"Bol veľkou osobnosťou slovenského literárneho života, aj napriek tomu, že jeho pohľady a interpretácie niekedy podliehali dobovým požiadavkám," povedal o Stanislavovi Šmatlákovi literárny kritik Jozef Bžoch. "Zostalo nám po ňom veľmi cenné dielo."
To predstavuje rad časopiseckých štúdií, predovšetkým o poézii, množstvo zborníkov a výberov z tvorby slovenských spisovateľov, ich monografií, ako aj syntetických literárno-historických prác. Mal niekoľkých osudových básnikov - tým prvým bol Pavol Országh Hviezdoslav. Množstvo literárno-kultúrnych činov sa týka nielen publikačnej a vydavateľskej činnosti o ňom, ale napríklad aj prípravy jeho Literárneho múzea v Dolnom Kubíne.
Ďalšími prioritnými osobnosťami Šmatlákovho bádateľského úsilia boli Ivan Krasko a Laco Novomeský, o ktorých napísal viacero monografií, no paralelne sa venoval aj problematike slovenského nadrealizmu, poézie pre deti či tvorbe Milana Rúfusa a Miroslava Válka.
Dlhoročný literárno-historický výskum zúročil v 70. rokoch v prácach Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky a Dve storočia slovenskej lyriky a za jeho najvýznamnejšie dielo sa pokladajú syntetické Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť (1988), ktoré po desaťročí doplnil a revidoval v druhom vydaní.
(ba)
