Získali ste štyri tituly kontinentálnych klubových majsteriek, dvakrát s Ružomberkom (1999, 2000), dva razy so Spartakom Moskovská oblasť (2007, 2008), čo je medzi trénermi, dokonca i medzi hráčkami, jednotkové postavenie. Má olympijský bronz väčšiu cenu?
„Áno, lebo sa mi splnil detský sen. Olympiáda je pre človeka žijúceho športom skutočne najviac.“
Pomyslíte si niekedy v týchto dňoch: tak, a predsa sa mi to podarilo, keď mi to na Slovensku zmarili?
„Momentálne určite nie. Tie dni z júna dvetisíc, keď vedenie slovenského zväzu zosnovalo situáciu, v ktorej som nemohla pokračovať pri našej reprezentácii aj na olympiáde, však zostanú v pamäti navždy ako zlá spomienka. Nie je mi smutno predovšetkým pre mňa, ale mojich najbližších kolegov, manažéra Jozefa Smoleka, hráčku Ivetu Bielikovú. Dodnes tvrdím, vtedajší slovenský tím bez tohto úskočného konania mohol bojovať o bronz (Slovenky skončili na OH 2000 v Sydney siedme – pozn. red.).“
Ruský tím odprevádzali do Pekingu so slovami – bez medailí sa nevracajte, zazneli dokonca aj slová – bez zlata. Ako to pôsobilo?
„Bez medaily sme chápali. Zlato bolo nad sily. Táto ,požiadavka' bola hlúposť. Po predolympijskom Diamantovom pohári v Šanghaji, kde sme skončili neslávne, zneli pre zmenu skeptické reči. Nemám rada extrémy. V podstate, nemám rada predpovedanie výsledkov. Niečo možno naznačiť, človek má ambície, ale presné určenia sú nezmyslom.“
Rusky začali turnaj v skupine rozpačito, hoci víťazne. Bol to taktický ťah alebo prirodzený jav?
„Na olympiáde sa netaktizuje. Najmä nie v ťažkej skupine, akú sme mali. Nebolo v nej slabé družstvo. Pomalšie sme sa rozohrávali, ale v zápase so silnými Austrálčankami sme zohrali veľmi vyrovnaný polčas. Naša forma stúpala, to je podstatné.“
Ak listujeme v histórii, vám sa takmer nikdy nestalo, že ste prehrali kľúčový štvrťfinálový vyraďovací zápas, ktorý posúva buď do hry o medaily, alebo pre favorita znamená prepadák. Máte na to recept?
„Neviem o ňom. A ak ho mám, je logický. Svojich trénerských kolegov som pred zápasom povzbudzovala: nebojte sa, ja vo štvrťfinále víťazím. Celé umenie je v sústredení sa na ten kľúčový zápas. Na ,vtlčenie' si do myslí, že v ňom treba vydať zo seba všetko, lebo niet šance na opravu. A pri tom všetkom si treba zachovať chladnú myseľ.“
So Španielkami ste v repríze vlaňajšieho finále európskeho šampionátu (74:68) prehrávali už o osemnásť bodov, napokon zvíťazili o dvadsať. V čom bol zlom?
„V myslení a v bojovnosti. Vo vyraďovacích stretnutiach, najmä vo štvrťfinále ,o všetko' sa hrá ako o život. Každé poľavenie sa vypomstí. Nám nevyšiel úvod, ale potom sme všetko dotiahli ohromnou snahou. Ak sa podarí zápas vyrovnať či dokonca otočiť, súpera to zlomí. Tím sa potom chytí. S Američankami sme hrali dlho vyrovnane. Proti Číne o bronz sme podali zrejme najlepší výkon.“
S Austrálčankami i v semifinále s USA ste neprehrali vysoko. Nedalo sa zvíťaziť?
„Iba náhodou. Sú to kolektívy z inej ligy. Možno raz za dlhý čas sa ich dá zdolať. Práve Ruskám sa to podarilo na majstrovstvách sveta 2006. V semifinále zdolali Američanky, vo finále prehrali s Austrálčankami. Oba tímy na jednom turnaji sa zdolať momentálne nedajú.“
V Spartaku Moskovská oblasť ste trénovali hneď tri hráčky víťazných USA – Dianu Taurasiovú, Tinu Thompsonovú, Sue Birdovú, z austrálskych finalistiek hviezdnu Lauren Jacksonovú. V čom sú lepšie?
„V atletickom prejave. Posilňovne nepovažujú za nepríjemnú činnosť. Od ich výbornej kondície sa všetko odvíja. Tá úžasná ľahkosť má základ v drine. Ruské, a väčšina európskych basketbaliastiek, pri nich pôsobí ako manekýnky. Ležérnym pohybom. Niežeby boli Američanky či Austrálčanky mužatkami, ale do hry vnášajú niečo z mužských prvkov. Napríklad strieľajú z výskoku.“
Napríklad Taurasiová, Birdová a Katie Smitková sú basketbalistky bielej pleti a majú ten istý prejav ako Afroameričanky?
„Američanky sú kolektív. Hráčky tmavej pleti majú isté špecifické danosti, napríklad skokanské. A práve špeciálne Taurasiová všetko dobehne v telocvični. Napokon, je to najlepšia strelkyňa. Rasová odlišnosť nehrá úlohu. Ak by Austrálčanky hrali v plnej sile, a nemali zranené dve kľúčové hráčky, finále by bolo úplne otvorenou partiou.“
Čo všetko ste videli okrem basketbalu? Aký dojem na vás urobila olympiáda?
„Trošku atletiky a tenisu. V Pekingu všetko fungovalo ako hodinky. Videla som nádherné športoviská, skvelú olympijskú dedinu. Pocitovo až úzkostlivo pestované, upravované, vycifrované. Tak trochu Potemkinova dedina.“
