zohrala žena, nemá príchuť tragédie, ale frašky. Christine Keelerová (1942) nebola špiónka, ale luxusná britská prostitútka s umeleckými ambíciami. John Profumo nebol špión, ale britský minister obrany v rokoch 1960 až 1963. Títo dvaja spolu nechtiac vytvorili najväčšiu aféru v britskej politike a ešte aj dnes, keď sa povie Profumova aféra, veľa britských politikov zbledne a uteká si dať pohárik škótskej whisky.
Keď si politik začne s mladou slečnou, ešte nie je dôvod na škandál. Koniec koncov, takých prípadov je dosť aj na našej politickej scéne, pretože, ako vieme, moc je najsilnejšie afrodiziakum. Škandál vznikne až vtedy, keď mladá slečna spáva nielen s politikom, ale aj s agentom cudzej mocnosti. Práve toto sa prihodilo Christine Keelerovej - mladá (19), krásna, milujúca pozornosť mužov, peniaze a sex, sa prostredníctvom svojho ochrancu a tútora doktora Stevena Warda dostala do lepšej spoločnosti a tam okamžite zažiarila. Na jednom večierku sa zoznámila s ministrom obrany Johnom Profumom a na inom zasa s námorným atašé sovietskeho veľvyslanectva Jevgenijom Ivanovom. Titul „námorný atašé" bol, samozrejme, len krytím, Jevgenij Ivanov bol ruský agent, ktorý zbieral informácie, kde sa dalo. Jeho mladý vek, dobrá angličtina, široká dobrácka tvár, mocná hruď a záľuba vo vodke ho razom urobili populárnym v britskej spoločnosti a bol vítaný na každom večierku. Radodajnej a prostoduchej Christine sa Jevgenij zapáčil a nerobilo jej problém vyspať sa s ním, rovnako ako sa vyspala aj s Profumom a desiatkami iných spoločensky významných mužov. Christine môžeme túto záľubu odpustiť s poukázaním na chudobné pomery, z ktorých pochádzala - skrátka, úspech jej udrel do hlavy a netušila, že sympatický námorný atašé môže byť kapitánom ruskej rozviedky.
Na titulných stranách
Nič by sa nebolo stalo, keby Christinin tútor doktor Ward do celého sveta neroztruboval, s kým všetkým ju zoznámil a ako jej to úžasne v spoločnosti ide. Novinári okamžite zbystrili pozornosť: krásna Christine sa mimoriadne hodila na titulné stránky novín. Aféra sa rozbehla, keď sa do veci vložili opoziční poslanci a interpelovali v parlamente. Bolo neprípustné, aby minister obrany, ktorý pozná plno najtajnejších tajomstiev, spával s radodajnou slečnou, ktorá spáva s ruským špiónom, to teda nie! Nastalo veľké vyšetrovanie, Sovieti svojho námorného atašé pre istotu odvolali domov a minister Profumo napokon podal demisiu. Nikto nikdy nedokázal, že Christine pracovala pre ruskú rozviedku, ani to, že Profumo jej okrem zvyčajných zamilovaných slov hovoril aj o vojenských tajomstvách. Záver tohto príbehu je jednoduchý - John Profumo sa stiahol z verejného života, reputáciu mu podržala manželka a venoval sa charite. Tak si očistil štít a zomrel v roku 2006 vo veku 91 rokov ako vážený občan. Christine sa z aféry snažila vyťažiť, čo sa dalo, zvlášť obľúbené boli jej akty, ktoré nafotila. Skúšala to vo filme, napísala spomienkovú knihu a dnes, aj napriek tomu, že má už 65 rokov, ju ešte stále pozývajú na večierky ako hrdinku najväčšej špionážnej aféry vo Veľkej Británii, ktorá vlastne ani špionážnou nebola.
