Aj tak prišiel, pretože Slovensko pozná dôverne zo študentských čias. Slovenská strana ho nemôže oficiálne privítať, ale on tvrdí, že má lepšie kontakty ako riadni veľvyslanci. Po rozhovore s denníkom SME sa poľský chargé d’affaires v Bratislave ANDRZEJ KRAWCZYK ponáhľal na stretnutie s predsedom slovenského parlamentu.
Ako ste prijali ponuku stať sa veľvyslancom na Slovensku?
„Nie som taký obyčajný veľvyslanec, ktorý si hľadá exotické miesto na mape, kam by išiel. Slovensko poznám od študentských čias. Študoval som druhý rok históriu, keď sme prišli do dediny na Spiši. Navštívili sme vtedy goralskú chalúpku, v ktorej boli kompletné ročníky Parížskej kultúry a v šuflíku listy od pápeža. Ich majiteľom bol Pavol Čarnogurský, otec Jána Čarnogurského a my sme z toho boli ako študenti histórie v šoku. Strávili sme tam tri dni, ktoré ovplyvnili môj život. Preberali sme otázky ako zodpovednosť za štát, čo to znamená byť aktívny v politike.“
Udržiavali ste kontakty aj neskôr?
„Áno, vďaka tomu som sa zoznámil s Jánom Čarnogurský, ktorý ešte za komunizmu založil Klub katolíckej inteligencie a pricestoval do Varšavy, aby zistil, ako taký klub funguje v Poľsku. Vtedy som ho zoznámil s Tadeuszom Mazowieckym, ktorý viedol varšavský klub a neskôr sa stal prvým nekomunistickým premiérom Poľska. V roku 1989, keď bol Čarnogurský vo väzení, ale u nás už bola od augusta 1989 nekomunistická vláda, sa vraj počas výsluchu Čarnogurského pýtali, čo so mnou robil vo Varšave.“
Takže Slovensko ako nové pôsobisko vás lákalo...
„Bola to ponuka podľa mojich predstáv. Už som nepracoval v prezidentskej kancelárii a necítil som sa byť dôchodcom. Zaujíma ma, čo sa deje v politike a chcel som sa tam vrátiť. Poznám veľa ľudí zo slovenských vládnych činiteľov.“
Poľský prezident Lech Kaczynski niekoľko mesiacov zdržoval vaše vymenovanie, nakoniec vám poverovacie listiny nepodpísal. Neprekážalo vám to?
„Niekoľkokrát som rozmýšľal o tom, že ponuku nakoniec neprijmem, ale vždy sa našiel niekto známy, kto mi povedal, že sa nesmiem vzdať. Presviedčali ma, že ma tým poveril šéf diplomacie, že mám jeho dôveru a mal by som to prijať. Som hlboko presvedčený, že nič zlé som v živote neurobil, a keby som funkciu neprijal, bolo by to priznanie viny.“
Prezident Kaczynski vám vyčítal, že ste mu zatajili svoju minulosť údajného spolupracovníka vojenskej rozviedky.
„Obviňovali ma, že som spolupracoval, čo nie je pravda. V roku 1982 ma zatkli za podzemnú činnosť, vydierali ma, že dostanem tri roky väzenia, ak im nepodpíšem spoluprácu. Podpísal som to, aby ma pustili z väzenia. Potom som svojmu advokátovi a kňazovi dal listy s vysvetlením, čo ma stretlo a jeden jediný raz som sa stretol s dôstojníkom rozviedky. Povedal som mu, že nebudem spolupracovať. Podpísal som to len, aby som si mohol vybaviť svoje povinnosti, zaobstaral som peniaze pre rodinu a potom ma už mohli uväzniť. To je moja história, ktorá je viac o represiách ako o mojej spolupráci. Po roku 1989, keď som stal vysokým úradníkom, opísal som, čo sa vtedy stalo, bolo to v mojich papieroch a v istej chvíli z toho urobil niekto aféru. Bola to politická intriga, aby sa ma zbavili. Ako historik verím, že sa to raz vysvetlí.“
Ako rozhodol lustračný súd?
„Jednoznačne ma zbavil obvinení a povedal, že som nebol spolupracovníkom. Aj prezident povedal, že som nebol spolupracovníkom. Dokonca som počas súdneho konania mohol nahliadnuť do svojho spisu, kde samotní dôstojníci rozviedky o mne napísali, že mám tvrdé antisocialistické názory a pretože som inteligentný, snažím sa odviesť rozhovor na iné témy. Nakoniec bola veta, že sa nehodím na tajného spolupracovníka.“
Aj tak ste však rezignovali z postu ministra v prezidentskej kancelárii a ani po očistení mena pred súdom ste sa nevrátili.
