ČÁRY, BRATISLAVA. Byť baníkom na Slovensku už nie je lukratívne zamestnanie. Ťažká práca v trojsmennej prevádzke s veľkými vibráciami a hlukom neustále hrozí smrteľným nebezpečenstvom. Správy o banských nešťastiach robia remeslo čoraz menej príťažlivým.
Tma a ťažký vzduch
„Tma a prach, to nie je príliš príťažlivé pracovné prostredie,“ hovorí Milan Hric, výrobno-technický riaditeľ Bane Čáry na Záhorí. O pravdivosti jeho slov sa presviedčame počas návštevy tejto bane.
Baníci do podzemia vstupujú podvesnou dráhou. Po pár metroch šachtu pohltí takmer úplná tma. Priestor osvetľujú iba lampy na prilbách. „Muži s nimi vidia tak na 30 až 40 metrov,“ hovorí Hric. Stráca sa aj periférne videnie. Človek je odkázaný len na to, čo mu ukáže svetlo.
Lokomotíva zostupuje do približne 200-metrovej hĺbky. V šachte je tesno, pracovný priestor sa počíta doslova v centimetroch. Nebezpečenstvo hrozí najmä v točivých častiach baní. Hric spomína na nešťastie spred rokov.
„Chlapovi chytilo nohu do vrtnej stanice pásového dopravníka. Odtrhlo mu ju. Bratislavskí lekári mu ju chceli prišiť, ale nakoniec zomrel na otravu krvi.“
Stiesnené pomery podľa riaditeľa niektorí nováčikovia ťažko znášajú, trpia klaustrofóbiou. V podzemí bane Čáry teplota stúpa na 25 stupňov. Baníci pre silnú ventiláciu a priesaky vody fárajú v prešivákoch a čižmách. A je im poriadne teplo. Jeden priznáva, že mnohokrát dole pracujú iba v trenírkach.
Najväčšou hrozbou bezpečnosti je podľa banských odborníkov neodbornosť a nešikovnosť ľudí prichádzajúcich do bane. „Ak vynecháme nepredvídateľnú prírodu, rozhodujúcim negatívnym faktorom v oblasti bezpečnosti práce je ľudský faktor,“ hovorí Vladimír Tejbus z Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici.
Od koláčov pod zem
„Do bane prichádzajú neškolení ľudia,“ potvrdzuje Hric, že jeden z hlavných dôvodov úrazov je neskúsenosť. Medzi baníkmi sú dnes už často aj bývalí mäsiari a cukrári. Dôvod je jasný: banícke školstvo je na Slovensku v rozklade.
Pripraviť sa však nedá na výkyvy prírody. Všetci banskí odborníci, aj obyčajní baníci potvrdzujú, že niektoré banské nešťastia spôsobené prírodou sa jednoducho nedajú predvídať.
Nepredvídateľná podľa Petra Révaya z Nižnej Slanej bola aj májová tragédia, pri ktorej mu zomrel kamarát.
„Horský masív, v akom sa nachádza spomínaná baňa, to sú rôzne horniny, geologické a tektonické poruchy a voda,“ vysvetľuje Ján Fabián z Technickej univerzity v Košiciach. „Je to veľmi neisté, labilné a ťažko predvídateľné prostredie.“
S nohou na míne
Podobné nebezpečenstvo závalu horninou, aké hrozí v rudnej bani v Nižnej Slanej, striehne na baníkov aj v ostatných hlbinných uhoľných baniach na Slovensku.
„Vždy je najmenej 30-percentné riziko, že sa stane nešťastie,“ varuje Fabián. Profesor nebezpečenstvo pri práci baníka prirovnáva k vojakovi v bojovom nasadení. „Baník je vždy jednou nohou na míne.“
Tragédie spôsobené vrtochmi prírody tvoria podľa Hrica desatinu nešťastí v podzemí.
Na odvrátenie banského nešťastia sa vo svete používajú špičkové meracie zariadenia, ktoré slovenské bane nedokážu zaplatiť. Ich cena sa pohybuje v miliónoch korún.
Bežní baníci o bezpečnosti vedia svoje. Hovoriť sú zväčša ochotní iba tí, ktorí už z baní odišli. V banských oblastiach býva vysoká nezamestnanosť a nikto nechce prísť o prácu.
„Kdeže bezpečnosť, tam sa všetko robí proti predpisom,“ hovorí Michal Fort (49) z Prievidze, ktorý pracoval ako baník 30 rokov. V bani mu zlomilo nohu a teraz je na invalidnom dôchodku.
Podľa jeho slov baníkov mnohokrát nútia, aby pracovali na nebezpečných miestach. Tvrdí, že bezpečnosť v bani sa po novembri 1989 vôbec nezmenila. „Je to stále rovnaké.“
Do bane prichádzajú neškolení ľudia. Súčasná generácia je podstatne menej fyzicky zručná.
Milan Hric, riaditeľ bane Čáry na Záhorí