Rosario Casas Dupuy
Náš posledný príbeh je naozaj odstrašujúci a je príkladom, akomôže chlap ohlúpnuť zo ženy tak, že zradí všetko, čomu dovtedy veril. Prípad Aldricha Amesa, vysokého pracovníka CIA, ktorý pracoval pre ruskú špionáž, je dôkazom, že žena dokáže z muža urobiť špióna aj bez toho, aby to sama chcela. Aldrich Ames (1941) bol ako stvorený, aby pracoval v CIA (Central Inteligence Agency): už jeho otec bol v tejto organizácii analytikom, takže prácu s tajnými dokumentmi mali takpovediac v rodine. Po ukončení vysokej školy nastúpil teda do CIA aj mladý Ames. Nepredstavujte si, že agent CIA je ako James Bond - vozí sa v špeciálnom aute, nosí pri sebe zbraň a má povolenie zabíjať. Agent CIA je viac-menej úradníkom - zbiera a analyzuje informácie a len výnimočne sa dostane do terénu a na nejakú akciu. Ames bol výborným a vzorným úradníkom a preto sa po rebríku funkcií pomaly posúval vyššie a vyššie. Pracoval na veľvyslanectve v Turecku, potom v centrále CIA v Langley a v roku 1981 na veľvyslanectve USA v Mexiku. A práve Mexiko sa mu stalo osudné: na večierku sa zoznámil s mladou zamestnankyňou veľvyslanectva Kolumbie Maríou del Rosario Casas Dupuy.
Veľká láska
Obaja si padli do oka a bola z toho veľká láska. Aldrich Ames mal po štyridsiatke a po rozvode, rád si vypil a bol citovo vyprahnutý. Odrazu sa mu vynorila vidina krajšieho života po boku mladej ženy, ktorá sa rada pohybovala v spoločnosti a mala „kultúrne" záujmy. Amesa to tak zobralo, že sa každé ráno musel štípať do líca, aby si potvrdil, že je to pravda a nesníva sa mu. Po svadbe sa však ukázalo, že Ames nie je taký boháč, za akého sa rád vydával, a ani Rosario nie je žiadna holubička: robila mu scény, terorizovala ho výčitkami, že sa jej málo venuje (práca analytika je časovo náročná) a najmä chcela peniaze, veľa peňazí. Na Amesa zrejme prišla kríza stredného veku, pretože v roku 1985 urobil osudný krok: rozhodol sa, že zradí svoju vlasť a bude predávať informácie Rusom. Pretože pracoval na vysokom poste a prísne tajné informácie o aktivitách CIA vo východnom bloku mu chodili na stôl, mal čo ponúknuť. O svojom rozhodnutí dlho premýšľal a svoje definitívne rozhodnutie opisuje takto: „Šiel som do baru, dal si šesť vodiek a potom som sa vybral na veľvyslanectvo Sovietskeho zväzu. Takmer spadli z nôh, keď som im povedal, kto som a čo chcem."
Najväčší zradca
A tak sa Aldrich Ames dostal k vytúženým peniazom - za prísne tajné informácie mu Sovieti platili vysoké sumy a celkovo to bolo 2,7 milióna dolárov, čím sa stal najdrahším ruským špiónom všetkých čias. Jeho manželka mohla byť spokojná - presťahovali sa do luxusnej rezidencie, kúpili si drahé auto a Ames kolegom v CIA vysvetľoval, že Rosario zdedila peniaze po bohatých príbuzných. Všetci mu to zožrali.
Ames pracoval pre ruskú špionáž takmer desať rokov. V CIA po čase začali tušiť, že im odniekiaľ unikajú informácie - ruskí agenti CIA pracujúci v Sovietskom zväze začali z ničoho nič miznúť a neozývali sa. Dôvod bol prostý - udal ich Ames a predpokladá sa, že skončili na popravisku. KGB so svojimi zradcami nemala zľutovanie. V CIA spustili prísne tajnú internú pátraciu akciu, o ktorej vedelo len minimum ľudí. Hľadali, ako sa hovorí „krtka", a Ames padol do podozrenia, keď mu skontrolovali účty v banke - mal príliš veľa peňazí, ktoré vkladal v hotovosti. Do rezidencie mu teda namontovali odpočúvacie zariadenie a zažili šok: šéfa najdôležitejšieho oddelenia CIA doma neustále sekírovala manželka, večne pýtajúca peniaze a vyčítajúca mu každú hlúposť. „Bolo to nepochopiteľné," spomínal jeden z agentov, ktorý odpočúval Amesov dom, „keď sme počúvali tie nahrávky, tak sme sa červenali od hanby alebo zúrili, žiadny normálny chlap by niečo také nevydržal."
V roku 1994 Aldricha Amesa od ďalšieho manželkinho sekírovania zachránilo zatknutie a odsúdenie na doživotie. Rosariu zatkli tiež, odsúdili ju na päť rokov a po skončení trestu ju vyhostili z USA.
Autor: Igor Ustanovka
