NEW YORK, BRATISLAVA. Dlho verili, že ich rodičia sú nevinní. Najslávnejšie siroty studenej vojny, ako ich nazval New York Times, sa v rozhovore pre ten istý americký denník priznali, že sa mýlili.

Ich rodičia Julius a Ethel Rosenbergovci skutočne boli sovietskymi špiónmi. Oboch odsúdili a popravili, ako jediných počas studenej vojny, za špio­náž proti Spojeným štátom v roku 1953. Sudca ich obvinil, že vďaka nim získal Sovietsky zväz recept na atómovú bombu, ktorú pre Američanov nečakane skoro Moskva aj vyskúšala.

Proces s manželmi Rosenbergovcami bol jedným z najsledovanejších a najrozpornejších v Spojených štátoch počas studenej vojny.

Najneslávnejší proces

Aj keď dnes obaja ich synovia Michael a Robert, teraz šesťdesiatnici, priznávajú že ich rodičia skutočne pomáhali Sovietskemu zväzu, čo podporujú aj dobové pramene, odmietajú oprávnenosť ich popravy.

Tvrdia, že k atómovej zbrani Moskve nepomohli. Podľa nich boli akékoľvek atómové informácie, čo poskytol ich otec Rusom, nepodstatné. „Boli síce špióni, no neurobil to, za čo ich zabili,“ dodal pre New York Times mladší brat Robert.

Otec oboch synov Julius Rosenberg sa narodil v New Yorku židovským emigrantom z Ruska. Už ako 18-ročný sa stal členom Ligy mladých komunistov, kam čoskoro zlanáril aj svoju budúcu manželku Ethel. V roku 1950 Juliusa zatkla v jeho byte na dolnom Manhattane FBI a začal sa podľa BBC jeden „z najneslávnejších súdnych procesov v histórii Spojených štátov“.

Obdobie strachu

V tom čase sa naplno rozbehla studená vojna. Američania sa báli komunistov a možnej atómovej konfrontácie, pri ktorej bol svet po prvom jadrovom pokuse Sovietov v roku 1949, aspoň zdanlivo, veľmi blízko.

„Bolo to poslednýkrát, až do 11. septembra 2001, keď sa Američania cítili zraniteľní pred nepriateľským útokom,“ povedal pre BBC autor knihy o Rosenbergovcoch novinár New York Times Sam Roberts.

V takejto atmosfére bol súd s Juliusom Rosenbergom a jeho manželkou Ethel mediálnym „bonbónikom“. Málokto pochyboval o ich vine. Pravda je, že vyštudovaný elektrický inžinier Julius od roku 1942 skutočne pracoval pre sovietsku tajnú políciu NKVD. Podobne, aj keď skôr pasívne, bola špiónkou aj jeho manželka.

Pomohli Sovietom k atómu?

Obvinenie, že práve títo manželia pomohli Moskve k atómovej bombe, za čo boli o dva roky neskôr aj popravení, je však i po 55 rokoch často spochybňované.

Jediné spojivko oboch k atómovému programu Američanov bol Ethelin brat David Green­glass, ktorý pracoval v jadrovom stredisku v Las Alamos. Keď ho vyšetrovatelia začali vypočúvať v otázke vynášania informácií, aby zachránil seba a svoju rodinu, hodil všetko na sestru.

Ruský agent Alexander Feklisov po páde železnej opony potvrdil, že Rosenbergovci atómovej bombe nerozumeli a nič o nej nevedeli. V súčasnosti sa krádež atómového tajomstva spája oveľa viac s mužom menom George Kovaľ. Tento ruský chemik, v skutočnosti agent NKVD, pracoval v 40. rokoch na programe Manhattan a neskôr ušiel späť do Ruska.

Samotný proces ovplyvnila atmosféra strachu. Prokurátorom bol Roy Cohn, pravá ruka senátora Josepha McCarthyho. Tento politik sa stal počas 50. rokov najdôležitejším mužom v honbe na komunistické čarodejnice, ktorú odštartoval práve proces s Rosenbergovcami.

