Polovicu svojho doterajšieho života prežili v komunizme, druhú polovicu v kapitalizme. Alebo presnejšie - prvú polovicu v totalite, druhú v demokracii. Veľa z nich nostalgicky spomína na svoje dospievanie a jedným dychom hovoria o žuvačkách Pedro, cukríkoch Bon Pari, móde, ktorá sa vtedy nosila a hudbe, ktorá sa počúvala. Zároveň priznávajú, že už odmalička ich rodičia učili klamať a že je rozdiel, čo si človek myslí a čo povie nahlas. Vedeli, že v krajine, v ktorej žili, veľa vecí nie je v poriadku, ale považovali to za normálne, pretože tak to bolo vždy.

Svoje detstvo prežili v sedemdesiatych rokoch. Po revolučných rokoch šesťdesiatych, keď sa veci menili nesmierne rýchlo a zdalo sa, že ľudia sú čoraz slobodnejší, zavládlo ticho a pokoj. Život sa vrátil do „normálu", a tí, čo s tým nesúhlasili, zmizli. Generácia 68 to však nemohla vedieť - len z opatrného rozprávania mohli tušiť, že existoval nejaký Dubček, speváčka Kubišová či spisovateľ Mňačko. Oficiálne títo ľudia (a stovky ďalších) neboli, rovnako, ako sa nemohlo príliš nahlas hovoriť o roku 1968. Z malých iskričiek sa však stávali pionieri a z tých sa stali zväzáci, čiže príslušníci organizácie nazvanej Socialistický zväz mládeže. Ale to už tu boli roky osemdesiate a s nimi prišli zmeny, ktoré musel vidieť aj ten najzadubenejší člen SZM. Sovietski vodcovia zomierali jeden za druhým a národ neplakal, ale rozprával o tom vtipy. V Amerike sa stal prezidentom herec, pápežom sa stal Poliak. Generácia 68 si pod slovom „Vietnam" už nepredstavila vojnu, ktorá bola symbolom šesťdesiatych rokov, ale predavačov z búrz a trhov. Symbolom vojny sa stal Afganistan, v ktorom však nedostávali na frak „zlí" Američania, ale „dobrí" Sovieti. A potom kultúra - ovládla ju populárna hudba, a to najmä slovenská. Skupiny Modus a Elán, speváci Peter Nagy a Miroslav Žbirka. Zo zahraničia prišla Nová vlna, Duran Duran, Michael Jackson a Madonna. Pri štarte do vesmíru explodoval raketoplán Challenger a na Ukrajine jadrová elektráreň v Černobyle. V roku 1989 sa napokon zrútil celý socialistický blok. Generácia 68 práve začínala študovať na vysokých školách, nastúpila do prvých zamestnaní a pomaly si začala zakladať vlastné rodiny. Prišiel kapitalizmus, pred ktorým ich komunisti toľko strašili, priniesol však slobodu a obrovské možnosti pre každého z nich. Na to, aby reálne ovplyvnili dianie v tejto krajine, boli ešte príliš mladí, reálne však mohli ovplyvniť svoj vlastný osud - mnohí z nich využili možnosti a odišli študovať do zahraničia, iní sa pokúsili podnikať. Veľa z nich sa však len „viezlo", pretože boli zvyknutí, že sa o nich vždy niekto postaral. Aj vďaka tomu sa mnohí z nich spamätali až po tridsiatke a začali doháňať, čo sa dalo. Takže dnes majú štyridsať, za sebou kus života, doma dospievajúce deti a na krku hypotéky. Generácia, ktorá sa narodila v symbolickom roku 1968, zbierala „céčka", tancovala s Michaelom Jacksonom, a v mene ktorej bol zlikvidovaný potupný „socializmus", dnes môže bilancovať.
Keď sme robili anketu o šesťdesiatych rokoch, výtvarník Rudolf Sikora nám povedal, že v tomto období ho ovládla túžba byť vnútorne slobodný. „Keď vami táto túžba naozaj prenikne, nikdy na tú slasť nezabudnete. Žil som z toho ďalších dvadsať rokov - žijem z toho vlastne aj teraz." Generácia, ktorá sa narodila roku 1968, vyrastala bez toho, aby túto slasť okúsila. Všetko už bolo normálne, teda znormalizované. Mnohí si ani nevedeli predstaviť, že raz to všetko môže byť inak. Uverili, až keď sa prvý raz nadýchli slobody v novembri 89. Má vôbec generácia, ktorá vyrastala v normalizačnej šedi, čosi ako generačný pocit? Prečítajte si generačné príbehy ľudí s ročníkom narodenia 1968

