Nie preto, že by vám vozík neumožňoval pohyb. Je to preto, že na vozíky a na ľudí, ktorí ich používajú, skoro nikto nemyslí. Alebo, väčšinou sa na nich zabúda. Vie o tom svoje aj Radovan Grman. No sám je dôkazom toho, že ak sa človek nevzdá, dokáže aj zdanlivo nemožné. Napríklad zmeniť prepravný poriadok.Radovan Grman pracuje ako počítačový technik. Má dvadsaťpäť rokov a žije v Lozorne. Od narodenia je na vozíčku. Presnejšie, od narodenia má zdravotné postihnutie, pre ktoré je nútený používať invalidný vozík. Keď sa niekam presúva, použije verejnú dopravu ako mnohí iní ľudia. Pravda, do autobusu mu niekto musí pomôcť nastúpiť, niekto mu musí pomôcť kúpiť cestovný lístok. Vždy sa ktosi našiel a Radovan sa pohyboval po svete viac-menej slobodne. Až keď sa jedného večera, v novembri, koncom minulého roka, vracal z Bratislavy domov, nastal problém.
Neodveziem vás
"Išiel som z práce, chcel som stihnúť posledný spoj z Patrónky. Autobus prišiel a jedného cestujúceho som poprosil, aby mi kúpil lístok. Šofér povedal, že nemám nárok sa odviezť bez sprievodu," vraví Radovan. "Vraj za mňa nemôže prevziať zodpovednosť v prípade nehody. Zdalo sa mi to divné, lebo takto som cestoval už štyri roky. Nakoniec som si musel zavolať taxík, čo do Lozorna nestálo málo peňazí."
Radovan začal problém aj s rodičmi riešiť. Ak by sa totiž každý vodič odvolával na prepravný poriadok a odmietal Radovana odviezť, znamenalo by to značnú komplikáciu jeho života. To, čo je pre iného človeka samozrejmé, teda odviezť sa tam, kam potrebuje autobusom, sa zrazu pre Radovana stalo neprekonateľnou prekážkou. "Najprv sme sa pokúšali o dohodu so Slovak Lines, no neúspešne. Stále sa oháňali prepravným poriadkom. Vymenili sme si pár mailov, ale nepochodili sme." Radovanov problém s odvozom sa odvtedy ešte párkrát zopakoval. "Raz sa mi dokonca stalo, že si šofér odo mňa zobral peniaze, ale nenaložil ma. Povedal, že nemám nárok sa odviezť. Nakoniec mi peniaze vrátili a šofér dostal pokarhanie." Pritom Radovan nie je úplne imobilný, ako vraví, nie je bezvládny a za jazdy sa drží. "Riziko tam bolo asi také, ako keď sa vy držíte v autobuse. Tiež môžete spadnúť." Nízkopodlažné autobusy sú už aj u nás vybavené bezpečnostnými pásmi pre ľudí používajúcich vozík, ale Radovan vraví, že on ich nepotrebuje. "Ja mám sily dosť, som viac-menej samostatný."
Riešenie sa našlo, až keď sa Radovan obrátil na televíziu a na občianske združenie Občan a demokracia. Na stretnutí s generálnym riaditeľom Slovak Lines Petrom Sádovským si veci vyjasnili a napokon dosiahli nevídané - zmenu prepravného poriadku. "Už tam nie je zakotvené, že musím, ale že môžem mať sprievod. Keď som kamarátom v zahraničí povedal, čo sa mi stalo, krútili hlavou."
Dedičstvo minulosti
Fakt, že prepravný poriadok dával vodičovi možnosť odmietnuť prepravu osoby so zdravotným postihnutím, ktorá nemala sprievodcu, potvrdzuje aj generálny riaditeľ Peter Sádovský, hoci firma, ktorú riadi, sa napokon k problému postavila konštruktívne. "Vnímame to ako dedičstvo minulosti. Prepravný poriadok ešte z čias pred privatizáciou podnikov SAD obsahoval nielen takéto postupy, ale aj množstvo iných klauzúl, ktoré už nezodpovedajú dnešku a modernému vnímaniu potrieb osôb so zdravotným postihnutím. Keď nás pán Grman upozornil na nevhodný prístup vodiča, situáciu sme dôkladne vyšetrili a zistili sme, že je potrebné ju riešiť, lebo jeho sťažnosť je oprávnená. Zaviedli sme nové znenie prepravného poriadku. Od vodičov vyžadujeme, aby sa s ním stotožnili a riadili sa ním. Prepravujeme 17 miliónov cestujúcich ročne a sme radi, že od cestujúcich so zdravotným postihnutím nemáme žiadne iné sťažnosti." Odteraz platí, že vodič autobusu je povinný poskytnúť pomoc cestujúcemu, ktorý používa invalidný vozík, alebo matke s kočíkom a musí na to vyvinúť maximálne úsilie, predovšetkým tým, že požiada ostatných cestujúcich o spoluprácu.
