itejšia než životopis umelca je samotná tvorba, tvrdí DUŠAN BURAN, kurátor výstavy 111 diel zo zbierok Slovenskej národnej galérie. Je to jedna z troch prehliadok, ktorými SNG oslavuje 60. narodeniny.
K výročiu Slovenskej národnej galérie ste pripravili aj s kolegami množstvo výstav. Ako si má návštevník rozvrhnúť sily, aby zvládol štyri poschodia?
„Máme rozmanité skúsenosti z každej expozície, veď aj návštevníci a ich reakcie sú rôzni. Niektorí ťažšie prijímajú výstavu 60 rokov otvorené, pretože sú zvyknutí na prvoplánovú prezentáciu – exponáty a vedľa nich popisky s informáciami. Táto prehliadka je iná v tom, že v nej nejde o vystavený originál, ale o okolnosti, za akých ho galéria získala, vystavovala alebo aký spoločenský kontext sa s ním spája.“
Prečo to podľa vás nepochopili?
„Materiálu je veľa a nie každý je ochotný mu venovať čas. Tu je návštevník odkázaný na to, aby čítal celé dokumenty – z inventárnej knihy, z dobovej tlače. Spôsobuje to, že reakcie sú buď nadšené alebo kritické. Budeme ho musieť naučiť, aby si zvykol na také projekty. Súvisí to aj s tým, do akej miery sem prichádza informovaný alebo do akej miery sa chce niečo nové dozvedieť.“
Vlastne kritizujete výstavu?
„Po bitke je každý generálom... Kritika by odo mňa bola nepatričná. Keby som to sám mohol ovplyvniť, asi by sme exponáty návštevníkom sprostredkovali inak.“
Návštevníci nechcú byť aktívni, hrať sa s polemicko-ironickou vrstvou výstavy?
„Iba menšine sa chce. Väčšinou sa sťažujú, že im chýbajú klasické štítky pri dielach. Mohli sme im dať návod – barličku, ako tú výstavu používať. V tomto niekedy krívame za európskymi inštitúciami. No má to aj svoje proti, keď sa prehliadka príliš pretextuje. Ľudia všetko čítajú, len aby im neušla informácia a keď sa ich bezprostredne po nej opýtate na tri konkrétne obrazy, ktoré im utkveli v pamäti, nevedia ich pomenovať.“
Ako chodíte po výstavách vy? Nečítate texty?
„Keď idem na výstavu ako milovník umenia, tak sa do toho položím, venujem sa len pár veciam, ktoré ma oslovia, a ostatné ignorujem. Keď idem ako historik umenia, pripravím sa vopred, zaoberám sa tým kriticky.“
Aký je teda ideálny návštevník?
„Bol by som rád, keby naši návštevníci boli otvorení umeniu, no aby súčasne neboli na výstave v kŕči, že musia všetkému rozumieť. Jednoducho si nájdu rovinu, ktorej rozumejú. Neprekáža, že to je inak, ako tomu rozumie kurátor či autor sprievodného textu. Každý si v tom nájde svoje. Výstavou 111 diel sme chceli dosiahnuť, aby sa niektoré z nich stali adoptovanými dielami. Teda, že niekto sem bude chodiť obdivovať len to svoje dielo. Ja také mám v zahraničných galériách, aj u nás.“
Nie je adoptované dielo len taká chuťovka pre ľudí z odboru?
„Nie, aj k nám tak chodieva verejnosť. Prídu za svojím Fullom, svojím Martinčekom, svojou barokovou sochou. Chodia sem napríklad na noc múzeí, len aby znova uvideli to svoje dielo. To sú najcennejší návštevníci. Aj preto SNG posilňuje programy pre deti, ktoré sem potom so svojím nezaťaženým prístupom vodia aj rodičov. Motivovať ľudí k tomu, aby si obľúbili niekoľko konkrétnych diel, je však beh na dlhé trate. Dnes má vizuálna komunikácia najväčšiu konkurenciu v médiách a internete. Stačí pár klikov a ľudia sa dostanú k hocijakému dielu. Ako ich teda motivovať, aby k nám prišli? Náš prím je v tom, že spravujeme exkluzívny materiál – jedinečný originál.“
Nie je dnes zaujímavejšia než originál rýchlosť, s akou sa človek dostane ku kópii kópie?
„Je. Ale tam už ide potom o zámer, s akým k tomu divák pristupuje. Či ho zaujíma poznanie alebo vizuálny konzum. My nemôžeme nanútiť človeku spôsob pozerania. Sme tu na to, aby sme konzervovali pamäť. Možno o dvesto rokov naše zbierky nadobudnú inú cenu aj iný spôsob pozerania.“
Pri výstave 111 diel zo zbierok SNG ste použili marketingovú dogmu best of alebo top ten. Ako ste sa zhodli s kolegami na výbere 111 diel, keď je ich v galérii okolo 60 000?