Však som v tom žila, tak viem

Lucia Bartošová, fotografka

Detstvo
V auguste 1968 som mala dva mesiace a z rozprávania viem, že bol vtedy problém so Sunarom. Tatko vraj riskoval, zháňal pre mňa po meste Sunar pomedzi strely. V 70. rokoch som žila s rodičmi na sídlisku v Petržalke. Bola som malá, keď mi rodičia zohnali originálne texasky, čo bol v tom čase nedostatkový tovar. Otec mi rozprával, ako si jeho generácia šila texasky doma, z modrej látky, ktorá sa podobala na džínsovinu a vyšívali si ich žltou nitkou, aby vyzerali ako originálne rifle. A ešte mi vravel, že čím deravejšie texasky sú, tým sú originálnejšie, takže keď sa mi vydrali kolená, bola som celá pyšná na to, že mám najrifľovejšie rifle. Tiež som bola posadnutá umelohmotnými koníkmi, zbožňovala som ich, ale bolo ich dostať len v Tuzexe. Keď sme sa v roku 1980 dostali s tatkom do zahraničia, večne som bola prilepená v nejakom obchode pri koníkoch. Tatko bol už nešťastný, aj napísal domov, že chcem vykúpiť všetky kone široko-ďaleko. Rovnako som zbožňovala kofolu a som šťastná, že ju ešte stále vyrábajú. Pamätám si ešte, že ju predávali v takých igelitových vrecúškach so slamkou. Aj žuvačky Pedro boli skvelé.

Naša generácia zažila totalitu, aj keď možno nie v tej najdrsnejšej podobe. Veľmi dobre si pamätám, ako sa začiatkom 80. rokov veľmi rýchlo striedali sovietski prezidenti. V škole od nás preto chceli, aby sme boli smutní. Nechápala som prečo a nevedela som sa dočkať, kedy nám už konečne dovolia byť zase veselí. Správy v televízii boli vždy rovnaké, vždy niekto z vrchnosti tu bol na návšteve, to som už ani neregistrovala. Veľa sme počúvali hudbu, najmä rakúsky rozhlas a hitparády, ktoré tam išli. Potom som natrafila na burzu gramoplatní v Bratislave, tam sme si kupovali muziku alebo sme si vymieňali medzi sebou platne a kazety. Mňa oslovovala rôznorodá hudba, aj to, čo počúvali ešte rodičia, hlavne otec. Mal kamaráta, ktorý emigroval, takže sme mali nejaký Rolling Stones a ďalšie veci, ktoré vtedy fičali.

Keď prišla revolúcia, bola som v údive, že čo sa to vlastne stalo. Z ničoho nič boli ľudia na námestí a niečo riešili. Išla som práve z roboty. Robila som vtedy v Dome československo-sovietskeho priateľstva. To bola zvláštna inštitúcia. Robila som tam aranžérku fotografku. Bol to taký teplý brlôžtek pre komunistov - symbolicky jedna výstavka do mesiaca. Poberali asi slušný plat, lebo ja som tam bola úplne posledný článok v reťazi a nebolo to platovo zlé. Fotila som vernisáže, robila som dokumentárne fotky.

Dnešní mladí ľudia sú omnoho dravší, lepšie sa vo všetkom orientujú. Ale mnohí, pretože nechápu, čo to bolo za dobu, ako keby si ju idealizovali. Keď vidím, ako majú na tričkách Che Guevaru, tak z toho úplne rotujem. Očividne nevedia, o čo kráča, že čo to bolo pre generáciu pred nimi. Červená hviezda a Che Guevara. Keď im na to človek niečo povie, tak sú úplne vyoraní, že či to nebolo zmanipulované. Vravím: Nie. Však som v tom žila, tak asi viem.

Kríza vie ľudí zoceliť

Alexandra Grusková, kostýmová výtvarníčka

Vďaka roku 1968 sa moja generácia narodila v trochu uvoľnenejšej atmosfére, keď naši rodičia boli chvíľu šťastnejší a možno sa to na nás prenieslo. Aspoň zo svojich rovesníkov mám taký pocit, vyzerajú takí spokojní. Je pravda, že po auguste ‘68 sa to zase seklo, ale v tom šťastnom období nás rodičia počali. Neskôr zvykli spomínať na to, ako bola mama tehotná a prišli tanky.

Vyrastali sme síce v období normalizácie, ale v Bratislave sme chytali rakúsku televíziu, takže sme mali kontakt so svetom. Sledovali sme hitparády, najmä z rakúskeho rozhlasu Ő3. Nemala som obľúbeného speváka, ale moja sestra „uznávala" Limahla a skupinu Wham, v ktorej spieval George Michael. Dosť sme počúvali aj slovenskú hudbu, Gombitovú, Žbirku, starý Elán. Boli sme takí patrioti. Kryla sme hrávali na gitarách. Zo základnej školy si pamätám, že Sovietsky zväz mal stále nejakého nového prezidenta, po Brežnevovi umierali dosť rýchlo po sebe. Mávali sme aj cvičenia, počas ktorých sme behali do atómových krytov a učili sa nasadzovať si plynové masky. Žili sme s tým, že sa kedykoľvek môže niečo môže stať.

Mala som možno šťastie, že celá rodina sme tancovali v Lúčnici, naši vďaka tomu veľa cestovali, chodili „reprezentovať našu socialistickú vlasť". V pätnástich rokoch som sa dostala so súborom do západného Nemecka aj ja. Vybavujú sa mi detaily, ako sme si odtiaľ priniesli plechovky z kokakolou alebo mydlá Fa, čo je dnes už ťažko pochopiteľné. Tešili sme sa z prvého magnetofónu, alebo keď sme išli do Juhoslávie na devízový prísľub. Otec je filmový architekt, cestoval po svete a to, po čom sme túžili, nám dožičil. Boli sme bratislavská stredná vrstva, takže pre nás nebolo všetko až tak nedostupné ako pre ľudí z vidieka, ale aj tak nám vedeli urobiť radosť maličkosti. Neznamená to, že to bola dobrá doba, ale človek si v núdzových situáciách vždy nájde niečo, čo mu dokáže urobiť radosť, kríza vie ľudí zoceliť.