Vinní aj za obete v Kórei

Prokurátor Cohn neskôr vo svojich pamätiach priznal, že mal vplyv na výber sudcu a tlačil naňho, aby oboch odsúdil na smrť. K falošnému svedectvu prinútili aj Greenglassa.

Pred vynesením rozsudku sudca Kaufman dokonca manželom pripísal aj obete vojny v Kórei. Tú podľa neho rozprúdili komunisti práve vďaka získanému tajomstvu o atómovej bombe. „Váš zločin je horší ako vražda,“ povedal v záverečnej reči.

„Sme prvou obeťou amerického fašizmu,“ odpovedali Rosenbergovci. V ostro sledovanom procese našli podporu aj u viacerých známych osobností, čo odsúdili „americké lynčovanie“.

„Bojíte sa tieňov svojej vlastnej bomby,“ odkázal vtedy Američanom filozof a spisovateľ Jean­Paul Sartre. Na stranu manželov sa pridali aj maliar Pablo Picasso či fyzik Albert Einstein.

Popravení v Sing Sing

Manželom Rosenbergovcom však nakoniec nič nepomohlo. Ani Najvyšší americký súd, ktorý, aj keď tesne, rozsudok potvrdil.

Oboch popravili v elektrickom kresle 19. júna 1953 v známej newyorskej väznici Sing Sing. Vzhľadom na Ethelinu útlu postavu, ktorá nesedela do kresla, zomrela až po trojnásobnom zásahu prúdom.

Ich deti, ktoré mali v čase popravy 10 a 6 rokov, neskôr vychovávala náhradná rodina. Celý život obaja synovia tvrdili, že ich rodičia špiónmi neboli. Ich názor zmenil až Morton Sobell jeden z Rosenbergových spolupracovníkov, ktorý pred týždňom priznal ich prepojenie so sovietskymi tajnými službami.

Vzťahy Američanov a Izraela kazí jedna vec. Odsúdený špión

Odhalení špióni v Amerike nepracovali len pre Rusov. Príkladom je Pollard.

Takmer idylické americko-izraelské vzťahy ťaží špiónska kauza. V americkom väzení si doživotný trest za špio­náž pre Izrael odpykáva bezpečnostný analytik Jonathan Pollard. Izrael po rokoch mlčania a zapierania uznal, že Pollarda „aktivoval“ a požaduje preňho milosť. Trest považuje za mimoriadne prísny (špióni pre bývalý Sovietsky zväz dostávali zväčša menej). Washington to tvrdohlavo odmieta.

Niektorí experti tvrdia, že Pollardova kauza je jedným z najväčších prípadov odovzdávania informácií cudziemu štátu. Pollarda zatkla FBI v roku 1985, nasledoval proces, v ktorom Pollard uznal svoju vinu.

Izraelu odovzdával tajné informácie, ktoré odhaľovali programy zbraní hromadného ničenia v Sýrii, Iraku, Pakistane či Líbyi. Teda v krajinách, čo mohli udrieť na Izrael. Američania tvrdili, že Pollard Izraelčanom odovzdal obrovské množstvo informácií. Údajne kradol tri­ až štyrikrát do dňa, dva až tri dni v týždni. A vraj nielen pre Izrael.

Izraelčania hrali na Pollardov pôvod, jeho city k židovskému štátu a obavu, že sa môže zopakovať holokaust. Pollard vždy tvrdil, že nerobil špionáž proti Američanom, ale pre Izrael. Mal pocit, že Washington zatajuje spojencovi životne dôležité informácie. Tým argumentujú aj jeho obhajcovia.

Pollardovo odhalenie kedysi spôsobilo politicko-spravodajské zemetrasenie v Izraeli. Židovský štát najprv zapieral, potom sa tváril, že Pollarda naverbovali bez vedomia spravodajských špičiek, nakoniec mu udelil izraelské občianstvo.

Izraelský Najvyšší súd však zamietol Pollardovu žiadosť o uznanie štatútu väzeň Sionu, čo je termín pre ľudí, ktorým v ich krajinách odmietajú emigráciu do Izraela. Najvyšší súd tvrdil, že špionáž nie je sionistická aktivita.

Jana Shemesh

Kliknite - obrázok zväčšíte.