Aj mne trvalo dlho, kým som sa zbavil tohto starého, pre Európanov ťažko akceptovateľného zvyku. Ale zmenil som sa. Teraz sa už vysmrkám aj na verejnosti, hoci sa pri tom ešte stále hanbím. Podľa Japoncov, najmä zo staršej generácie, je totiž smrkanie nosa na verejnosti veľmi neslušné. Keď sa potrebujeme vysmrkať, nesmie nás pri tom nikto vidieť. Považujeme to za niečo veľmi intímne, pri čom chceme byť sami. Ukrývame sa preto vždy niekde na toalete.
Ale v každodennom živote je veľa situácií, keď sa nemôžeme skryť, napríklad keď cestujeme v hromadnej doprave do práce, alebo do školy. Zvlášť v zime, počas chrípkovej sezóny, počuť v japonských preplnených vlakoch poťahovanie nosom z každého kúta. Mnohí Európania žijúci v Japonsku to neznášajú.
Keď som bol tínedžer, veľmi dobre sme s chalanmi poznali Martinu Navrátilovú. Ale všímali sme si ju vtedy ani nie tak pre jej brilantnú tenisovú kariéru, ale pre výrazné smrkanie nosa, ktoré v oddychovom čase predvádzala na lavičke priamo pred kamerami. Mysleli sme si o nej, že je hrozne neslušná. Prešlo vyše dvadsať rokov, ja žijem na Slovensku a videl som veľa slovenských dievčat smrkať predo mnou do vreckovky úplne bez ostychu - viac či menej nahlas. Niekedy sú tie zvuky hlasné ako trúba. "Dosť už! Veď ti ten nos pukne!" hovorím si občas v duchu.
Ale keď som bol tento rok v Japonsku, všimol som si, že už rodičia učia malé deti smrkať do papierových vreckoviek, a dokonca už aj na verejnosti. Pravdepodobne si aj na základe skúseností z cudziny uvedomili, že poťahovanie nosom nie je pre okolie prijateľné.
V marci tohto roku vyhrala sedemnásťročná športovkyňa Mao Asada svetový pohár v krasokorčuľovaní. V Japonsku má veľa fanúšikov, je obľúbená pre svoj pôvab a šarm. Keď počas televízneho prenosu čakala na výsledné hodnotenie porotcov, kamery zachytili aj moment, ako smrká do vreckovky. Pre ňu to bolo iste niečo úplne prirodzené, veď od začiatku svojej kariéry sa pohybuje v medzinárodnom prostredí, ktoré ju ovplyvnilo aj v spôsoboch spoločenského správania. Pre mňa to však bolo prekvapujúce. No zároveň som to vnímal ako správu pre Japoncov, že vysmrkať sa je predsa čosi prirodzené a ľudské, že sa to môže!
Od čias, keď som ja vyrastal, sa v Japonsku mnoho vecí zmenilo. A stále sa mení. Myslím si, že je to dobre. Keď som chodil do základnej školy, išiel som sa raz vysmrkať na toaletu, ale spolužiaci ma pri tom nachytali a vysmievali sa mi.