Som kostýmová výtvarníčka a módu, oblečenie som vnímala od detstva - cez časopisy Neue Mode a Burda. Pretože ich nebolo bežne dostať v stánkoch, ľudia si ich požičiavali. Na základnej škole som svoj šatník výrazne obohacovala o vlastné modely. Celá móda 80. rokov je z dnešného pohľadu hrozná. Vždy sa veľmi zabávam na tom, ako sme sa obliekali do neforemných téčkových strihov, všetko bolo také zvláštne široké a k tomu príšerné trvalá na vlasoch. Veľa vecí zo skríň rodičov - napríklad aj otcove sieťové tielko - sme zrecyklovali a vyrábali sme z nich vlastné kúsky. V jednom modeli vtedy chodili všetci, lebo na trhu nebol veľký výber. Ale ak sme si vedeli doma niečo spichnúť a ešte to prípadne ozvláštnili vlastným nápadom, boli sme za hviezdy.

Revolúcia ma zastihla v prvom ročníku na vysokej škole, takže ako študentka som využila všetky dobré zahraničné študijné programy. Moja babička nevedela pochopiť, že môžem byť nezamestnaná, teda na voľnej nohe a že mi to neprekáža. Mne to naopak vyhovuje. Mama nás prezieravo dala na základnú školu s angličtinou od tretej triedy, to považujem za veľmi veľký prínos. Dnes už je veľa vecí automatických. Dnešná generácia uvažuje už inak, je oproti nám flexibilnejšia.

Sme stratená generácia

Zuzana Mauréry, herečka a speváčka

Keď v roku 1968 prišli Rusi, moji rodičia bývali nad kaviarňou Štefánka. Mama mi spomínala, ako tie tanky sledovala spoza okna, bola so mnou v ôsmom mesiaci tehotenstva.

Keď som bola pubertiačka, doma sme mali stále zapnutú vieden skú televíziu a rozhlas. Rodičia robili v opere a operete, pamätám si, že mama sa sťažovala, že zase musia hrať nejaké „ruské čurdy". Nová scéna, kde bola moja mama zamestnaná, mala vtedy veľmi dobrú operetu. Chodili často na Západ, takže ja som bola vymódená celkovo dosť západne. Takzvané zipsové nohavice som mala prvá na škole. A keď som si dala bielu rifľovú kombinézu, ruštinárka sa mi smiala, že prišiel zmrzlinár. Žlté bedrové rifle som si obliekla iba raz - aj vďaka nim som dostala trojku z matematiky.

Mala som pocit, že žijeme v takej čudnej konzerve, ale neriešila som to. Myslela som si, že tak to skrátka na svete je. Jedni žijú tam a my tu, a to sa už nikdy nezmení, pretože sa to nedá zmeniť.

Pionierska rovnošata, prvé máje, brigády, zbery papiera a podobne patrili k nutnému zlu. Vôbec som to neriešila. Akurát sme riešili, ako sa z toho uliať. Viem, že som bola nejaká zástavníčka, akože som musela strážiť nejakú zástavu a raz som na schôdzi pri držaní zástavy odpadla. To bol, myslím, vrchol mojej pionierskej kariéry.

Naša rodina nepatrila medzi tuzexových vyvolencov, ale divadelné zájazdy rodičov nás celú rodinu vždy vyfešákovali. Skôr potravinový tuzex sa mi zdal ako nejaký tajný raj. Viem, že som raz dostala bony a tajne som sa tam vybrala. Úplne inak to tam voňalo a ja som si kúpila bublinovú čokoládu. Mala som zážitok na celý život!

Keď som sa pýtala mamy, aké to je na tom Západe, povedala mi, že tam majú aj trávu zelenšiu. A že tam už majú všetko hotové. Otec mi spomínal, že zo zájazdu v Španielsku za úbohé diéty niesol domov ako špeciálny úlovok sušič na bielizeň. V lietadle sa ho vraj každý pýtal čo je to za zázrak. Ameriku som vnímala ako niečo veľké, lákavé, neznáme. Mali sme doma veľa západonemeckých časopisov, ktoré nám posielali známi, takže som vedela, ako sa žije inde. Komunisti a celá tá bábkohra, to mi pripadalo primitívne, ale aj nebezpečné. Z udalostí v tom období som najviac zaregistrovala príchod Gorbačova, lebo sa zdalo, že by sa niečo mohlo konečne pohnúť.

Nemám odpor k ničomu z toho obdobia.Obrazne povedané, keď neviete ako chutí banán, tak po ňom ani netúžite. Mala som detstvo dosť nabité krúžkami a nepociťovala som nijaké vážne obmedzenia. Ale to, že sa vonku teraz cítim občas menejcenná preto, že pochádzam odtiaľ, odkiaľ pochádzam, je druhá vec. Získať sebavedomie a hrdosť, to bude asi dlhý proces.

