Je 3.40 ráno a ja šoférujem cez mesto domov. Zrazu červené svetlo s policajtom.
„Dobrý večer. Cestná kontrola, predložte nám, prosím, doklady od auta a osobné doklady, slečna.“ Podávam policajtovi doklady, ešte stále v nádeji, že ma pustí a idem do postele.
„To je úplne nové auto...“ hovorí policajt.
„Je...“
„Vaše?“ pýta sa.
Neviem, čo je ho do toho, ale stále s úsmevom a slušne odpovedám: „Áno.“
„Ste mali nedávno narodeniny... A vy kde pracujete, že máte auto, slečna?“ pýta sa ďalej. Prestávam chápať pointu rozhovoru a tejto cestnej kontroly.
„V rádiu.“
„A v ktorom, slečna? Veď vy radšej do telky by ste sa hodili...“ odpovedá a prichádza aj jeho druhý kolega.
„V nitrianskom. Ja tam totiž študujem,“ odpovedám a pozerám na hodinky.
„Táák, slečna, na hodinky ešte nepozerajte, ešte tu niečo musíme vybaviť. Ste pod vplyvom nejakých psychotropných alebo omamných látok?“ Nasledovalo fúkanie. Všetko v poriadku.
„Slečna ešte musíme prezrieť vaše auto, či tu nemáte nejaké zakázané látky... a samozrejme aj vašu tašku a vás,“ hovorí mi tretí z nich.
Dvaja sa pustili do rozsiahlej prehliadky auta a tretí si zobral moju kabelku. Postupne z nej vyberal všetky veci a vtipne ich komentoval. Zaklincoval to komentárom, keď chytil do ruky kozmetickú taštičku, v ktorej našiel tampóny, a povedal: „Chlapi, toto asi nebude kokaín, že? Hehehe...“ Chlapi vystrčili hlavy z auta a zachechtali sa.
„Ták, slečna, teraz ste na rade vy. Obsah vreciek na kapotu poprosím...“ A potom sa podujal milý policajt na to, že ma prehľadá. Ustúpila som o krok späť a ohradila sa, že ma môže prehľadávať podľa zákona iba žena.
„Ááá, veď ja vás len skúšam, či poznáte svoje práva, slečna,“ povedal a sklamane podišiel ku kufru. Opäť pozerám demonštratívne na hodinky, už sme tu 18 minút... „Tak, slečna, na čo sa ešte pozrieme, veď ste taká milá, ešte vás troška potrápime...“ povedal a kontroloval povinnú výbavu. Všetko o. k.
„Tak, rozbalíme lekárničku, či nemáte niečo po expiračnej lehote,“ povedal druhý a všetci traja stáli okolo. Popritom kládli otázky, či mám priateľa, núkali cigaretku, či nefajčím, či nejdem na pumpu na kávu a podobne.
„Takže vás máme hľadať na Ondavskej?“ spýtal sa policajt, čo ešte stále prezeral moje doklady, a žmurkol. „Prídeme hneď zajtra,“ žmurkol druhýkrát. Ďakovala som Bohu, že som si nezmenila v dokladoch trvalý pobyt na nový. Po 40 minútach mi konečne vrátili doklady. Prišla som domov o pol piatej a mŕtva ľahla do postele.
Chlapci, nabudúce, keď si budete chcieť pokecať, skúste v nejakom rozumnejšom čase. Viem, že máte službu a je vám dlho, ale máte byť ochrancovia zákona, nie otravní nadržanci.
Autor: Zuzana Hanzelová
