Je z prvej generácie, ktorá mala možnosť študovať na západe a dokázal tam vo svojej brandži aj niekoľko rokov pracovať. Kariéru muzikanta však vymenil za pozíciu manažéra a organizátora. Vrátil sa domov, aby založil festival klasickej hudby Viva musica!, ktorého štvrtý ročník sa koná práve v týchto dňoch. Klasikov však MATEJ DRLIČKA ponúka širšiemu publiku - s odvážnou dramaturgiou a provokujúcou reklamnou kampaňou.

Váš festival sa dnes volá Viva musica!, no prvý názov bol Hudobné záhrady Bratislavy. Prečo tá zmena?

Hudobné záhrady Bratislavy sa ukázali ako komplikovaný a nepreložiteľný názov, tak sme museli hľadať niečo iné, čo vyjadruje festival lepšie. Viva musica! sa ujala hneď. Chceme ponúkať klasickú hudbu v netradičnom uhle a v netradičných kombináciách.

Nevyčítali vám, že to trochu zaváňa komerciou?

Prvý ročník bol fajnšmekerský a ľudia prišli. Potom sme festival dvakrát spravili viac megalomanský a pre širokú verejnosť. Teraz som to chcel zjednotiť. Obidve skupiny publika zareagovali veľmi dobre, nechcel by som prísť o žiadnu z nich. Koncerty na Hlavnom námestí pre širokú verejnosť, kým na nádvorí Starej radnice budú znieť náročnejšie skladby.

K čomu máte bližšie vy?

Tým, že je to deväť koncertov, ktoré pripravujem celý rok, každý je pre mňa výnimočný. Nie sme klasickým festivalom klasickej hudby, nechcem mať na plagátoch len mená a je jedno, čo budú hrať. Snažím sa robiť dramaturgiu tak, aby bola čo najpestrejšia. Som Blíženec, to odzrkadľuje moju prelietavú povahu.

Na rozdiel od iných festivalov nestaviate na veľkých hviezdach, nie je to riziko?

Ale my ich máme. Hlavnou tohtoročnou hviezdou je pre mňa tenorista Pavol Bršlík, ktorý je na Slovensku zatiaľ absolútne neznámy. Pred pár rokmi bol na predspievaní v SND, kde mu poďakovali, ale ho neangažovali, už o dva týždne nato však spieval v Berlínskej filharmónii s Danielom Barenboimom. Žije v Paríži, pravidelne hosťuje aj v Londýne a Salzburgu. Momentálne je naším najúspešnejším spevákom z mladej generácie. Ruská violončelistka Tatjana Vassiljeva sa v „klasickom" svete tiež považuje za hviezdu. A mohol by som pokračovať...

V Bratislave sú podobným festivalom Konvergencie. Chceli ste sa od nich odlíšiť aj orientáciou na generáciu tridsiatnikov?

Jozef Lupták to robí skvele, som veľkým fanúšikom Konvergencií. On však skôr ráta s komunitou hudobných znalcov a pozýva si hudobníkov kamarátov. Tým nezľahčujem kvality jeho festivalu, len chcem povedať, že je robený viac familiárne. Ja pozývam každého, kto sa mi hodí do programu. Čo sa týka mladej generácie hudobníkov, asi k tomu podvedome inklinujem. Vždy chcem predstaviť jeden mladý talent, ktorý sa už dokázal presadiť vonku. V tomto roku je to Palo Bršlík, pred ním to boli speváčka Adriana Kučerová a dirigent Juraj Valčuha.

Vaše reklamné kampane so sloganmi typu Vivaldi na stojáka alebo Menuet is not dead sú neprehliadnuteľné. Aké máte reakcie?

Priznám sa, že v muzikantskej komunite sa až tak nepohybujem. Teda pracovne samozrejme áno, ale kamarátov mám z inej brandže. To, čo funguje na bežného človeka, nefunguje na muzikanta a naopak. Profesionálov chcem osloviť cez seriózne médiá, kde sa v kultúrnych prílohách vymenujú koncerty, ale keď dáte na plagát slovo klavírny recitál, väčšina ľudí to ignoruje.

Prečo?