Vyrastali sme v socializme a žijeme v kapitalizme. Mne to pripadá, že sme taká medzigenerácia, občas aj trochu stratená. Naplno som si to uvedomila, keď som išla ako tridsaťšesťročná prvýkrát pracovať na Západ. Mladým dnes nerobí problém nájsť si na internete job, zbaliť kufre a ísť. Mala som trochu problém adaptovať sa medzi dnešných mladých free svetobežníkov. Chvalabohu viem dva svetové jazyky, tak som sa necítila ako úplný idiot.

Akurát pocit krivdy

Márius Kopcsay, spisovateľ a novinár

Z rozprávania viem, že ma vozili v kočíku na prechádzky pomedzi ruské osloboditeľské tanky, ale nič si z tohto obdobia nepamätám. Zato normalizačná éra sa mi vybavuje celá, pretože sa kryje s obdobím mojej školskej dochádzky. Pamätám si napríklad, aké boli pionierska či zväzácka rovnošata nepohodlné a nepríjemné. Škrtili, škriabali, akoby ich ani nešili a nevyrábali pre ľudí. Našťastie si ich človek obliekol na určitú významnú príležitosť - a potom ich dal zasa dolu. Tak som bral všetky vtedajšie formality. Pionierske schôdzky, návštevy pochmúrnych izieb revolučných tradícií, deprimujúce slávnosti pri príležitosti ukončenia mesiaca československo-sovietskeho priateľstva. Mimochodom prečo práve ukončenia? Nikdy mi nešlo do hlavy, prečo sa oslavuje koniec priateľstva.

Raz, v závere podobnej úmornej triapolhodinovej „akadémie" v školskej telocvični, som celý šťastný - že sa utrpenie chýli ku koncu - s chuťou a elánom oddirigoval sovietsku hymnu. Sotva som domával rukami, už ma za ucho ťahala pani učiteľka do riaditeľne. Bol z toho nesmierny škandál, mama musela prísť do školy a musel som sa za svoje dirigovanie ospravedlniť. Do očí sa mi tisli slzy poníženia, bol som prvák a netušil som, čoho som sa vlastne dopustil. Dnes už to viem. Bol som disident!

V detských rokoch som pochopiteľne podľahol čaru hudobných skupín ako Boney M alebo ABBA, pre ktorú mám slabosť dodnes. No z rádia sa valili vtedajšie hity domácej a socialistickej tvorby, napríklad „Neutíkej lásko ze záběru" alebo „Střapatá, nahatá holka" ??????? (asi Copatá, nohatá holka - jaz. red.) a tak ďalej. Pamätám si, ako som vždy na poludnie počúval reláciu „To je náš rytmus" s nádejou a očakávaním, že sa medzi nánosom sovietskych a východonemeckých sprostostí objaví aj dobrá pesnička. Napríklad Úsmev od Modusu.

Zásadný obrat v mojom živote priniesol objav skupiny Supertramp, ktorú som prvý raz počul vo vysielaní Hlasu Ameriky - a pochopil som, že melódia, ktorú v rozhlasovom Dobrom ráne hrával na saxofóne Felix Slováček, je v skutočnosti skladba The Logical Song. Tým sa pre mňa začala celkom nová éra vnímania hudby. Na gymnáziu sme sa delili na dve kategórie - hipisákov a novoromantikov. Spočiatku som bol zarytý hipisák. Nosil som zelenú bundu s kapucňou, rifle, vlasy som si česal na stred, pochopiteľne v primeranej, štátom a rodinou povolenej dĺžke. Počúval som kapely, ktorých členovia mali brady a dlhé vlasy. Synťáky a elektronické bicie mi boli smiešne. Postupne však moje presvedčenie nahlodávali Kraftwerk, Depeche Mode, Howard Jones, O.M.D., Tears For Fears, Nik Kershaw, Ultravox a ďalší.

Samozrejme k dobrej hudbe - či už staromilskej a hipisáckej, alebo tej „novovlnnej" - sa človek musel cieľavedome prepracovať. Napríklad na burze platní v Bratislave. Ostrovom relatívnej sviežosti v mori komunistického éteru bola česká relácia Větrník, ktorú dávali v piatok večer na rádiu Devín. A potom ešte koncerty a úplne skvelý festival Čertovo kolo, ktorý koncom osemdesiatych rokov privial na bratislavské Pasienky hotový uragán slobody. A tak som sa mohol postupne zoznamovať s domácimi kapelami ako Progress 2, Pražský Výběr, Dunaj, E alebo Bez ladu a skladu.

Myslím si, že práve osemdesiate roky možno spájajú inak nesúrodú generáciu roku 1968. Bolo to neopakovateľné obdobie, v ktorom svet sužovali globálne problémy (studená vojna, hrozba nukleárnej katastrofy, vírus HIV) a na druhej strane sa na „našej" strane barikády začalo postupné uvoľňovanie prichádzajúce paradoxne z východu, z gorbačovovského Sovietskeho zväzu. Inak generáciu 68 môže spájať akurát pocit krivdy, že prvú polovicu doterajšieho života prežila v reálnom socializme a do tej druhej polovice ju prudký vývoj udalostí vrhol celkom nepripravenú. Súčasná mládež jednoducho v osemnástich vycestuje do Londýna alebo rovno do Ameriky, má internet, jazykové znalosti a nezápasí s nijakým problémom či s nedostatkom sebavedomia. To už my, štyridsiatnici, nedobehneme.