„Je to veľká životná skúsenosť, keď je človek ministrom do 13.20 a o 13.30 už ním nie je a zrazu je tu 50 novinárov a desať televíznych kamier a pýtajú sa, či som bol agentom. Nie je to milá skúsenosť, ale každá skúsenosť má svoju hodnotu. Človek prehodnotí svoje priority.“
Nezostala vo vás istá nechuť z toho, ako ste sa rozišli s prezidentom Kaczynským?
„Nechuť to nie je správne slovo, ale som smutný. Vážim si 15 mesiacov, ktoré som strávil v prezidentskej kancelárii. Mal som možnosť zoznámiť sa s prvou ligou svetovej diplomacie, s prezidentom Bushom, kancelárkou Merkelovou, pápežom Benediktom XVI. Pripravoval som prezidentovi podklady na rozhovory s nimi. “
Prvýkrát v histórii poľskej diplomacie pôsobí v zahraničí diplomat, ktorý nedostal poverenie od svojho vlastného prezidenta. Je to tak?
„Nepočul som ešte o takom prípade, to je pravda. Vnímam to tak, že musím dvojnásobne intenzívnejšie vykonávať svoju prácu a dobehnúť ten malý hendikep. Možno mi to pomôže, aby som ešte nomináciu od prezidenta dostal.“
A je taká možnosť?
„Dúfam, že áno, je to na rozhodnutí pána prezidenta. Ja sa na to pozerám aj z druhej strany. Zriedkavo sa stáva, že je veľvyslancom bývalý minister. Ja mám lepšie kontakty so šéfom parlamentu a ministrami ako priemerný veľvyslanec Poľska v iných mestách ako Berlín, Paríž, Londýn.“
Spomínali ste, že si musíte odpracovať malý hendikep. Čo je to v práci diplomata?
„Jediný rozdiel je, že ma na Slovensku oficiálne neprijali ako splnomocneného a mimoriadneho veľvyslanca Poľskej republiky. Mám však plné právomoci šéfa zastupiteľského úradu, mám právomoci vystupovať v mene poľskej vlády, odovzdávať a prijímať diplomatické nóty. Už ma prijal pán minister Kubiš a teraz sa idem stretnúť s predsedom parlamentu. Nemám poverovacie listiny a nezahrali mi hymnu pred úradom prezidenta. Iný rozdiel nevidím.“
Môže to poškodiť slovensko-poľské vzťahy?
„Pred mojím príchodom poľská strana slovenskej strane oznámila, že prichádzam ako chargé d’affaires a nemá to žiadny vplyv na poľsko-slovenské vzťahy, ktoré sú vynikajúce. Je to výsledok vnútorných záležitostí Poľska. Slovenská strana to vzala na vedomie a čo si vážim hlavne ja, dodala, že tomu rozumie a že to nebude na ujmu vzájomných vzťahov.“
Vnútornými záležitosťami máte na mysli dlhodobé spory medzi prezidentom Kaczynským a šéfom diplomacie Radoslawom Sikorským? Cítite sa ich obeťou?
„Ťažko to môžem hodnotiť, pretože to by som musel vidieť do hlavy pána prezidenta, ale je to menej podstatné. Pán prezident tu nedávno bol na stretnutí V 4 v Piešťanoch a spolupráca bola výborná. Pán prezident bol voči mne korektný, sedel som počas rozhovorov po jeho pravej ruke, tak ako to káže protokol. Myslím si, že to už dnes nemá vplyv na moje fungovanie na Slovensku. Je to minulosť.“
Takže, keď budete organizovať návštevu poľského prezidenta na Slovensku, nebudete mať problém zavolať do prezidentskej kancelárie?
„Nie, nebudem.“
Prišla s vami na Slovensko aj vaša rodina?
„Mám tri veľké deti a každé má svoj život, ale sme dohodnutí, že každý mesiac ma príde jeden z nich navštíviť. Mám aj 18-mesačnú vnučku a pre ňu to bude v októbri prvá zahraničná cesta na Slovensko, možno tu povie aj prvé slová v cudzej reči - v slovenčine. Moja manželka je lekárka, takže nemohla prísť, čo ma mrzí.“
Čo urobíte ako prvé v novej funk-cii? Pôjdete na bryndzové halušky?
„Bryndzové halušky sú O.K., ale ja sa veľmi teším na husaciu pečienku. O tej som počul dokonca v Paríži. Tam som dostal tip navštíviť Slovenský Grob.“ © SME
Pred mojím príchodom poľská strana slovenskej oznámila, že príchádzam ako chargé d’affaires a nemá to žiadny vplyv na vzájomné vzťahy.