Lebo sú tak vychovaní. Že klasická hudba je ušľachtilá nuda. Zámerne preto robíme slogany, ktorými ich chceme zaujať. A tie muzikantov neurazia, skôr pobavia. Smejú sa na tom a čakajú, čo nové vymyslíme. V tomto roku sme pripravili kampaň na spôsob Klasici vzali spreje, vyšli do mesta a postriekali steny, aby na seba upozornili, že popri MTV a SuperStar sú tu aj oni. A keď dnes chodia šesťdesiatnici na Rolling Stones, prečo by mladí ľudia nemohli ísť na klasiku?

Na Slovensku existuje veľa festivalov, ktoré si založili hudobníci, aby si sami mali kde zahrať. Vás to nikdy nelákalo?

Od začiatku som mal jasno v tom, že nechcem robiť akciu, kde sa môžem sám uplatniť. Nechcem nikoho uraziť, je to tak aj v zahraničí, kde sa robia malé festivalíky, aby si muzikant mohol zahrať s kolegami, ktorých si vytypuje. Ja som si už zahral dosť, navyše už sa nechcem živiť hraním. Týmto festivalom som chcel prezentovať originálny koncept a nie svoju muzikantskú osobu.

Takže s kariérou profesionálneho klarinetistu ste skončili?

Nateraz áno. Možno, že život to ešte zmení, ale momentálne sa najviac venujem manažérsko-producentskému povolaniu, ktoré ma napĺňa viac ako čokoľvek predtým. Okrem toho ešte učím, momentálne v Banskej Bystrici. Klarinet stále milujem a ako nástroj ma baví, ale byť dobrým hráčom si vyžaduje niekoľko hodín cvičenia denne.

Vlani ste festival organizovali popri práci šéfa rozhlasového orchestra.

Tento rok bol oveľa pohodovejší. Už aj so sponzormi je ľahšia reč vďaka kampani a istej popularite festivalu, ktorý vlani nemal žiadny slabý deň. Rýchlo som vyskladal sumu, ktorú som potreboval. Koncerty sú zadarmo, takže to musí byť pokryté zo sponzorských príspevkov. Teraz je presne týždeň pred festivalom, idem popoludní s deťmi von a neriešim nič. Všetko je pripravené. Vlani to bolo šialené. Kombinácia rozhlasu a festivalu, musel som robiť po nociach. Preto aj teraz odmietam džoby na plný a polovičný úväzok. Chcem etablovať festival, aby bol konečne aj pre mňa zárobkový a venovať sa iba tomu.

Aká je teda vaša ideálna predstava o festivale?

Názov Viva Musica, teda nech žije hudba, mi dáva veľkú voľnosť pri tvorení programu. Chcem, aby Viva prinášala každý rok originálnu dramaturgiu a maximálnu pestrosť. Klasická hudba je síce hlavnou líniou, ale nie jedinou. Viva je aj džez a world music. Na budúci rok pripravujem radikálnu zmenu. Plánujem rozšíriť počet koncertov, budú dve veľké scény. Jedna platená, druhá zadarmo, s tým že festival potrvá minimálne dva a pol týždňa. Ale viac o tom nechcem hovoriť, lebo tento biznis sa už začína zdať aj iným.

Festival sa koná v historickom centre Bratislavy, čo sa nezaobíde bez spolupráce s mestom. Funguje?

Z môjho pohľadu úplne ideálne. Ako súčasť Kultúrneho leta máme logistickú a mediálnu podporu od magistrátu a BKIS, ktoré nám poskytlo pódium, svetlá, ozvučenie a brigádnikov pomáhajúcich počas festivalu. Toto sú veci, ktoré robia veľké rozdiely v rozpočte aj v nervoch. Veľkú pomocnú ruku podala aj mestská časť Bratislava Staré Mesto, od ktorej sme dostali významnú finančnú dotáciu. Staré Mesto aplikuje novú kultúrnu politiku, v rámci ktorej nerobia vlastný program v takom rozsahu ako po minulé roky, ale rozhodli sa podporiť niektoré veľké už fungujúce akcie. Osobne si myslím, že je to rozumné a efektívne rozhodnutie.

Veľa iných organizátorov kultúrnych akcií má skôr opačnú skúsenosť s mestom. Čím ste ich presvedčili vy?

Nebolo to ľahké. Trvalo tri roky, kým si nás odskúšali a uverili, že sme dobrá akcia. Najskôr nám dali i minimum, potom nič a až teraz sme v štádiu, keď fungujeme ako tím a navzájom si pomáhame. Musíme si uvedomiť, že sme v hlavnom meste, kde je najviac akcií, ani v Paríži alebo v Berlíne nedostane každý podporu z magistrátu. Tu si ľudia myslia, že prídu s nejakým nápadom a každý bude z neho hotový.

