Kaderníčka sa pýta: Umyjeme vlásky? Kozmetička mi hodlá vyčistiť tváričku, trénerka pilates volá: „Stiahnuť bruško, super.“ A keď idem na obed s intelektuálom, znie to, akoby sa prihováral svojej dvojročnej dcérke: Pôjdeme sa napapkať? Čašník sa pýta: Dáte si mäsko so zeleninkou a zemiačikmi?
Žila som 40 rokov v nemecky hovoriacej krajine v predstave, že zdrobneniny má slovenčina ako i iné slovanské jazyky na to, aby sa v súkromí odstránil odstup, ktorý si na verejnosti dodržiavajú dospelí.
S detičkami sa od vekov ihruškáme. Keď napomenieme rozkošné chlápätko: Utri si nos a nie noštek, hneď vie, že to myslíme naozaj vážne. Ale prečo dospelí (odhliadnuc od milencov v intimite) nedokážu zniesť odstup neutrálneho slova? Čo znamená táto jazyková infantilizácia? Žeby sa ľudia stali milučkejší? Nie je to skôr zo strachu žiť bez zdrobnenín?
Taký život je totiž prísna a tvrdá záležitosť, kde treba brať zodpovednosť za svoje slová a skutky. Zato nejaké to slovko sa predsa len dá odpustiť.
Autor: Irena Brežná (Autorka žije ako spisovateľka vo Švajčiarsku)
