Čitatelia bulváru vedia o ňom veľmi veľa, ale stále nie všetko. Herec Maroš Kramár tvrdí, že každý má svoju trinástu komnatu. Od septembra ho budeme vidieť predovšetkým v úlohe moderátora novej šou televízie Markíza Slovensko má talent.
Zažívate na vlastnej koži slovenský aj český bulvár. Mali ste už pocit, že chcete na niečo reagovať podľa nového tlačového zákona?
Všeličo, čo bolo o mne v novinách napísané, ma už rozladilo. Mám predsa rodinu, malé deti. Ale ja nesúhlasím s týmto zákonom. Ak by fungovalo právo a novinárska etika, tak by tu nemusel byť. Ibaže u nás si demokraciu mýlia s anarchiou.
Už dlhší čas pôsobíte aj v Prahe. Cítite v českej kultúre inú atmosféru ako u nás?
Je to väčší národ, je tam viac divákov, aj reklamný balík je oveľa väčší. V Prahe máte viac ako sto divadiel, v Bratislave je ich asi päť, už to hovorí o niečom. V každom trochu väčšom meste je fungujúci kultúrny dom. U nás sa z nich stali trhoviská. České rádiá hrajú veľa českých, dokonca oveľa viac slovenských pesničiek ako naše. Viac si tam vážia aj svojich umelcov. Keď prídeme do pražského Národného divadla, čakajú tam na nás lovci podpisov. Už vrátnik vás pozdraví: "Dobrý den, mistře!" Český národ má radšej svoju vlastnú kultúru. Platí to aj na Maďarov, Poliakov a všetkých okolo nás.
V Slovenskom národnom divadle vás po predstavení nečakajú nijaké obdivovateľky?
Tu je to ojedinelé. Možno je to kultúrnym vývojom, my si celkovo menej vážime profesie, robotu toho druhého. Viac si závidíme peniaze, popularitu, postavenie.
V najbližšom obodobí budete asi viac moderovať, ako hrať. Moderovali ste už TOM, OTO, rôzne súťaže MISS, ale taký veľký projekt, akým je Slovensko má talent, ste ešte nemali. Nebojíte sa?
Bojím sa. Je to výzva aj pre mňa. Možno to bude lepšie, ako keď robí človek jednorazovku, sám uvidím. Ja by som možno radšej sedel v porote.
Budete vedieť byť na účinkujúcich občas aj tvrdý ako Vilo Rozboril?
Ja ani neviem byť veľmi tvrdý. Možno budem tvrdý ako moderátor (smiech).
Máte už pripravenú nejakú taktiku moderovania?
Nie som ešte veľmi v obraze, nebol na to priestor. Stále som v Prahe, každý večer až do konca mesiaca tam hrám. Stretol som sa len s režisérom Petrom Nuňézom, povedal mi, akú má predstavu. Videl som aj originálny program. Ten projekt sa mi páči, je otvorený. Každý, kto má pocit, že je na niečo talentovaný, sa môže prihlásť. Verím, že casting bude kvalitný.
Má podľa vás Slovensko talent?
Všade na svete sú talentovaní ľudia.
Program sa už začína promovať. Na reklame ste v klobúku s trikolórou, za sebou máte slovenskú vlajku a ukazujete priamo na potenciálnych účastníkov konkurzu s výzvou "Slovensko ťa potrebuje". Nepôsobí na vás tento imidž príliš národniarsky?
Je to o tom. My hľadáme slovenské talenty.
Ste národovec?
Cestoval som veľa po svete, som dosť otvorený, nerobím rozdiely medzi národnosťami či vierovyznaniami. Naopak, mám rád iné kultúry a etniká, vždy som bol zvedavý, ako sa dívajú na svet. Práve preto som rád, keď môžem povedať, odkiaľ pochádzam. Je veľa Slovákov, ktorí nikde neboli, a tak majú pocit, že sme pupok sveta. Je to pomýlené, podobne ako predstava o Amerike, že tam padajú pečené holuby z neba. Ak žijete na jednej ulici v jednom malom meste, ste akoby v akváriu, neviete si vážiť to, čo máte.
Pôsobíte veľmi chlapčensky, hoci už budete mať pomaly päťdesiat. Je to len imidž, alebo máte toho chlapca stále v sebe?
Celý život sa hrám. Som v podstate veselý človek.
Nepredstierate teda bezstarostnosť?
Mám, samozrejme, aj svoje problémy. Stretávam aj ľudí, ktorí mi neprajú, ba robia mi zle. No prečo by som s tým mal otravovať druhých? Každý má dosť svojich starostí.
Máte aj nejaké chlapčenské úlety, napríklad autíčka vášho svokra - zberateľa veteránov?
