V divadle Kontra je všetko po starom. Ten istý typ hier anglosaského pôvodu hraný s tým istým zápalom bez akýchkoľvek scénických pomôcok. V prípade hry írskej dramatičky Marie Jonesovej Kamene vo vreckách, ktorá mala cez víkend svoju bratislavskú premiéru v Štúdiu 12, tvorí celú scénografiu jedna drevená debna. Kostýmové zmeny sa dejú nasadzovaním čapice či výmenou košele a špeciálnym efektom je jeden reflektor, ktorý občas zasvieti na červeno.
Všetko teda stojí na hercoch. Ak som dobre narátala, Peter Čižmár a Miki Macala hrajú spolu trinásť postáv, na striedačku prezentujú členov filmového štábu z Hollywoodu, ktorí v Írsku práve nakrúcajú film z írskej histórie, ale predovšetkým nešťastných miestnych komparzistov - nezamestnaných, sfetovaných, opustených, ale stále dúfajúcich, že sa raz vyhrabú zo svojej biedy a stanú sa slávnymi ako Caroline Giovanni, americká filmová hviezda, ktorá si s nimi na placi trénuje správny írsky prízvuk
Podobná herecká šou nie je na našich javiskách vôbec takým častým javom, nemáme ani veľa hercov, ktorí by sa na niečo podobné trúfli.
Energia oboch protagonistov, s ktorou sa do predstavenia vrhajú, pôsobí osviežujúco, po predchádzajúcich produkciách tohto minitímu na čele s poľskou režisérkou Klaudynou Rozhinovou sa však už efekt prekvapenia nedostavuje. V ich ostatnej produkcii chýba možno aj koncentrácia na jeden osud, s ktorou bodovali pri hrách Howie a Rookie i Rum a vodka.
Sprvoti máme totiž dojem, že nás problémy nejakého nakrúcania nemusia až tak zaujímať. Je však pravda, že hra je dobre vystavaná, má ľudské jadro s katarzným momentom. Na druhej strane poskytuje aj veľa zámienok na herecké klišé. Predovšetkým postava hviezdy Caroline tak, ako je prvoplánovo napísaná, a tak, ako ju prvoplánovo podáva Peter Čižmár, je súborom priveľmi predpokladateľných štylizácií, podobne ako postavy režiséra Clema či asistentky Aisling.
Obom protagonistom sa podarilo odlíšiť postavy dostatočne zreteľne, avšak aj za cenu použitia istých hereckých barličiek. Práve ony spôsobujú, že počas predstavenia nebudú diváci asi veľmi pregĺgať zadržiavaný plač. Pri množstve postáv sa môžeme aj trochu strácať a ani za jednou nám nie je tak ľúto, ako by malo.
Zato zasmiať sa sa chlapcami občas dá. Ako to už u tohto zoskupenia býva, írsky prízvuk sa nahradzuje šarišským dialektom. V tejto hre je jeho nositeľom predovšetkým najstarší komparzista Mickey. Použitie dialektu však nie je celkom domyslené, niekedy je východniarsky prízvuk použitý aj tam, kde by nemusel byť, chýba aj ekvivalent americkej angličtiny. Dilemu prenášania cudzích dialektov do nášho jazyka však asi ešte nikto nevyriešil celkom uspokojivo. Kto má rád príbehy rozprávané v prítmí javiska a hereckú hravosť, ten si s divadlom Kontra určite príde na svoje.
Recenzia/divadlo
Divadlo Kontra. Marie Jones: Kamene vo vreckách.
Preklad: Václav Linda.
Réžia: Klaudyna Rozhin.
Choreografia: Gabriela Theiszová.
Hrajú: Peter Čižmár, Miki Macala.