"Hendikep" nie je najvhodnejší
Radovan Grman je človek, ktorý má - ako sa u nás zvykne hovoriť - zdravotný hendikep. Právnička Janka Debrecéniová zo združenia Občan a demokracia, na ktorú sa Radovan obrátil, však upozorňuje, že "hendikep" nie je v tomto prípade ten najlepší výraz, etymologicky dosť dobre nesedí. Vznikol na dostihoch. Jazdci, ktorí mali veľmi dobré kone, držali v ruke čiapku, aby boli znevýhodnení. Z toho vzniklo slovo "hendikep", čiže z anglického "cap in hand". "Má to ešte jednu významovú úroveň - keď držíte v ruke čiapku, je to náznak toho, že žobrete," vraví Debrecéniová. "Odporúčala by som teda hovoriť ,človek so znevýhodnením' alebo ,osoba s postihnutím'. Jazyk veľmi silno konštruuje aj spoločenskú realitu, vnímanie, buduje predsudky." Označenie ,vozíčkar' tiež nie je najvhodnješie. "Ako keby ste o niekom, kto nosí okuliare, povedali, že je okuliarnik."
Janka Debrecéniová sa ako právnička zaoberá ľudskými právami. "Začalo sa to ako klasický prípad, keď sa osoba, ktorá mala pocit, že je diskriminovaná, na nás obrátila," približuje Radovanov príbeh. "Keďže mu šofér neumožnil nastúpiť do autobusu, nemohol sa dostať do zamestnania a zo zamestnania. Musel dať napokon výpoveď. Oprávnene cítil, že jeho práva sú porušované. Nielen právo na prepravu. Zároveň boli porušené aj jeho iné práva, ktoré závisia od prepravy, ako právo voľného pohybu, právo na prácu, právo na správu verejných vecí. Lebo keď sa nedostaneme do autobusu, potom sa ani nepresunieme na miesta, kde chceme vykonávať iné práva. Právne išlo o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania aj podľa antidiskriminačného zákona, aj podľa zákona o cestnej doprave. Začali sme Radovana Grmana zastupovať a stretli sme sa s predstaviteľmi spoločnosti Slovak Lines. Vysvetľovali sme si veci, uznali sme, že technické riešenia, ako bezbariérové vstupy do autobusu, by boli nákladné. Chceli sme iba, aby urobili to, čo je v ich silách, aby minimálne nekládli bariéry ľuďom, ktorí si dokážu sami poradiť a vedia sa o seba postarať. Prepravca by mal vytvoriť osobitné podmienky na prepravu ľudí so zdravotným postihnutím. My však nepovažujeme za vytvorenie osobitnej podmienky, keď niekto niekomu uloží nejakú povinnosť, v tomto prípade povinnosť mať sprievodcu."
Poriadok už nediskriminuje
Janka Debrecéniová oceňuje prístup Slovak Lines a uvádza ho ako modelový príklad optimálneho riešenia podobných situácií. "Prepravný poriadok už nie je diskriminačný. Vytvára presný a zrozumiteľný mechanizmus toho, ako sa majú šoféri aj iní ľudia správať, keď nastupuje do autobusu človek so zdravotným postihnutím tohto typu, či s iným zdravotným postihnutím. Šoféri dostali zároveň presné pokyny, ako zabezpečiť, aby ľudia s rôznymi typmi zdravotného postihnutia mohli cestovať v autobuse. Vodič, ktorý interné smernice porušil, musel niesť zodpovednosť a pánovi Grmanovi preplatiť cestu taxíkom. Docielili sme tiež zmenu v prospech ľudí, najmä žien, cestujúcich s detskými kočíkmi, a tiež detí, ktoré v týchto kočíkoch cestujú. Dieťa je totiž samostatný subjekt práv a keď niekto nechce zobrať do autobusu kočík, je to aj porušenie práv dieťaťa. Z prepravného poriadku sa odstránilo ustanovenie, že v autobuse môže byť naraz len jeden kočík."
Prekonal sa koncept obete
V súvislosti s týmto prípadom Janka Debrecéniová vyzdvihuje ešte jeden moment. "Pozitívne je, že sa prekonal tradičný koncept obete. Človeka, ktorý používa invalidný vozík, ľudia väčšinou skôr ľutujú. Ale toto je jasný príklad toho, že ,obeť' sa môže zmeniť na niekoho, kto k veciam okolo pristupuje aktívne, kto sa za niečo zasadzuje. Za niečo, čo pomôže nielen jemu, ale aj iným ľuďom. Nebojí sa vyštartovať do médií, vyhľadať právnu pomoc. Spočiatku sa konfrontoval a riešil problém bez toho, že by mu záležalo na osobnej satisfakcii, napríklad na majetkovej kompenzácii. Naozaj sa zasadil o to, aby sa v princípe niečo zmenilo pre viacerých."
"Každý má právo sa odviezť, a keď to niekto poruší, ide o diskrimináciu," vraví Radovan Grman.