Alkoholom som unikal z reality

Braňo Mojsej, spevák

Ak by som sa nenarodil v roku 1968, ale o desať rokov neskôr, pohltili by ma drogy. Takto som revolučný prelom v roku 1989 absolvoval ako dvadsaťročný človek v začiatočnom štádiu alkoholizmu.

Alkohol ma prenášal zo železnej totality mimo ňu. Obklopil som sa časopismi Bravo, Glamour a sníval v alkoholovom opojení o slobode. Inak by som to nezniesol. Komunistom prekážalo všetko - nemohol som mať dlhé vlasy, náušnicu v uchu ani nikam cestovať. Študoval som hotelovú školu, tak som čítal kuchárske knihy, ale najviac na mňa zapôsobila kniha Deti zo stanice ZOO. Od štrnástich rokov som hral som v rockovej kapele alebo vo vokálno-inštrumentálnej skupine pri SHS Kežmarok. Pôsobil som v divadielku poézie, kde som recitoval a spieval všetko, niekedy proti svojej vôli aj komunistické básne, ale vždy som sa kvalitne ulial zo školy. Počúval som Elán, Petra Nagya, Laca Lučeniča, Olympic, Žbirku, ale aj skupiny YES, Alphaville či Deep Purple, Kiss. Televízor som nepozeral, pretože som ho vymenil za gitaru. Doma som bol veľmi málo a matne so pamätám seriál Nemocnicu na okraji mesta, rôzne české komédie, ale aj pondelkové inscenácie.

Na strednej škole som nemal nikdy lepšiu známku zo správania ako trojku, za svoje názory, hlavne na hodinách občianskej náuky, som sa dostával do problémov a jednoducho som vyvracal všetky tie teórie o vykorisťovaní človeka človekom a iné nezmysly. Na 1.mája ma vždy izolovali, aby som nemohol vykrikovať pred tribúnou vety ako „Otvorte hranice" či „Sloboda slova". Dnes by ma mali rehabilitovať, pretože som intenzívne bojoval za demokraciu už zamlada. (smiech)

Prvé máje, brigády a pracovné soboty - všetky tieto výmysly som vedel prekonať oblbnutím profesorov. Tváril som sa, že makám, ale nerobil som nič. Stále som sa skrýval a spal. Občas som vyliezol a akože spotený prešiel okolo profesorov. Na voľbách som sa nezúčastnil dodnes, na žiadnych. O roku 1968 mi rodičia veľa nerozprávali, pretože boli radi, že majú odo mňa pokoj. Bol som chodiaci „prúser". A neviem, či by som ich počúval, mal som svoj názor, ktorý som dodnes nezmenil.

Po čom som túžil a nebolo to dostať? Bolo toho veľmi veľa, ale keď som si vypil, tak som všetko „akože" mal. Alkoholom som utekal mimo hnusnú obmedzenú realitu. V Tuzexe som si kupoval menčestráky Lee Cooper, rifle či bundy sme mali úplne zakázané. Zbožňoval som tresku či iné šaláty, boli omnoho kvalitnejšie ako dnes. Takisto som mal rád jogurt Pionier či cukríky Bon Pari. A žlté malinovky. Najviac mi však chutilo pivo jedenástka, čierny Kamzík.

Keď prišla revolúcia, prišiel som z vojny domov, pretože som nadsluhoval a bolo to nádherné - vidieť tie davy a tie emócie. Veril som, že sa konečne zmenil svet. Veril som, že to bude fajn. Dnes viem, že to bol dobre pripravený ťah a okrem otvorenia hraníc, s ktorými prišli drogy a zlo, sa vlastne nič nezmenilo. Dnes môžete všetko, ale v podstate nemôžete nič. Sme už len načipované a dobre zatriedené skupiny ľudí žijúcich v anonymite veľkomiest bez srdca a ženieme sa do ekologickej záhuby. Príroda nám to raz spočíta. Nech žije demokracia!

Potreboval som akurát ukázať talent

Peter Bondra, hokejista

Som z generácie, ktorá môže porovnávať život za socializmu na Slovensku a život v Amerike, kde som žil posledných osemnásť rokov. Ja som taký prechod, generácia po mne už nemala možnosť to zažiť.

Prvú polovicu života som žil v komunizme a druhú vo veľmi tvrdom kapitalizme, aký je v Amerike. Narodil som sa na Ukrajine, ale školu som už navštevoval v Poprade a Spišskej Sobote. Môj otec je Slovák, narodil sa pri Starej Ľubovni, v dedinke Jakubany. Jeho rodičia odišli po druhej svetovej vojne na Ukrajinu, hneď za hranice. Dostali tam pôdu. Keď som sa rozprával s babkou alebo so svojimi tetami, vraveli, že vtedy chodili nejakí ľudia po Československu a nabádali ľudí, aby tam išli pracovať. Moji starí rodičia sa rozhodli, že tam pôjdu. Preto som sa narodil na Ukrajine, mama je, mimochodom, Poľka. Otcovi začalo byť za domovom smutno, tak sme sa vrátili na Slovensko.

