Milovali ho a milujú tisíce ľudí - jedným z nich je náhodou aj Emir Kusturica. Vďaka nemu sa futbalová megastar dostala do kín.
Dokument Maradona by Kusturica ma predovšetkým zabavil. Je v ňom menej faktografie (ale to som pri srbskom búrlivákovi ani nečakala), zato veľa emócií. Pochopila som napríklad, že titul futbalový boh nie je len fráza. V Argentíne Diega naozaj ako boha uctievajú. Obrady Maradonovej cirkvi pôsobia groteskne, inokedy zasa zbožňovanie fanúšikov vyvoláva zimomriavky.
Keď čistý a schudnutý Diego na kameru politizuje a ospravedlňuje svoje prešľapy s detskou naivitou a hodinkami na obidvoch rukách, musíme sa usmievať. O chvíľu nás schladia zábery kráľa, ako sa bratá s Chávezom a Fidelom. Vzápätí krútime hlavou pri zostrihu neuveriteľných majstrových akcií na trávniku vrátane skvelej animovanej verzie gólu storočia proti Anglicku.
Maradona v nočnom klube spievajúci oslavnú pieseň na seba samého, potom zas zúrivo vyskakujúci na dobiedzavé davy alebo kričiaci na celý štadión, že nás všetkých miluje. No kto by ho nemal rád.
