Tvorivý princíp, ktorý vládne novej knihe Edmunda Hlatkého v prísne organizovanej kompozícii, podopiera vo väčšine poviedok zorný uhol rozprávača. Stotožnenie rozprávača s postavou (debutant, psychologička, riaditeľ ústavu, vedec, intelektuál) má vplyv aj na sugestívne vyznenie próz.
V autorskej réžii to znamená intelektuálnu výpoveď clonenú zvláštnym profilom postavy. Opakujúcou sa situáciou je konflikt postavy a absolútnej moci. Ideál ľudskosti sa pritom nedarí naplniť ani v jednoduchej komunikácii, z čoho sa rodí nedôvera v pozitívny vývoj sveta.
Postavy zlyhávajú pod tlakom manipulácie a historickej určenosti. Text nehovorí o nádeji na odvrátenie záhuby ľudstva, skôr naznačuje, že k zlepšeniu môže dôjsť len u jednotlivca. Hrdinovia premýšľajú, „aby sa oslobodili“. Vykladajú slová v rôznych jazykoch, asociovaním či kombinovaním slabík, aby upozornili na svoj um a podporili zámer textu.
Nie vždy sú tieto odbočenia šťastným riešením. Niektoré asociačné reťazce pôsobia v texte samoúčelne. Napriek tomu sa zbierke nedá uprieť jedinečnosť tematického spracovania. Najviac zvládnuté sa javia tie poviedky, ktoré sú výsledkom jasného autorského zámeru.
Kvalitatívne slabšia je próza o zvrátenej komunite Kyklopov a Sabínok. Do princípov alegórie autor zasahuje banalizovaním problémov a expresívnosťou jazyka, čo textu uberá na prijateľnej vierohodnosti.
Nič na tom nemení ani fakt, že kniha Abraka dabraka sa dá vnímať ako metaforické zavŕšenie predošlých poviedkových tém. Vždy, keď si rozprávač udrží dostatočný odstup od témy, je výsledkom text bohatý na významy. Platí to aj v pri oživení nezmyselnosti socializmu a o dobových reáliách z populárnej hudby.
Recenzia/kniha
Edmund Hlatký: Abraka dabraka
Vydalo LCA, Levice 2008
Autor: Marianna Macášková, Autorka je literárna publicistka
