:
Prisahám, že fakt víkendy nemám. Posledné roky som robil dvanásť až trinásť veľkých divadelných premiér do roka a nemálo vystúpení s mojou tanečnou skupinou Atašé. K tomu dáke réžie veľkých galaprogramov a zrazu nezostáva čas. Často mi však vyšli divadlá v ústrety tak, že sme pracovali aj po víkendoch.
Raz sa mi stalo, že som za deň striedal tri divadlá. Skúšal som ráno v Prahe, potom som šiel do Ostravy, tam som mal večernú skúšku a od desiatej ma ešte čakali v Českom Těšíne. Trochu som si tam pospal a už nadránom sa vracal späť do Prahy.
Kúpil som si nové auto a už má za štyri mesiace najazdených 40-tisíc kilometrov, na starom som za tri roky urobil 220-tisíc. Ale to je tá moja povaha, že neviem povedať nie. Musím si zobrať nejakého manažéra. Hoci na druhej strane - časový stres ma motivuje.
V poslednom čase som okrem divadiel robil aj choreografie do filmov Cinka Panna s Dušanom Rapošom, Muzika s Jurajom Nvotom i Let bocianov. Teraz sa obnovuje Jánošík, zas idem do Poľska. Volala mi Agniezska Holland, že chce, aby som s nimi pokračoval, tak sa asi s nimi dohodnem. Teší ma to, hoci po tej prvej fáze som sa cítil trochu podvedený. Na druhej strane, bolo mi ľúto, že sa to nedokončilo, niektoré veci tam totiž boli pekne spravené. Neviem, či hlavný predstaviteľ za tých päť rokov trochu zmocnel a či mu aj po piatich rokoch zostalo niečo z toho, čo sme sa naučili, ako má chodiť, aby vyzeral, akože je z hôr, nie z Václaváku. Nie je to totiž typický Jánošík, on je skôr šťúply, nízky chlapček.
Na začiatku leta som strávil víkend vo Východnej, režijne som mal na starosti hlavný galaprogram, ktorý som viazal tematicky okolo zvonu.
Druhého augusta, čiže dnes, zasa odlietam na Expo do Zaragozy reprezentovať so skupinou Atašé Slovensko. Oslovili nás z ministerstva, sľúbil som, že pripravím hodinový program na šesť párov od slovenského folklóru až po takú tú divočinu, teda modernejší pohľad na folklór. Berieme si plastové fľašky, budeme s nimi robiť naše rytmické čísla. Nedávno sme takto šantili v Káhire.
Vypustil som však už letné operetné slávnosti v MŚrbischi, na ktorých som osem rokov spolupracoval. Bol som sa len pozrieť na predpremiéru, je to taký gýčik, ale ľúbivý, aj tých 6-tisíc ľuíi v hľadisku spraví svoje. Celé je to marketingový zázrak.
No ani keď som náhodou doma, veľa si cez víkend nepospím. Voľno využívam skôr na to, aby som niečo urobil okolo domu. Stále v sebe totiž nosím domáceho majstra. Niekedy ťuknem do mnohých vecí naraz, a nič nedokončím. Nie som systémový človek, živelne si vyberám, čo ma baví.
Strašne rád chodím na rybky. Keďže nácvik na Zaragozu sme mávali len po večeroch, cez deň som chodil na kapra, štuku či na zubáča. Mám domček v Rusovciach, ku krásnym Čunovským jazerám mám cez lesík tri minúty. Občas ideme s deťmi aj na bicykle, tu v okolí je na to veľa možností.
Pohybu sa nebojím, hoci ho mám
dosť. Ja vlastne stále chodím. Telefonujem a chodím, jem a chodím, neviem si nájsť pokojné miesto, som veľmi neposedný človek. Keď nemám dve hodiny čo robiť, tak len nervózne behám.
To mám po mame, ona už má osemdesiatpäť rokov, a tiež stále chodí, aj keď veľmi nevládze. Už mi kamaráti nadávajú.
Hovoria mi, oddýchni si a lež, ale ja som taká nepokojná duša.
