Prehltli sme, že v parku, kam chodíme s dcérou, hádžu použité plienky zásadne na trávu, hoci o prázdne smetiaky tam nie je núdza. Zvládli sme aj to, že ich deti do bezvedomia vyhukujú svoje piesne s posolstvom „viac ako mamičku milujem Bibliu“ a na každého, kto sa tvári, že on to tak nevidí, robia opičky. V poriadku. Nie je každý na čistotu a svetonázor je svätá vec.
Minulý týždeň sme to však nezvládli. Ani my, ani ultraortodoxní rodičia. A to sa prosím pekne snažíme. My sa usilujeme vyhýbať rôznym módnym výstrednostiam a oni prehliadajú, že sa pred každým jedlom (rozumej aj jablkom) nemodlíme a naša Ruth si od strachu zaťahuje striešku kočíka, keď povznesene spievajú o radosti z Tóry. Celý incident sa začal, keď ma ultraortodoxný otecko začal upozorňovať, aby som sa správala slušne. Sprvu som nevedela, o čo mu ide. Oblečenie bolo v poriadku. Nekričali viac ako oni a Prší, prší je neutrálna pieseň, ktorej navyše ani nerozumel.
Neskôr vysvitlo, že mu nešlo o spev, ale o šmykľavku. Vraj nie je vhodné, aby sa žena v mojom veku predvádzala – teda spúšťala na šmykľavke. A to ani v prípade, že to robí pre bezpečnosť svojho dieťaťa a spúšťa sa s ním. Je to vraj poburujúce. To zase nevydržal môj muž a organizátora môjho voľného času poslal do Teheránu. Lebo tam žijú takí netolerantní fanatici. V tom sa za manžela postavila ultraortodoxná pani. Kričala, že ich je v tejto štvrti väčšina a treba ich rešpektovať. Môj muž na to, že veď si tu neopekal prasa. A tak dokola. Starý svet kontra nový. Ani sme si nevšimli, ako sa tomu celému prizerajú naše deti. Chvíľu ich to bavilo, potom pokračovali v hre. Ruth šklbala malému Mošemu pajesy a ten sa jej snažil na hlavu vysypať vedro s pieskom. Odkiaľ to tie deti majú?
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