Na pionierske schôdzky som chodil, to bolo povinné. Mal som aj iskričkovskú a pioniersku rovnošatu, teda „pionersky úbor". Boli to také modré či tmavosivé tesilové nohavice. Nosil som aj červenú pionersku šatku, musel som ju mať správne zaviazanú. Bolo to povinné, boli by ma potrestali alebo upozornili, keby som si to neobliekol. Musel som robiť, čo všetci ostatní. Samozrejme, vyzdobovali sme v triede nástenky, pripomínali sme si Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu a prvý máj, museli sme pochodovať, kričať určité pokriky - „nech žije..." neviem čo. Prešiel som tým všetkým, ale nehovorím, že ten čas bol pre mňa zlý, práve naopak.

Môj brat počúval skupiny Boney M, ABBA a neskôr Elán. Ten počúvam dodnes. Skrátka počúvali sme, čo bolo v tom čase dostupné, veľa sa toho nedalo zohnať. Pamätám si, ako som si nasporil peniaze, niečo mi doložila mamka a potom mi kúpila rifle v tuzexe. Neviem už, či to boli Wrangler, alebo Levis. Tuzex bol zázračný obchod, kde sme si mohli kúpiť niečo extra, čo nebolo dostať v bežnom obchode, napríklad v Priori.

Černobyľ? Mesiac po katastrofe sme cestovali s VSŽ Košice do Kyjeva. Hral sa nejaký pohár. Sedeli sme v taxíku a pýtali sme sa taxikára, že čo sa stalo. On povedal: „Nič, nič, iba štvrtý reaktor odišiel." Smiali sme sa na tom, bol to taký čierny humor - nič sa nestalo, iba štvrtý reaktor odišiel. Vlastne sme sa ani presne nedočítali, čo sa presne stalo. Pritom dodnes sú tam ľudia postihnutí.

V roku 1989 sa začalo trochu hovoriť, že odídem hrať do USA. November ‘89 bol pre mňa načasovaný najideálnejšie ako mohol, pre mňa, ako pre profesionálneho hokejistu. Bez toho, aby som musel utekať, som mohol odísť za svojou kariérou. Pokiaľ ide o minulý režim, mal som na hokej vtedy ideálne podmienky. Bolo o mňa postarané, keď sme išli na zájazd autobusom. Obed, ľad - všetko zaplatil štát alebo škola. Moji rodičia nemuseli platiť nič, akurát ja som potreboval ukázať svoj talent. Čo bola dosť veľká výhoda. Samozrejme, po revolúcii sa nám všetkým otvorili oč

Udalosti 1968 - 2008
1968
30. 3. - prezidentom ČSSR sa stal Ludvík Svoboda

21. 8. - vojenský zásah armád piatich štátov Varšavskej zmluvy v Československu

22. 8. - mimoriadny zjazd KSČ, tzv. Vysočanský, ktorý odsúdil vpád vojsk Varšavskej zmluvy.

Vo februári 1969 ho vyhlásili za neplatný
1969
19.1. - zomrel Jan Palach - na následky samovražedného upálenia na Václavskom námestí v Prahe dňa 16. januára

28. 3. - nepokoje v mnohých mestách po víťazstve Československa nad ZSSR 4:3 v hokejovom stretnutí na majstrovstvách sveta.

17. 4. - Gustáv Husák nahrádza A. Dubčeka vo funkcii generálneho tajomníka KSČ.

20. 7.- prví ľudia pristali na Mesiaci. (Apollo 11)
1970
9.-11.- ustanovujúca konferencia Socialistického zväzu mládeže (SZM).

1971
25. - 29. 5. - XIV. zjazd KSČ. Gustáv Husák sa stal prvým tajomníkom KSČ
1972
5.9. - mníchovský masaker: teroristický útok spáchaný na izraelskom tíme na olympijských hrách v Mníchove za sebou zanechal 11 mŕtvych atlétov
1973
V Československu boli zavedené poštové smerovacie čísla (PSČ).

Vošli do platnosti rozsiahle „propopulačné zákony", ktoré spôsobili v nasledujúcich rokoch tzv. „baby boom"
1975
Ludvík Svoboda rezignoval z funkcie prezidenta, novým prezidentom sa stal Gustáv Husák
1976
28. 7. - najväčšia letecká havária ČSSR, keď lietadlo Il-18 na linke Praha-Bratislava po poruche dvoch motorov spadlo do jazera Zlaté piesky
1977
január - vznikla Charta 77
1978
16.10. - pápežom se stal poľský krakovský arcibiskup Karol Józef Wojtyła. Zvolil si meno Ján Pavol II.

