Keďže očakávania boli oveľa vyššie, v Izraeli sa ešte aj týždeň po Pekingu diskutuje prečo.

Z izraelských športovcov si robí žarty kdekto a v novinách dokonca vyšiel zoznam desiatich ospravedlnení, ktoré by mali atléti používať na vysvetlenie svojich zlyhaní.

V televízii diskutovali o športovom krachu psychológovia, tréneri aj učitelia telocviku. Niečo nie je v poriadku, konštatovali.

Kde je ideál svalnatého kibucnika, čo zoskočí z traktora a ešte si s kamarátmi zahrá nejakú kolektívnu loptovú hru?

Kde je izraelský intelektuál, čo si nedá len partičku šachu, ale aj tenisu? Kde su športové vzory? Kde je národná hrdosť, čo dotlačí športovca k nadľudskému výkonu? Aj takéto otázky si kládli diskutujúci.

A potom skonštatovali, že šport už dávno nie je vecou ideálov, ale peňazí. A tých je, samozrejme, ako všade aj v športe strašne málo.

Priznám sa, celá tá hystéria a reči o národnej pohrome mi prišli smiešne. Rovnako ako telefonát premiéra Ehuda Olmerta jedinému medailistovi- windsurfistovi Šacharovi Zuberimu.

Olmert, ktorý pre svoje škandály nehorázne hazarduje s izraelskou národnou hrdosťou, Zuberimu telefonoval, ako pozdvihol sebavedomie židovského štátu.

Izraelčania neboli uplynulé dni jediní, kto sa spamatával zo šoku. Izraelskí Rusi tiež vyplakávali, že už to nie je ako za Sojúzu, že všade sa natlačili húževnatí Číňania a že problém asi bude v peniazoch a že ruské deti namiesto telocviční navštevujú bary, čo teda za boľševika nebolo. Aj oni ako Izraelčania žijú tak trochu v klame a spomienkovom optimizme.

Tento rok to jednoducho nevyšlo a treba sa spamätať, aby to na budúce bolo lepšie. Ako hovorí môj manžel, ľahko sa mi dávajú lacné rady, keď máme kajakárov a kanoistov.