Ja mám len možnosť voziť sa na nich. Je to náhoda, že som sa oženil do takej rodiny. Svokor sa trochu na mňa hnevá, že nenašiel vo mne spriaznenca, že sa ani po toľkých rokoch vôbec do veteránov nerozumiem.
A čo vás vlastne baví? Čo chcete robiť na penzii?
Spomínať na pracovné úspechy? Mám rád život. Mal som rád slobodu a mám ju rád doteraz, napriek tomu, že som ženatý a mám aj tri krásne deti.
Udržiavate si stále aj priateľstvá zo školy?
Mám kamarátov, ale nie takých, ktorí by so mnou šli už od študentských čias. Bol som totiž trochu samolezec. Po základnej škole som išiel študovať do Brna. V tom čase sa na Slovensku totiž herectvo na konzervatóriu nevyučovalo. Mojou splužiačkou tam bola Iva Bittová, o tej jedinej viem, že je slávna. Na vojenčine som bol s Borisom Farkašom či Peťom Šimunom, ale tí už boli po skončení VŠMU, a teda o niečo starší.
V divadle či vo filme ste hrali odmalička, pochádzate z hereckej rodiny, vaša kariéra bola v podstate predurčená. Mysleli ste si na začiatku, že sa budete pohybovať na špičkách diváckej popularity?
Stále opakujem, že som sa narodil v nedeľu, svietilo slnko a môj otec mal premiéru hry Odvážnemu šťastie praje. Ale mám čisté svedomie, že som sa nikdy nikam netlačil. Nemusel som. Vždy som mal šťastie, že nejaká ponuka prišla. A keď aj nie, nepodľahol som panike.
Ste bohatý, môžete si dovoliť počkať.
Nebol som vždy bohatý. V roku 1996 som to napríklad riešil tak, že som odišiel do Ameriky.
V tom čase ste nemali nič na stole?
Veľmi málo sa vtedy robilo. Koliba aj televízia prestali vyrábať.
Zdá sa vám, že dnes už dochádza k rozvoju slovenskej kinematografie?
Pomaličky dochádza k posunu. Aj televízie už pochopili, že musia robiť aj pôvodnú tvorbu.
Film Bathory ste už videli? Ako sa vám páčil?
To je na dlhšie rozprávanie. Je to profesionálne spracované, ale čakal som niečo iné.
Dostali ste aj vy v rámci nového slovenského boomu nejaké ponuky na film?
Bohužiaľ nie.
Nebojíte sa, že vám moderovanie takej šou ako Slovensko má talent už celkom zastaví cestu k väčšej filmovej úlohe?
To sa môže stať. No ja som už moderoval toľko projektov, že nejaký ďalší asi nebude mať väčší vplyv. Ak, tak som si to mal rozmyslieť už dávno. Moderovanie je dnes však, bohužiaľ, zdrojom príjmov. V divadle herec nezarobí, na seriáli len preto, že sa to opakuje a v dabingu sa človek len nadrie. Ani filmovačka, ak raz za čas nejaká príde, nie je až tak dobre zaplatená.
Ako ste spokojný so šancami, ktoré máte, napríklad v Ordinácii v ružovej záhrade?
Seriály sú, aké sú, mohli by byť aj lepšie. Ale alfou a omegou sú scenáre. Keď sú kvalitné, nemusia byť až takí dobrí herci. Keď sú zlé, treba lepších hercov, aby im pomohli. No veľmi zlým scenárom už ani dobrí herci nepomôžu.
Pokračujete teda s vaším doktorom Fabiánom aj v budúcej sezóne?
Zatiaľ áno, je to pre mňa oddychovka. Keď som robil Letisko, mal som desať až osemnásť filmovacích dní, pri Ordinácii je to len štyri až päť dní. To pomaly ani neviem, že točím.
Súhlasíte s Fabiánovými reformami? Ak by ste boli riaditeľom nejakej nemocnice, staviate VIP salóny či zachraňujete bezdomovcov?
Som za VIP aj za ošetrenie tých najbiednejších, ale nesúhlasím s tým, aby mali rovnaké služby. Aj sociálne cítenie musí mať svoje medze. Je veľa ľudí, ktorí sú na tom zle aj vďaka svojej neschopnosti či povahe. Chcú byť bezdomovcami, lebo ich taký život baví. Mám pocit, že robím veľa, a teda aj odvádzam dosť veľa penazí do zdravotných fondov. Chcel by som mať teda nadštandardný prístup. Nemám čas vysedávať v nemocnici. Možnosti prednostného vybavenia by mali byť v rámci všetkých úradov.
Nedávno ste absolvovali operáciu žlčníka, správali sa k vám nadštandardne?
Vďaka popularite mi na jednej strane vychádzajú v ústrety. Na druhej stane by som však najradšej šiel tam, kde ma nikto nepozná. Tiež nie je veľmi príjemné, ak si vás obzerajú v čakárni.
