Nemecký prozaik Stephan Wackwitz môže byť pre slovenského čitateľa zaujímavý nielen tým, že patrí medzi popredných predstaviteľov súčasnej nemeckej literatúry, ale určite aj tým, že viedol bratislavskú pobočku Goetheho inštitútu.
Západnými očami
A napokon aj vďaka tomu, že tento rok vydal pod názvom Osterweiterung. Zwölf Reisen (Rozšírenie na Východ. Dvanásť ciest) súbor esejí, kde spracoval svoje dlhoročné skúsenosti zo stredovýchodnej Európy (predtým pôsobil v Krakove). Niektoré z týchto esejí sa priamo týkajú Bratislavy a Slovenska, resp. zachytávajú to, čo považoval o nás za dôležité sprostredkovať nemeckému čitateľovi
Trochu prekvapujúci je autorov uhol pohľadu, z ktorého nazerá na stredovýchodnú Európu. Je to pohľad človeka, ktorý sa díva principiálne „západnými očami“ na všetko, čo je na východ od Viedne, a to sa mu zlieva do jedného celku.
Z tohto pohľadu vidí napríklad všade „voľné priestranstvá“, ktoré doťahuje vo svojej imaginácii až niekam do ázijských stepí; ďalej sú to architektonické a urbánne monumenty moderny, o ktorých píše najradšej azda preto, lebo sú prístupné každému a viditeľné aj voľným okom, no vníma v nich najmä historické zlomy, nie kontinuitu vývoja.
Fóbia z Východu
Pre spisovateľa, ktorý v raných sedemdesiatych rokoch absolvoval povinné ľavicové až ľavicovoextrémistické učňovské roky, nakoniec sa však z neho vykľul liberál (svoju životnú púť opísal pred pár rokmi v autobiografickom „vývinovom románe“ Neue Menschen - Noví ľudia), zostal až do 21. storočia veľkou autoritou radikálne podozrievavý filozof Theodor W. Adorno, jeden z mandarínov tzv. frankfurtskej školy. Ako je známe, Adorno mal fóbiu zo všetkého, čo prichádzalo z Východu, a Wackwitz, ktorý sa svojou novou knihou aspoň napohľad úprimne usiluje bojovať proti predsudkom západného myslenia, predsa len časť týchto starých kultúrnych fóbií zvnútornil.
Aj barbari sú ľudia
Zdá sa, že ich však nielen zvnútornil, ale aj pretransformoval na tzv. „pozitívne myslenie“. Vo Wackwitzovom podaní takto už nejde o rozhodnutie, či za rakúskou Leithou žijú barbari, ale skôr o zistenie, že transleithánski barbari sú tiež ľudia.
Týka sa to aj Slovenska, na ktoré vie popri všetkej otvorenej (a povedal by som dokonca: naivnej) sympatii priložiť jedine modernistické pravítko, na ktorého jednom konci je nacionalizmus a na druhom liberalizmus. Kultúrna pamäť regiónu sa mu skladá najmä z hmatateľných artefaktov: z architektúry, z urbanizmu, z výtvarného umenia.
Východoázijská vízia
Nečudo, že v tomto pohľade vzbudzuje Petržalka depresie, a zvyšok Bratislavy, ktorý boomuje vďaka momentálnej stavbárskej konjunktúre, sa autorovi prelína s víziami východoázijských miest. Vrstvenie kultúr a migrácie v Bratislave autor síce spomína, o týchto javoch však vie povedať len málo. Zrejme preto, lebo dva roky boli predsa len prikrátky čas na to, aby prenikol k tomu, čo je podstatné pre mentalitu hlavného mesta Slovenska. Paradoxné však je, že spisovateľ píše o krajine, kde akoby ani nemal kolegov, čo azda robia to isté - totiž, tiež píšu o (svojej) krajine; je zjavné, že nemecký autor nepozná prakticky nič zo slovenskej literatúry, alebo ho nezaujíma.
Bez rozmeru pravej kultúrnej pamäte
Je to trochu škoda, lebo takto zostáva kniha inteligentným bedekerom vnímavého a sčítaného pozorovateľa, chýba jej však rozmer pravej kultúrnej pamäte, ktorá sa utvára z veľkej časti slovom a písmom.
Medzi najlepšie časti knihy patria určite úvahy o Andym Warholovi a jeho matke, v ktorých svojrázne interpretuje východoeurópsky vklad do moderného svetového umenia a podstatu ready-madov.
Medzi najslabšie zas stretnutia s rôznymi bratislavskými čudákmi. V týchto marginálnych osudoch, ako autor sugeruje, sa ako v kvapke vody zračí aj všeobecnejší osud Slováka druhej polovice 20. storočia. Môže to byť síce pravda, ale nič to nemení na veci, že je banálna.
Stále to staré delenie Európy
Wackwitzova kniha v konečnom dôsledku predsudky proti európskym perifériám a „východoeurópskemu barbarstvu“ neodbúrava, skôr nabáda na akceptovanie jedného i druhého ako foriem kultúrnej existencie.
Tento postoj by sme poľahky vystopovali naspäť do 19. storočia k filozofovi Nietzschemu, a objavuje sa až do dnešných dní - jedným z jeho najlepších súčasných hovorcov je určite Talian Alessandro Baricco.
Háčik je však v tom, že toto „zmierenie sa“ či „akceptovanie stavu“ vychádza stále zo starého delenia Európy na východnú a západnú, a neberie do úvahy to, čo je na tomto delení dnes už anachronické.
Recenzia
Stephan Wackwitz: Osterweiterung. Zwölf Reisen. S. Fischer, Frankfurt / Main 2008
Autor nepozná prakticky nič zo slovenskej literatúry, alebo ho nezaujíma.
Autor: Adam Bžoch (Autor je literárny vedec, riaditeľ Ústavu svetovej literatúry SAV)
