Pri schodoch stál riaditeľ. Bavili sme sa so spolužiakmi a jeden rozprával, čo vykonal. Bol frajer. Riaditeľ začul len moje slová spolužiakovi: „Ja by som to nerobila.“
Ako známe enfant terrible ma ihneď sfúkol aj s prísľubom vážnych dôsledkov v predstave, že komentujem našu upratovačskú brigádu. Zachvátil ma pocit krivdy, veď toto nevysvetlím, nedostanem šancu!
Na druhý deň sme hromadne vchádzali do vestibulu školy plného študentov. Riaditeľ tam stál v rozhovore s ďalšími. Keď ma zazrel, zavolal ma.
Z úľaku ma prebrali jeho hlasné slová: „Včera som si zisťoval, o čom ste sa cestou do skladu rozprávali. Nemal som pravdu, ukrivdil som vám, prepáčte!“
Bol to pre mňa na jednej strane šok, veď riaditeľ sa mne šestnásťročnej ospravedlnil verejne pred školskými papalášmi, na druhej strane doživotné poučenie.
Z duše som nenávidela odborné predmety a podľa toho som sa ich aj učila. Jeden
z nich nás v tom ročníku učil tiež direktor. Od onej príhody som si ho hlboko vážila a učila som sa na „jeho“ stroje tak, že som nikdy nedostala horšiu známku ako dvojku. Keby som to bola zanedbávala, hanba by ma fackovala.
Ale najdôležitejšie bolo
a dodnes je pre mňa poznanie, že znakom veľkosti a pokory človeka je schopnosť priznať si chybu a dokázať sa za ňu aj ospravedlniť.
Toto mnohí z nás a naše deti už takmer vôbec nevedia. Oveľa lepšie poznajú umenie oháňať sa širokými lakťami, lomcuje nimi drzosť, spupnosť a arogancia.
My sa na to často sťažujeme. Ale istotne sme našim deťom v živote niekedy ukrivdili bez ospravedlnenia. Napraviť to a prekonať v sebe vzdor nie je nikdy neskoro.
Autor: Mária Šišuláková, publicistka
