Igor Adamec, herec:
Môj víkend, to je už roky nakrúcanie. Od deväťdesiateho šiesteho roku sme nakrúcali naživo detskú reláciu (Kakao), a to najprv oba víkendové dni. Potom už len v sobotu. Po nakrúcaní som býval taký unavený, že som si obvykle ľahol spať a zobúdzal som sa niekedy okolo štvrtej. A bolo po víkende. Ak sa niekto vtedy spýtal mojich detí, že čo robieva tato cez víkend, odpoveď bola jednoznačná: Tato spí!
Dnes je televízia Joj taká milá, že nám umožňuje každý druhý víkend, a to, prosím, tiež oba dni, nakrúcať Mafstory, takže ja, keď mám voľný víkend, trošku neviem, čo s ním. Asi zavadziam doma, lebo ostatní členovia našej rodiny majú víkendové zvyky a vedia, čo sa v sobotu a nedeľu robieva.
No je pravda, že pokiaľ sa už vyskytne voľný deň, tak dlho spím, potom dlho raňajkujem, veľmi rád chodievam s kamarátmi na dopoludňajšiu nedeľnú kávu a tá trvá presne do momentu, kým manželka nezavolá, že už je obed. Mám rád kaviarne, ale nie som vyslovene kaviarenský typ. Myslím si, že sa rovnako bezpečne pohybujem aj po prírode. Taktiež chodievame cez víkend dopoludnia so synom do fitka trošku si ponaťahovať kosti a svaly. A pokiaľ mi to potom preťažená muskulatúra dovolí, tak rád absolvujem po fitku kino. Kino je pre mňa typicky víkendová záležitosť. Osobne mám radšej filmy v kine ako doma na DVD. Kino je ohromná vec.
Nuž a potom sú tu víkendové večery, ktoré veľmi často trávim v divadle alebo na firemných akciách, kde občas hrávame a ktoré bývajú pochopiteľne práve cez víkend.
Ale keď sa vyskytne celý víkend voľný, zvykneme odcestovať na chalupu, a tam strávim krásne dva dni v montérkach a je mi pri tom dobre.
Potom je iný typ voľných dní a nemusia byť práve oficiálne, kedy sa stratím z domu na chalupu sám a pokúšam sa písať. Mám veľmi rád písací proces bez ohľadu na výsledok. Vtedy si pripadám užitočný. Lebo s písaním je to tak ako s behaním. Keď netrénujete, ide to ťažko. Keď máte natrénované, písmenká skáču do počítača sami.
Na chalupe mám staručké "písíčko", ktoré si zvyknem vytiahnuť pod lipu na záhrade a tam píšem. Uvarím si k tomu kávu, rozbalím štrúdľu, čo mi zvykne manželka nabaliť a presťahujem sa do iného levelu. Toto chalupárske písanie má ešte tú výhodu, že si k nemu môžem, ak chcem, otvoriť aj sedmičku červeného, lebo nešoférujem. V Bratislave sa mi také niečo môže stať akurát na Vianoce. Lenže červené zacíti na druhom konci lazu sused a hneď pribehne na kontrolu. Ja sa mu vždy snažím ukázať, čo som napísal, on zasa skúma, čo pijem. A nakoľko máva už od rána naskúmaného dosť, uložím počítač do domu a snažím sa ho presvedčiť, že by mal menej piť a viac športovať. Že bude zdravší a dožije sa vyššieho veku. Ale sused mi neverí. Tvrdí, že celý život nešportoval. A začať v osemdesiatich šiestich rokoch by mu pripadalo nedôstojné.
Raz do roka, obvykle na jeseň, beriem deti na víkend do nejakého hlavného mesta Európy. S bedekrom v ruke a s veľkým odhodlaním brázdime mestom, vyhľadávame pamätihodnosti a opačujeme múzeá, ochutnávame miestne menu. Býva to jeden z najťažších, ale zároveň najkrajších víkendov v roku. Lebo odletieť v nedeľu večer napríklad z Lisabonu s vedomím, že v pondelok ráno fachčím v Blave, to je naozajstná depka. Presne taká, akú zažíva študujúca mládež každú nedeľu podvečer. Pamätáte sa na ňu? Prichádzala vždy s filmom pre pamätníkov. Ešte že už neštudujem!