Máte podobný vzťah aj s ministerstvom kultúry?

Žiadame aj dostávame pomerne slušné sumy. V roku 2006 dokonca až tri dotácie, lebo vtedy som robil aj majstrovské kurzy. Tie som však okamžite zrušil, pre nezáujem študentov. Prišli sem renomovaní umelci z celej Európy a naši mladí hudobníci o nich nemali záujem. Z toho som bol úplne zúrivý a povedal som si - keď si nevážite možnosť naučiť sa niečo od profesora na berlínskej Hochschule für Musik, okej, nebudete ho mať.

Neprišli preto, že chcú mať v lete prázdniny?

Pre umelca neexistujú žiadne prázdniny. Byť profesionálnym hudobníkom je ako byť profesionálnym športovcom. Drina a odriekanie. Každodenný kontakt s nástrojom je pre mladého umelca nevyhnutný. V našej brandži je známe, že úspech znamená deväťdesiat percent cvičenia na nástroji a iba desať percent talentu.

Za vašich čias to bolo iné?

Nechcem vyzerať ako nejaký starý dedo, ale my sme cvičili ako čerti a každé leto sa snažili dostať na nejaké majstrovské kurzy von. Žili sme pre hudbu. Dnes je hudobné školstvo na Slovensku v hroznom stave. Celková úroveň je veľmi nízka. Na konzervatóriu majú študenti lepší prístup než na vysokej škole. Tam už nefunguje to detské nadšenie z toho, že sú na umeleckej škole. V rámci jedného projektu VŠMU som hral v školskej opere a čo som tam zažil, bola úplná trauma. Neskoré príchody, podnapitý stav, neznalosť partov, telefonáty počas generálky. Našlo sa samozrejme aj pár výnimiek, ale osemdesiat percent tých hráčov produkuje nudu alebo úplnú hanbu. Tí najlepší vždy rýchlo odídu do zahraničia, lebo tu ich nezaplatíme, na konkurzy do našich orchestrov príde vždy jeden dobrý a ďalší sú často iba do počtu. Pritom, keď mladí majú ísť niekde hrať, prvá otázka je - koľko za to? Tri litre? To nie je bohviečo. Pritom ešte nič poriadne nedokázali. Ja som v ich veku bol vďačný za každú príležitosť a snažil sa čo najviac hrať a budovať si repertoár, nie zarábať.

Tvrdí sa, že profesionálni hudobníci zarábajú málo. Sú jediným riešením, ako zlepšiť kvalitu našich orchestrov, väčšie platy?

Nie jediným, ale jednoznačne najdôležitejším. Potrebujeme okysličiť, čo sa stane až vtedy, keď sa platy zdvihnú v celej kultúre. Ako chcete niekoho motivovať, aby podával najlepšie výkony a chcieť od neho nejakého vízie, keď dostanete deväťtisíc čistého na mesiac?

Keď sa tu občas objaví veľká dirigentská hviezda alebo špičkový sólista, dokážu hrať veľmi dobre.

Keď vlani dirigoval otvárací koncert v rozhlase Juraj Valčuha, muzikanti za mnou chodili so slovami - ten je vynikajúci, ďakujeme a chvíľu naozaj na chodbách neboli debaty o platoch a o prémiách. Ale eufória trvá vždy len chvíľu. Valčuha pôsobí v zahraničí, tu by ho nik nezaplatil a naši muzikanti sú vykšeftovaní. Musia naháňať peniaze, inak by sa neuživili. Berú absolútne všetko, z čoho sú znechutení a unavení. Potom pochopiteľne nik nemôže čakať, že orchester bude znieť ako áčkový. Kým nedostanú väčší plat, inak to nebude. To je vec ministra a vedenia rozhlasu, kde nájsť peniaze.

Naozaj si myslíte, že potom sa to zmení?

Keď sa to konečne raz podarí, garantujem, že muzikanti prestanú chodiť na kšefty, na konkurzoch bude silná konkurencia aj zo zahraničia a do dvoch rokov môžeme mať európsky orchester. Peniaze sú alfa a omega.

Vlani ste rozhlasový orchester vytiahli na open air festival Wilsonic, kde si zahrali spolu s anglickou skupinou The Heritage Orchestra. Aké boli ohlasy?