2. - 10. 3. - československý kozmonaut Vladimír Remek bol členom posádky kozmickej lode Sojuz 28
1979
24. 12. - sovietske vojská podnikli inváziu do Afganistanu
1980
V Moskve sa konali prvé oplympijské hry v komunistickej krajine. Pozvánku odmietlo 65 štátov na čele s USA, ktoré tak protestovali proti sovietskej invázii do Afganistanu
1981
Ronald Wilson Reagan sa stal 40. prezidentom Spojených štátov amerických
1982
2. 4. - Argentína obsadila Falklandy, Južnú Georgiu a Južné Sandwichské ostrovy - začiatočný akt vojny o Falklandy (Malvíny)

10. 11. - zomrel Leonid Iľjič Brežnev (* 19. decembra 1906), ktorý bol generálnym tajomníkom ÚV KSSZ od roku 1966 a predsedom prezídia Najvyššieho sovietu v rokoch 1960 - 1964 a 1977 - 1982. Jeho nástupcom sa stal Jurij Vladimirovič Andropov
1984
24.1. - na trh uviedli prvé počítače Macintosh

9. 2. - zomrel predseda prezídia Najvyššieho sovietu Jurij Vladimirovič Andropov. Nahradil ho Konstantin Ustinovič Černenko

8. 5. - ZSSR oznámil, že bude bojkotovať olympijské hry 1984 v Los Angeles
1985
10. 3. - zomrel Konstantin Ustinovič Černenko. Nahradil ho Michail Sergejevič Gorbačov.

28. - 30. 6. - na Strahove sa konala posledná československá Spartakiáda.

13. 7. - V Londýne a vo Philadelphii sa konal jeden z najväčších koncertov všetkých čias - Live Aid. Výťažok išiel na pomoc Etiópii
1986
28. 1. - raketoplán Challenger explodoval 73 sekúnd po štarte. Celá sedemčlenná posádka zahynula

26. 4. - Pri najhoršej jadrovej katastrofe v dejinách explodoval a začal horieť štvrtý reaktor jadrovej elektrárne v Černobyle na Ukrajine. Zahynulo 31 hasičov a zamestnancov elektrárne a radioaktívny spad pokryl rozsiahle územie
1987
17. 12. - po rezignáci Gustáva Husáka se stáva generálnym tajomníkom KSČ Miloš Jakeš
1988
25. 3. - sviečková demoštrácia na Hviezdoslavovom námestí - jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Československu

21. 8. - na Václavskom námestí v Prahe sa zišli tisíce ľudí, aby väčšinou mlčky odsúdili komunistický režim

1989
15. 1. - v Prahe na Václavskom námestí sa začala séria mohutných protikomunistických demonštrácií

17. 11. - začiatok nežnej revolúcie v Československu

29. 12. - Václav Havel bol zvolený za prezidenta Československa
1990
25.12. - Michal Gorbačov rezignoval z postu prezidenta Sovietskeho zväzu.

31. 12. - oficiálne zanikol Sovietsky zväz
1992
7.11. - zomrel Alexander Dubček
1993
1. 1. - rozdelenie Česko-Slovenska

8. 2. - vstúpila do platnosti nová slovenská mena - slovenská koruna (Sk)

15. 2. - Národná rada SR zvolila za prezidenta SR Michala Kováča
1994
13. 12. - do úradu nastúpila vláda Vladimíra Mečiara (do 30. 10. 1998)
1995
31. 8. - zavlečenie Michala Kováča ml. do rakúskeho Hainburgu. Z akcie bola podozrivá SIS pod vedením Ivana Lexu.

Zomreli: spisovatelia Ladislav Mňačko a Rudolf Sloboda, český pesničkár Karel Kryl, hudobník Dežo Ursiny, politik Martin Kvetko
1996
5. 11. - Bill Clinton sa stal po druhý raz prezidentom USA

Zomreli: bývalý francúzsky prezident François Mitterrand, americká speváčka Ella Fitzgeraldová, spisovateľ Vladimír Mináč
1997
Zomreli: maliar Albín Brunovský, výtvarník Viktor Kubal, herec, spevák a režisér Ivan Krajíček, ruský spisovateľ Bulat Okudžava, módny návrhár Gianni Versace
1998
30.10. - začalo sa volebné obdobie vlády Mikuláša Dzurindu (do 15. 10. 2002)

Zomrel americký spevák a herec Frank Sinatra
1999
Zomreli: spisovateľ Jaroslav Foglar, herec Ivan Rajniak, americký režisér Stanley Kubrick, básnik Jozef Urban, poetka Lýdia Vadkerti-Gavorníková, slovenská herečka Terézia Hurbanová-Kronerová, spisovateľ Peter Karvaš
2000
Zomrel český herec Jiří Sovák
2001
23. 3. - ruská vesmírna stanica Mir sa vstupom do atmosféry Zeme rozpadla a jej zvyšky dopadli do Tichého oceánu blízko Fidži

11. 9. - teroristický útok na budovy WTC (World Trade Center), ktorý spôsobil kolaps oboch budov

Zomreli: scénograf a výtvarník Aleš Votava, spisovateľ Vincent Šikula, americký herec Jack Lemmon, básnik Vojtech Mihálik, herec Dušan Blaškovič, bývalý člen skupiny Beatles George Harrison
2002
- zavedenie eurobankoviek a mincí v Európskej únii

16.10. - začalo sa volebné obdobie druhej vlády Mikuláša Dzuridna (do 4. 7. 2006)

Zomreli: herec Gustáv Valach, herec Július Pántik, herec a humorista Július Satinský

Zomreli: herečka Katharine Hepburnová, športový komentátor Gabo Zelenay, kontroverzná nemecká filmová režisérka Leni Riefenstahlová, spevák Johnny Cash, herec František Velecký, herec Vladimír Durdík, americký herec Charles Bronson,
2004
- rozšírenie NATO o Bulharsko, Estónsko, Litvu, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko.