„To bola náročná procedúra. Snažili sme sa kurátorom dať voľnú ruku vo výbere a oni pripravili svoju predstavu najlepších diel. Potom sme dohodli počet – 111 diel a aj kľúč, teda koľko diel bude zo starého umenia a koľko z 20. storočia. Potom sme urobili čiaru a tak zistili, čo sa vojde a čo nie. Ťažšie to bolo pri 20. storočí, lebo z neho máme objektov nepomerne viac ako tých starších. Preto je aj väčšina 111 diel z 20. storočia; nechceli sme proporcie zbierok SNG skresľovať.“
Prečo v 111 dostáva fotografia taký malý priestor – štyri mená? To máme naozaj takú slabú fotografickú tradíciu?
„V porovnaní s Francúzskom, Ruskom alebo Nemeckom máme tradíciu fotografie kratšiu. Ešte mladšia je zbierka fotografie v SNG, začala sa tvoriť až od neskorých 80. rokov. Hoci je momentálne asi najdôležitejšia, nie je najbohatšia na Slovensku. Napríklad Slovenské národné múzeum spravuje obrovské fondy dokumentárnej fotografie.“
Zostavovali ste teda výstavu viac než po línii médií po línii mien?
„Snažili sme sa aj v pomere médií na výstave zohľadniť ich množstvo a význam v rámci zbierok. Bolo by skresľujúce, keby sme vystavili 25 fotografií na úkor slovenskej moderny.“
Na výstave 60 rokov otvorené sa odkrýva atmosféra SNG počas minulého režimu. Nie je vám ľúto, že sa počas neho nakupovali vo veľkom diela umelcov poplatných režimu?
„Všetky zbierky, ktoré vznikli v línii osvieteneckej tradície, musia dodržiavať jednu maximu: každé nakúpené dielo musí zostať naveky v zbierke. Preto sa nezbavíme diel socialistického realizmu alebo normalizačného umenia. Zbierka podáva informácie o tom, čo bolo v našej spoločnosti považované za hodnotu a za akých okolností. Takáto bilančná výstava poskytuje možnosť zaoberať sa takýmito dielami. Na druhej strane, aj pre mňa je zaujímavé vidieť súbor východoslovenskej moderny, ktorý bol do zbierky SNG zakúpený v roku 1975. Sú tam Jasusch, Bauer, Jakoby, Bartuszová – mená špičkového progresívneho umenia svojej doby, ktoré nabúravajú mýtus, že počas normalizácie nakupovali štátne zbierky len oficiálne umenie. To isté by sa dalo povedať o 50. a 60. rokoch, najmä v súvislosti s modernou. Máme najlepší fond Fullu, Galandu, Bazovského alebo Alexyho.“
Ako je to možné?
„Šikovnou diplomaciou vtedajšieho riaditeľa Karola Vaculíka sa podarilo vytvoriť tieto fondy. A to je málokto ochotný pripustiť. Ale málokto je tiež ochotný pripustiť, že v 80. rokoch sa nakupovali diela ľudí, ktorí sa po 89. roku radi štylizovali do úlohy disidentských umelcov.“
Galéria ich diela nakupovala, ale zároveň nemohla všetky vystaviť, napríklad obraz Rudolfa Filu.
„Takéto príkazy pochádzali z politického prostredia mimo galérie. Stalo sa to napríklad aj Imrovi Weinerovi-Kráľovi. Na stene je dnes od neho pekný citát. Hovorí, že ho to serie, ale že jeho obrazy to aj tak prežijú. A táto výstava dokazuje, že to naozaj prežili a že ich hodnota je doteraz nespochybniteľná.“
Na prehliadkach tiež nájdeme diela od umelcov, ktorí stratili svoj kredit, až keď sa po revolúcii angažovali v politike.
„To je risk každej výstavy – konfrontácia s názorom vzdelaného diváka. Niekomu môže prekážať, že medzi 111 visí len jedna ilustrácia Brunovského. Ale my ho nechceme oslavovať gýčmi z 80. a 90. rokov, ako to robí Národná rada. Šli sme po umeleckom diele, nie po osobnostiach umelcov. Nevravím, že ich biografie sú nezaujímavé, ale dielo je dominantné a nie to, či bol umelec zakázaný alebo s kým sa poznal.“
Pri jednom obraze sa objavila veta: História má pamäť, ale dejiny umenia majú našťastie oči. Nevystihuje to celú výstavu?
„Rakúsky historik umenia Otto Pächt výstižne parafrázoval známy biblický citát ako Na počiatku bolo oko. Z tohto pohľadu má umenie a celá vizuálna kultúra vždy navrch. V tom spočíva jej sila, no zároveň aj jej riziko – zasahuje intelektom nekontrolované vrstvy vedomia.“
