Už večer bude mať Barack Obama jeden z najdychtivejšie očakávaných príhovorov v amerických politických dejinách. Keďže senátor z Illinois je prvým národným afroamerickým kandidátom na prezidenta a možno najuznávanejším rečníkom svojej generácie, tlak, aby povedal niečo jedinečné a pamätné, je mimoriadny.
Pomerne ľahký test
Obamova úloha je však oveľa jednoduchšia, než sa zdá. Musí urobiť to, čo urobil každý kandidát „zmeny“ od Franklina D. Roosevelta cez Johna Kennedyho až po Ronalda Reagana a Billa Clintona: koncipovať voľby ako jasný výber medzi zmenou a nemenným status quo.
Je to posolstvo, ktoré nie je ťažké definovať. Pre Obamu je dokonca podstatou jeho politickej príťažlivosti a volebného úspechu. Iba málokto z kandidátov v histórii USA stelesňuje rétorikou aj fyzickým zjavom pojem politickej zmeny ako on.
V čase, keď asi 80 percent voličov verí, že USA sú na zlej ceste, Obama má dobrú pozíciu, aby využil všeobecné roztrpčenie. A urobiť to môže takto:
Ak využije svoj politický náprotivok: práve tak ako Franklin D. Roosevelt mal Herberta Hoovera a Veľkú krízu; Ronald Reagan mal „nepokoj“ Jimmyho Cartera; či Bill Clinton Georgea Busha a hospodársky úpadok.
Obama má Johna McCaina a Bushove roky. Sotva by si mohol želať lepšie protiklady. McCain funguje vo Washingtone 26 rokov, pravidelne hlasoval tak ako Bush (najtrvalejšie neobľúbený prezident v dejinách USA) a pre pokročilý vek je opakom pojmu politickej zmeny.
Najjasnejšie posolstvo
Obama a jeho spolukandidát Joe Biden už teraz pravidelne spájajú McCaina s odchádzajúcim prezidentom. Prepojenie Bush-McCain je zrejme najúčinnejším posolstvom.
Väčšina Američanov si už teraz myslí, že demokrati sú lepší ako republikáni v oblasti domácej politiky. Nehľadajú podrobnosti, ale skôr to, aký bude jeho prístup k vládnutiu.
Obama by sa mal vyhnúť slepej oddanosti Demokratickej strany. Pre stranu, ktorá sa spolieha na kompromis, by mal byť celoštátny konsenzus hlavnou politickou ašpiráciou.
Ako spojiť červenú s modrou
Obama by urobil múdro, keby zahral na strunu svojej ústrednej reči z roku 2004. Na demokratickom sneme sa ňou snažil preklenúť rozkol medzi Amerikou červených (republikánskych) štátov a modrých (demokratických) štátov. Bola to reč, ktorá odštartovala jeho politický vzostup.
Túžba po ukončení politickej rozdelenosti je hmatateľná a Obamov poststranícky jazyk bude v ostrom protiklade k čoraz negatívnejšej kampani, akú vedie jeho oponent.
Je tu však aj faktor strachu: Obama musí presvedčiť skeptických voličov, že môže byť vrchným veliteľom ozbrojených síl a že mu možno zveriť najvyšší úrad v štáte.
Zmena a relatívne neznámi kandidáti – nehovoriac o tom s druhým krstným menom Hussein – môžu pôsobiť desivo. Preto je pre Obamu kritické orientovať posolstvo zmeny na univerzálne a spoločné hodnoty Američanov. Svoj osobný príbeh musí naďalej podávať ako zásadne americký príbeh a uskutočnenie amerického sna.
Nezabudnúť na nádej. Keď Obama v januári vyhral demokratický výber v Iowe, použil slová, ktoré patria k najpôsobivejším, aké kedy vyslovil: „Po rokoch sa obzriete a poviete si, že toto bol ten okamih, toto bolo to miesto, kde si Amerika spomenula, čo znamená nádej... Nádej je stavebným kameňom tohto národa. Viera, že náš osud nie je pre nás napísaný, ale že ho sami píšeme, všetci muži a ženy, ktorí sa neuspokoja s týmto svetom, aký je, ktorí majú odvahu prerobiť svet na taký, aký by mal byť... Nie sme len zbierkou červených štátov a modrých štátov. Sme Spojené štáty americké. A v tejto chvíli, sme pripravení znovu veriť.“
Nádej na lepšiu budúcnosť a lepšiu Ameriku je určite jednou z najsilnejších politických emócií kampane. Bill Clinton to pochopil, keď vyhlásil: „Stále verím v miesto menom Nádej“. Pre Obamu sa zdá priliehavým sloganom „Sme pripravení znovu veriť“.
Autor: Michael A. Cohen