1. 5. - rozšírenie Európskej únie o Cyprus, Česko, Estónsko, Litvu, Lotyšsko, Maďarsko, Maltu, Poľsko, Slovensko a Slovinsko

- vlny cunami spôsobné zemetrasením v Indickom oceáne zasiahli pobrežie juhovýchodnej Ázie. Zabili najmenej 290 000 ľudí a spôsobili rozsiahle škody
2005
Zomreli: pápež Ján Pavol II., americký spisovateľ Arthur Miller, česká herečka Stella Zázvorková
2006
4. 7. - nastúpila vláda pod vedením Roberta Fica. Tvoria ju zástupcovia Smeru, SNS a ĽS-HZDS.

Zomreli: politik, bývalý disident Ján Langoš, bývalý čílsky prezident Augusto Pinochet, francúzsky herec Phillip Noiret, historik Vojtech Zamarovský, herečka Katarína Kolníková, poľský spisovateľ Stanisław Lem
2007
- Bulharsko a Rumunsko sa stali členmi Európskej únie. Slovinsko prijalo euro ako oficiálnu menu, ktorá nahradila slovinský toliar.

Zomreli: pakistanská politička Bénazír Bhuttová, český spevák Karel Černoch, český herec Josef Vinklář, herečka Adela Gáborová, skladateľ Ilja Zeljenka, herec Marián Zednikovič, český básnik Egon Bondy, americký spisovateľ Kurt Vonnegut, taliansky filmový producent Carlo Ponti

Kto sa narodil v roku 1968?
2. januára - Cuba Gooding Jr., americký herec

14. januára - LL Cool J, americký raper

27. januára - Mike Patton, americký spevák

23. januára - Ľubomír Kolník, slovenský hokejista

1. februára - Lisa Marie Presley, americká speváčka

2. marca - Daniel Craig, britský herec

4. marca - Patsy Kensit, britská herečka

17. marca - Tomáš Holý, český herec (†1990)

30. marca - Céline Dion, kanadská speváčka

5. apríla - Gabriela Dudeková, slovenská historička

21. apríla - Márius Kopcsay, slovenský spisovateľ a novinár

23. apríla - Timothy McVeigh, americký terorista (popravený 2001)

23. apríla - Vladimír Vlk, slovenský hokejista

5. mája - Braňo Mojsej, slovenský spevák

9. mája - Branislav Prieložný, slovenský bobista

28. mája - Kylie Minogue, austrálska herečka a speváčka

1. júna - Ivan Harvánek, bývalý hokejový brankár

20. júna - Robert Rodriguez, americký režisér

9. augusta - Gillian Anderson, americká herečka

9. augusta - Eric Bana, austrálsky herec

10. augusta - Miroslav Mosnár, slovenský hokejista

15. augusta - Monika Flašíková-Beňová, slovenská politička

23. septembra - Zuzana Mauréry, slovenská herečka a speváčka

25. septembra - Will Smith, americký herec

25. septembra - Catherine Zeta-Jones, americká herečka

26. septembra - James Caviezel, americký herec

28. septembra- Naomi Watts, austrálska herečka

31. októbra - Vanilla Ice, americký spevák

4. novembra - Daniel Landa, český spevák a herec

6. novembra - Vlastimil Plavucha, slovenský hokejista

12. novembra - Martin Frank, slovenský hokejista

18. novembra - Ľubomír Sekeráš, slovenský hokejista

16. decembra - Peter Junas, slovenský hokejista

28. decembra - Jozef Daňo, slovenský hokejista

Kto zomrel v roku 1968?
12. januára - Leopold Lahola, slovenský dramatik, prozaik, scenárista a filmový režisér

28. januára - Július Móži, slovenský dirigent a hudobný skladateľ

27. marca - Jurij Gagarin, sovietsky kozmonaut

1. apríla - Lev Davidovič Landau, sovietsky fyzik

4. apríla - Martin Luther King, americký bojovník za ľudské práva

8. apríla - Harold Delos Babcock, americký astronóm

13. apríla - Olga Scheinpflugová, česká herečka

6. júna - Robert F. Kennedy, americký prezidentský kandidát

3. augusta - Konstantin Rokossovskij, sovietsko-poľský maršal

11. augusta- Emilio Betti, taliansky filozof a právnik

20. augusta - George Gamow, americký fyzik

26. augusta - Martin Mac Frič, český filmový režisér

15. septembra - Ľudovít Winter, budovateľ kúpeľov Piešťany

23. septembra - Páter Pio, taliansky kapucín, stigmatik

2. októbra - Marcel Duchamp, francúzsky maliar

26. novembra - Arnold Zweig, nemecký spisovateľ

29. novembra - Jozef Lettrich, slovenský politik

15. decembra - Miloš Alexander Bazovský, slovenský maliar

20. decembra - John Steinbeck, americký spisovateľ