Keď vaša manželka rodila, porovnávali ste si zážitky so seriálom Ordinácia?
Nebol som tam, bol som pracovne zaneprázdnený.
Keby ste nemoderovali, boli by ste pri pôrode?
Myslím, že nie. Moja žena si to nepriala. Podľa mňa je to tak trochu aj módna záležitosť, veľakrát ma preto oslovovali novinári, už som mal pocit, že som odľud, keď som pri tom nebol. No je to predsa na tých dvoch ľuďoch, ako sa dohodnú.
Koľko dní ste boli so synom Markom, odkedy sa narodil?
Zatiaľ málo. Boli za mnou týždeň v Prahe.
Bývate častým porotcom rôznych súťaží krásy. Čo si vážite na ženách?
V prvom rade mi je na nich veľmi sympatické to, že sú to ženy. Chlapi mi nič nehovoria. Ja mám ženy veľmi rád, ak sú pekné, odpúšťam im veľa vecí. Svojej manželke hovorím, že je taká dobrá, len škoda, že nie je trochu cudzia.
V rámci Leta hereckých osobností ste hrali v Prahe i Bratislave v Gavranovej komédii Všetko o mužoch. Čo ste sa z tejto produkcie sám o sebe dozvedeli?
Sám o sebe nič. Hrám tam síce štyri postavy, ale ani jedna z nich mi nie je blízka. Názov je trochu veľkorysý, do hodiny a pol sa "všetko" nezmestí. Sú to len také črepinky, ale pre herca je to zaujímavá robota. Povedali sme si hlavne, že nám to predovšetkým musí chutiť, keď už hráme dvadsať predstavení za sebou.
Keby vám ponúkli nejakú väčšiu rolu v SND, prijali by ste?
Ale áno, prečo nie? Lenže mám pocit, že ak človek odíde z Národného divadla pre nejakú inú robotu, sú potom trochu urazení.
Na príjmy z umenia sa však nespoliehate, podnikáte aj s nehnuteľnosťami.
Nepodnikám, ale podarilo sa mi v poslednom čase kúpiť si nejaké nehnuteľnosti ako zábezpeku na starobu, aby som nebol nikomu na ťarchu a nežil z podpory tohto štátu.
Sledujete politiku?
Nie.
Vôbec?
Málo.
Za čo by ste vyšli na barikády?
Bol som na barikádach tri roky pred revolúciou na zjazde SZM, a potom som rok nesmel robiť. A neskôr som videl, ako boli plné námestia tých, čo ešte dva dni predtým nechceli nič podpísať, lebo sa báli. Bol som naivný, keď som chodil za vlastné po Slovensku šíriť revolúciu, kým iní už míňali "stranícke" peniaze.
Moderovali ste už nejaký politický míting?
Mal som ponuky od rôznych politických strán, dokonca aj na prezidentské voľby. Ale ja to nechcem, nepotrebujem robiť. Nemám rád politikov, politike sa snažím vyhnúť, už som sa veľakrát sklamal. Použijú nás, tou istou nohou, ktorú sme im podržali, keď naskakovali do sedla, nás potom odkopnú.
Robíte niečo aj zadarmo?
Áno, aj.
Napríklad?
Väčšinou vianočné či predvianočné koncerty.
Na obálke k vášmu CD s názvom Lážo plážo ste vyfotený v pohodovej južanskej polohe. Žijete takto, lážo- plážo?
Je to môj životný pocit. Je to také pohodové CD, sú tam láska, poďakovanie mame, uspávanka, jednoducho - všehochuť. Mám rád melodické pesničky, ktoré sa podarilo zložiť Robovi Opatovskému, aj pesničky s príbehom, aké zas do textov vpísal Zoro Laurinc.
Ako sa to CD predáva?
Neviem. Pre mňa je však zarážajúce, aké je ťažké dostať slovenskú hudbu do rádia. Idete do Chorvátska, počujte len chorvátske piesne, idete do Grécka, počujete grécke. Na Slovensku dookola vysielajú len štyroch interpretov, hoci im už tým podľa mňa ubližujú. Hit z vás urobí jedine rádio, ale tam vám povedia, že vás budú hrať, až keď sa pesnička stane hitom. Bol som v našich najslávnejších rádiách a neboli schopní pustiť ani jednu skladbu z môjho CD.
Nie je to trochu o štýle tejto hudby?
Nie, na našom albume sú predsa aj latino či rýchle pesničky. My tu musíme špekulovať o zákone na ochranu kultúry, lebo všetkým ide len o peniaze a keď treba zarábať, ide národná hrdosť preč.
Čo vás na spievaní bavilo?
Necítim sa byť spevákom, ale je to obohatenie mojej práce. CD po vás zostane.
A okrem CD?
Moje deti a dúfam, že veľa pekných spomienok na mňa a moju prácu.