Super. Prvá reakcia síce bola - čo to ten Drlička zas vymyslel za hovadinu, ale po koncerte to bolo naopak. Muzikanti sú unavení z toho hrozného rozhlasového štúdia, veď to poznáte. Vojdete do budovy rozhlasu a odrazu zmizne všetka pozitívna energia. To je čistý Mordor z Pána prsteňov - ľudia tam chodia so zvesenými hlavami, zo značkového obleku sa stane menčestrový. Zrazu, keď sa tí istí muzikanti ocitli na veľkom otvorenom pódiu, pod ktorým stálo niekoľko tisíc nadšených mladých ľudí, boli šťastní a veľmi hrdí.

Nemali problém s tým, že išlo o elektronickú hudbu?

Vôbec nie. Rozhlasový orchester je unikátny tým, že sa jeho hráči strašne rýchlo chytajú. Keby tento orchester dostal peniaze a dobrého dirigenta, veľmi rýchlo sa môže stať európskym. Muzikanti chcú robiť a sú strašne tvárni tým, že robia filmovú muziku, reklamy, opery. Keď majú hrať desaťkrát za rok Beethovena, radi si zahrajú aj niečo nové.

Keď sa spätne pozriete na svoje pôsobenie v rozhlase, urobili by ste dnes niečo inak?

Keby som videl, čo sa stane, už by som tam nešiel. Uveril som sľubom generálnej riaditeľky, ktoré sa nezrealizovali. Dala mi prísľub, že keď prepustia časť hudobníkov, ktorí sú najslabší, prerozdelia peniaze medzi ostatných. Platy by sa mierne zdvihli a po upravení repertoáru mohol orchester pokojne nejaký čas fungovať. Lenže ľudí prepustili a peniaze zmizli inde, čím sa spustila vlna protestov a štrajkov. Hráči vyslovene bojkotovali prácu, vypisovali si falošné péenky, pár minút pred skúškami volali, že nemôžu prísť. Nezvládnuteľná situácia, ktorá by sa upokojila, keby bolo vidno nejaký záujem z vedenia. To však namiesto toho iba útočilo, a keď prišlo s nápadom na polovičné úväzky, vzdal som sa funkcie.

Sledujete ešte dianie okolo orchestra?

S väčšinou muzikantov som zostal v kontakte. Mnohí odchádzajú, na konkurzy sa síce hlásia ďalší, ale po mesiaci odídu tiež. Že sa mi podarilo dotiahnuť dobrých sólistov a naplniť sály, bolo len krátkodobé riešenie. Muzikant prežije eufóriu počas dobrého koncertu, ale to mu peňaženku nenaplní. To je omyl, v ktorom žijú mnohí, čo rozdeľujú peniaze na kultúru. Pozerajú sa iba na počet koncertov a neuvedomujú si, že muzikanti musia aj cvičiť.

Študovali ste vo Francúzsku, kde je veľká tradícia štrajkovania. Ide tam tiež len o peniaze?

Jasné. Odtiaľto to možno vyzerá, že francúzski hudobníci zarobia viac, lenže si treba uvedomiť, aké sú náklady na život v Paríži. Plat tritisíc eur je fajn, ale keď len za bývanie v garsónke zaplatíte polovicu a za jednu kávu dáte štyri eurá, už to nie je také ružové. V prepočte si myslím, že sú na tom rovnako ako naši filharmonici. Rozdiel je najmä v pracovných podmienkach a v úrovni dirigentov a sólistov. V Nemecku to funguje inak, tam sú v áčkových orchestroch naozaj adekvátne platy, od päťtisíc eur na sólových stoličkách. O profesorských platoch v Nemecku ani nehovorím, iba by som deprimoval čitateľov.

Odtiaľto to vo Francúzsku vyzerá tak, že štrajky nič nevyriešia, no štrajkuje sa stále. Okrem umelcov, aj na letiskách alebo na železniciach.

Na štrajky mám svoj názor. Francúzsko ma v tomto skôr štvalo. Keď má človek nad sebou tvrdú vládu alebo tvrdé vedenie, nedosiahne nič. A v umení špeciálne.

Pôsobili ste aj v Amerike a Nemecku. Nechceli ste nikdy zostať v zahraničí?

Keby som sa chcel živiť hraním, určite zostanem v zahraničí. Keďže ma začalo priťahovať organizovanie, som na Slovensku. Tu je ešte Aljaška, kde sa dá objaviť kus voľného miesta a na tom niečo budovať.