V jednej zo svojich prvých publikovaných vedeckých prác vyriešil problém starnutia morfiových injekcií. Jeho dizertácia z roku 1964 mala svetové parametre, ktoré potvrdilo laboratórium v Kanade. Robil ju v ČSAV v Prahe a mal ju pripravenú od roku 1958, no vtedy ho prepustili z Chemického ústavu SAV po politických previerkach. Pokračoval vo vedeckej práci v iných oblastiach, napríklad k štúdiu artritídy prispel tak významne, že získal prestížnu cenu švajčiarskej firmy CIBA.
Po návrate do Chemického ústavu SAV (1966) absolvoval prvý dlhodobý zahraničný pobyt na Biochemical Nobel Institute u nositeľa Nobelovej ceny Huga Theorella. Vyvrcholením jeho dlhoročných štúdií enzýmov, používaných v potravinárstve, bolo stanovenie priestorovej štruktúry jednej ich významnej zložky (rastlinnej pektínesterázy) v roku 2002 so zahraničnými partnermi z Karolinska Institutet v Štokholme a z Univerzity v Uppsale.
Publikoval 93 pôvodných vedeckých prác, je spoluautorom siedmich patentov, 850-krát ho citovali iní vedci vo významných publikáciách. Vychoval veľa úspešných ašpirantov a diplomantov a získal veľa ocenení, v roku 2005 sa stal emeritným členom Učenej spoločnosti SAV. Priatelia a kolegovia Oskara Markoviča okrem vedeckých kvalít oceňovali jeho humor, múdrosť, brilantné reakcie, hru na klavír a zmysel pre úprimné priateľstvo.
Autor: ač
