v, myšlienok, radostí a smútkov.

Tento príklad, predvádzajúci oslobodzujúcu reakciu bohatého ľudského vnútra na trestajúcu samotu a bezkontaktové prázdno, môže, nazdávam sa, poslúžiť ako podnet na úvahu o protirečivom čitateľskom pôsobení umeleckej literatúry, ktorá má už sama osebe na úrovni autora i čitateľa samotársky, netímový charakter. Túto východiskovú pozíciu ešte zásadnejšie zvýrazňuje fakt, že umelecký text sa odlišuje od neumeleckého tým, čo nemecký literárny teoretik Wolfgang Iser nazval v iných súvislostiach prázdnymi miestami. „Prázdne miesta,“ hovorí, „podnecujú čitateľa obsadiť vynechané, a zároveň túto činnosť regulujú“. Dalo by sa k tomu doložiť, že práve prázdno, produkujúce v bežných predstavách nudu, je tým činiteľom, ktorý závažným spôsobom rozhoduje o umeleckej hodnote diela. Čím je táto prázdna, neviditeľná, mlčanlivá plocha rozľahlejšia a hlbšia, tým je dielo lepšie. Ide tu vlastne o „netextový“ čitateľský priestor, ktorý pozostáva z troch navzájom sa prelínajúcich zón. Je to zóna nad textom (druhoplánový priestor), zóna pod textom (medziriadkový priestor) a zóna za textom (katarzný priestor).

Už z toho, že komerčná, na zábavný efekt vyrátaná literatúra netextový priestor vynecháva alebo ho minimalizuje, vyplýva, že táto plocha predstavuje z čitateľského hľadiska tvrdý oriešok, lebo zvažované biele miesta podnietené textovou situáciou, sú samotkou svojho druhu a vyžadujú si podobné nasadenie a invenciu, s akou sa stretávame pri spomenutej románovej postave z 19. storočia. Čitateľský netextový priestor je tvorivou plochou, ktorá završuje to, čo z rozličných dôvodov (obmedzenosť jazyka, fiktívna povaha umeleckého textu a pod.) nemohol vyjadriť autor. Ak si uvedomíme, aby som sa vrátil k otázkam, ktoré som už svojho času naznačil v príspevku Nepopulárna a populárna literatúra, že umelecký text môže byť iba taký, aký má byť, kým populárny text je taký, aký ho chce mať čitateľ, potom tvorivý netextový priestor nie je na rozdiel od fenoménu samotky čímsi, čo má čitateľa trýzniť, ale sa stáva nevyhnutnou súčasťou umeleckého prejavu. A to i za cenu, že bude svojím prázdnom, blízkym na prvý pohľad bezobsažnosti, vyvolávať u tých, čo ho nezbadajú alebo nezachytia jeho význam, nudu.