Eugenu Leahu, miestny roľník, ktorému pole patrí, sa spokojne usmeje. Je koniec júna a po minuloročných suchách vítajú poľnohospodári dážď s radosťou. Na konci júla ho však už bude priveľa. Malá krajina na východe Európy nemá šťastie - ani na počasie. Moldavsko je zvláštna krajina. Neuveriteľne podobná Slovensku a zároveň úplne iná. Zvlnené kopce vidieka pripomínajú okolie Štiavnických vrchov a miestna pohostinnosť sa vyrovná tej z Liptova. Štatistiky však tvoria medzi "podtatranským tigrom" a Moldavskom priepasť. Najchudobnejšia krajina Európy. Najväčší podiel ľudí odchádzajúcich za prácou do zahraničia. Agrárna ekonomika závislá od ruských trhov. Obchod s bielym mäsom. Jednoducho, dosť na to, aby sa nejednému slovenskému turistovi zdal výlet do Moldavska ako poriadna exotika.

Podobnosť zaskočí

Zdanie však klame. Moldavsko prekvapí tým, aká blízka je jeho realita tej našej, i keď možno nedávno minulej. Síce sme si u nás nikdy dobrovoľne nezvolili komunistickú vládu, tak ako majú Moldavci už od roku 2001, tiež sme však kedysi mali na čele našej demokratickej krajiny ľudí s rovnakými autoritárskymi praktikami, aké má moldavský prezident Voronin. Paradoxne, jeho komunistická strana sa definuje ako proeurópska a jedným z jej hlavných dlhodobých cieľov je i začlenenie krajiny do Európskej únie. "Komunistická strana, to už je zavedená značka," vysvetľuje 25-ročná študentka farmácie Viktória. "Už to nie sú komunisti ako kedysi, nemôžu si však dovoliť zmeniť názov, aby nestratili svojich voličov na vidieku. Tí volia to, čo za svoj život jediné poznali a inému neveria." Opäť niečo nie príliš vzdialené slovenským reáliám. Nehovoriac o všadeprítomnej korupcii, rodinkárstve a podivných privatizáciách. Spory s novinármi o poškodzovaní dobrého mena členov komunistickej vlády sa obyčajne ženú až do Štrasburgu.

Kišiňov možno trochu exotický je. Neuveriteľne rozťahané mesto, ktorému socialistickí architekti vdýchli ešte väčšiu eklektiku, než na akú sme zvyknutí v našich končinách. Široké parížske bulváry striedajú rozľahlé parky a paneláky obskúrnych tvarov, pred ktorými sa vyhrievajú túlaví psi. V Kišiňove však chudobu nevidno. Tínedžerky si vykračujú po uliciach oblečené podľa poslednej módy, štýlové reštaurácie a kaviarne či McDonaldy sú plné ľudí. Ceny sú pritom porovnateľné s tými slovenskými. Ako je to možné pri priemernom plate 150 eur? Odpoveď nájdeme zase v štatistikách. Zo štvormiliónového Moldavska je milión jeho obyvateľov v zahraničí. Pracujú v Rusku, Taliansku, Portugalsku či v Turecku a posielajú domov peniaze. Za svojimi rodinami necestujú často. Letenka do Kišiňova je drahšia ako do Spojených štátov a cesta vlakom či autobusom zase trvá niekoľko dní.

Príliš zraniteľná krajina

Cesta z hlavného mesta na vidiek je cestou do minulosti. Rozbité cesty, staré volgy a občas aj konský záprah. Na bránach dedinských domov sa popri tradičných modro-zelených vzoroch objavujú i znaky olympiády v Moskve z roku 1980. Na jednej bráne ho nájdeme i bez červenej hviezdy, ktorá bola súčasťou loga.

Ľudia na moldavskom vidieku žijú jednoducho, podobne ako na slovenských lazoch. Dennodenne lopotia na políčkach, často vzdialených až kilometre od ich domov. Po rozpade ZSSR a vzniku samostatného Moldavska sa totiž pôda nereštituovala pôvodným vlastníkom, ale rozdeľovala medzi všetkých farmárov rovnakým dielom. Malý kúsok poľa, od neho vzdialenú vinicu a úplne inde položený ovocný sad tak dostal každý.

Studne v každej dedine naznačujú, že na vidieku chýba rozvod vody a kanalizácia. Nehovoriac o zavlažovacích systémoch, ktoré by úrodu zachraňovali v obdobiach sucha. Aj v takých katastrofálnych, aké krajinu postihli minulý rok v lete. Na osemdesiatich percentách územia suchá zničili úrody a pôda sa stala nepoužiteľnou aj na jesenný osev. Ľudia na dedinách hladovali.

Vláda krajiny, v ktorej je poľnohospodárstvo najdôležitejším sektorom ekonomiky, situáciu riešila skôr symbolicky než reálne - každému postihnutému farmárovi pridelila ako odškodné 200 lei (približne 400 korún). Zachraňovať teda muselo zahraničie. Od gigantov, ako bol Gazprom, ktorý farmárom zadarmo poskytol päť litrov benzínu na hlavu, až po veľké medzinárodné organizácie. Pomoc vyčlenila i slovenská vláda a podporila projekty dvoch slovenských mimovládnych organizácií. Jedným z nich bola aj distribúcia lokálne nakúpeného osiva, hnojiva a nafty pre vyše tisícku miestnych roľníkov v 21 regiónoch krajiny.

"Čo keby pomoc zvonku neprišla?" pýtame sa predsedu miestneho zväzu roľníkov v regióne Calarasi. Pokrčí plecami: "Asi by sme sa pokúsili odísť za sezónnymi prácami do zahraničia. Tu by sme pomreli od hladu."

Snáď to vydrží a bude pršať celé leto, želajú si roľníci pri našej júnovej návšteve. Bohužiaľ, ako sa neskôr ukáže, zrážok prišlo tento rok viac, než si priali, i keď v iných oblastiach krajiny. Koncom júla voda zaliala najmenej 50-tisíc hektárov a napriek tomu, že "slovenskú" kukuricu voda nezaplavila, úroda v štyroch iných regiónoch je zničená. Na výkyvoch počasia sa ukazuje zraniteľnosť od poľnohospodárstva závislého Moldavska.

Neobjavený raj agroturizmu

Tak ako si na začiatku leta želali dážď moldavskí poľnohospodári, tak na jeho metaforu v podobe investícií čaká dnes celá moldavská ekonomika. Tu zatiaľ záplavy nehrozia. "Úrodnej pôdy" je pritom v tejto krajine neúrekom. Od stavebníctva v prudko rastúcom Kišiňove a výstavby cestných komunikácií, cez využitie lacnej, kvalitnej a prirodzene bilingválnej pracovnej sily v outsourcingových centrách svetových firiem, až po rozvoj služieb pre turistov. To, že moldavská ekonomika porastie, niet pochýb. Základná logika však nepustí - najprv reformy, až potom peniaze. A tak zatiaľ musia Moldavci za pracovnými príležitosťami cestovať do zahraničia. Ísť von znamená zarábať. Zostať doma znamená živoriť.

Výnimky však potvrdzujú pravidlo. V dedinke Trebujeni, len na skok od jedného z najkrajších zákutí Moldavska - kláštorného komplexu Orheiul Vechi - narazíme na agroturistický penzión. Majiteľka hrdo ukazuje svoje malé zelené kráľovstvo - políčka za penziónom, kde pestujú ovocie a zeleninu a vinič. Turisti sú radi, keď môžu oberať hrozno a jesť domácu stravu, hovorí. Na dvore sa pomedzi malé záhradné lampy preháňa mačka s malými mačiatkami. Každá lampa má svoj malý solárny panel. Keď ekoštýl, tak už so všetkým, čo k tomu patrí.

Nápad s penziónom majiteľke vnukol syn, ktorý zarába v Londýne. Nečudo, vďaka pobytu v cudzine mnoho Moldavcov zistilo, v čom má ich krajina neoceniteľnú komparatívnu výhodu. Čistý vzduch, tradičný spôsob života a domáce víno - turisti zo západných krajín predsa potrebujú unikať zo stresového spôsobu života do lona prírody.

Uniknúť do Moldavska je tá správna cesta. Pochopiť to však musia najmä samotní Moldavci.

Autor: Ivana Kullová, Autorka pracuje v OZ Človek v ohrození