Vďaka olympijským hrám je Čína v kurze. Na bilbordoch vidíme čínske paličky, letia čínske motívy na tričkách a v amerických bufetoch s rýchlym občerstvením, kde boli donedávna hlavne hamburgery, predávajú čínske hamburgery. Zároveň sa množia výhrady proti olympiáde v krajine, ktorá nie je slobodná a kde komunistická strana vládne nad bytím a nebytím vyše miliardy ľudí. Občianski aktivisti informujú o tom, čo vládne agentúry taja. Niečo o jej tajomstvách a pravdách zastretých hodvábnymi záclonami vie aj najznámejší slovenský sinológ MARIÁN GÁLIK.
Ste veriaci, kresťan. Čo bolo pre vás impulzom, aby ste začali robiť orientalistiku?
Gymnázium som skončil v roku 1953, myslel som si, že pôjdem na angličtinu a španielčinu. Mojím dobrým priateľom bol známy slovenský archeológ profesor Bohuslav Chropovský. Ja som z Igramu, on sa narodil v susednej dedine, v Čataji. Poradil mi, aby som začal študovať orientálne jazyky, lebo to sa u nás nepestovalo - okrem arabčiny a predtým hebrejčiny. Prihlásil som sa na Karlovu univerzitu do Prahy a tam mi odporučili sinológiu, keďže Čína sa práve ,zbavila imperialistického jarma'. Ja som mal oveľa väčšie sympatie k Afrike. Z materiálov, ktoré sa mi dostali do rúk, som Číňanov videl ako fajčiarov ópia, a to sa mi až také sympatické nezdalo. Ale aj tak som sa nakoniec rozhodol pre Čínu a bolo to správne rozhodnutie.
Napokon sa z Číny a Sovietskeho zväzu stali nepriatelia, ako to ovplyvnilo vaše štúdiá?
To bolo až neskôr. Študoval som na pekinskej univerzite, najlepšej v Číne. V tom čase boli Čína a Sovietsky zväz priatelia.
Vedeli ste o zverstvách čínskych komunistov?
Neuvedomovali sme si ich až tak veľmi. Bola to kvalitná škola, žili sme v izolácii, na začiatku sme mali dobrých profesorov. Hoci už v tom čase tí najlepší ľudia pomaličky mizli. Neskôr som sa dozvedel, že v lepšom prípade išli čistiť záchody a v horšom prípade išli na takzvanú nápravu prácou, rovnako ako najlepší čínski básnici, spisovatelia a inteligencia vôbec. A to bolo na neurčitý čas. No, ako vravím, v čase môjho pôsobenia od septembra 1958 do júna 1960 sme o situácii okolo nás vedeli málo. Informácie o tom, čo sa v krajine deje, sa k nám dostávali veľmi, veľmi zriedka. Nevidel som nijaký verejný proces ani nič podobné. Ani hladomor sme si neuvedomovali, hoci ten sa dal pozorovať aspoň čiastočne cez prázdniny roku 1959. Aj ja som videl občasne vyhladovaných ľudí, z vidieka, ktorým sa podarilo dostať sa do stráženého Pekingu.
Takže o reálnych zločinoch komunistickej vlády ste sa začali dozvedať až po návrate domov?
Niečo sme vedeli, ale bolo toho máličko. Aj keď som to odsudzoval, nemohol som nič povedať verejne, lebo to by ma naši z veľvyslanectva okamžite vyhostili. Hneď by mi boli kúpili letenku domov. A čo by som bol v takom prípade robil? Veľa vecí som sa dozvedel až v 80. rokoch.
Dokázali ste sa s niekým z miestnych ľudí skutočne spriateliť?
Ale áno, niektoré priateľstvá pretrvávajú až dodnes. Títo ľudia si ma poväčšine veľmi vážia. Napríklad tento rok v jeseni sa bude oslavovať 110. výročie založenia pekinskej univerzity a pre mňa tam chystajú míting, kde sa stretnem ako jeden z mála pôvodných študentov s profesormi, ktorých vtedy odstavili, aj s mladšími, ktorí tam zostali. Vyšiel mi už v čínštine aj spomienkový článok na tie roky. Bolo nás tam vtedy len niekoľko desiatok z celého sveta.
Čínske zriadenie má vraj viac obetí ako stalinizmus či nacizmus. Vychádza čínska totalita zo špecifickej mentality Číňanov, alebo to bola skrátka iba dejinná smola?
Určite je to dané aj mentalitou. Číňania si vedia veľmi uctievať hrdinov a takzvaných vodcov. To bolo aj v Európe. Ale demokratické tendencie sa u nás rozšírili. Začalo sa to po Galileovi Galileim, keď v roku 1632 poslal svoje spisy holandským protestantom, tí boli oveľa rozumnejší ako európski katolíci a prišli na to, že sa dá spojiť kresťanstvo s demokraciou - a to je veľký výdobytok nášho európskeho sveta. A skončilo sa to pádom fašizmu i komunizmu. Teda na rozšírenie demokracie sme v Európe potrebovali viac než tristo rokov. V Ázii nikdy nepoznali demokraciu, s výnimkou Japonska a Indie po druhej svetovej vojne, aj to nie nejakú ideálnu. To, čo sa deje v Číne, značnej časti jej obyvateľov, ak nie jej väčšine, neprekáža.
Ani genocída v Tibete?
Pred ôsmimi rokmi som diskutoval s jedným protestantským pastorom v Pekingu. Keď som mu spomenul Tibet, on mi ako dobrý kresťan povedal, že by išiel bojovať proti Tibeťanom, keby sa chceli odtrhnúť. My tu určité veci nechápeme. Maďar je pre nás Maďar a Čech je Čech, Slovák je Slovák. Etnickí Číňania si myslia, že je to tak, ako kedysi v Rímskej ríši národa nemeckého, že všetky národnosti tejto konglomerácie tvorili jeden štátny celok a inak to nemohlo byť. V Číne je vraj 55 národností, v skutočnosti je ich o niečo viac. Ale všetci sú Číňania. Tibet je problém a mne osobne je blízke mierové riešenie dalajlámu, aj keď s ním nesúhlasia ani všetci jeho ľudia. V marci tohto roku poslalo 29 popredných čínskych intelektuálov list čínskej vláde, kde ju vyzývajú, aby pokračoval dialóg medzi čínskou vládou a Tibeťanmi, pričom sú proti násilnostiam na oboch stranách. Pretože násilím sa nič nezíska.
Nestalo sa signatárom nič?
Zatiaľ nie. Sú to známi ľudia, profesori, právnici, spisovatelia, žurnalisti, a s nimi si nemôžu dovoliť urobiť nič zlé. Vláda sa realizuje skôr na veriacich. Ja sa zaoberám kresťanskou komunitou v Číne a napríklad nepohodlných biskupov často zatvárajú, povedzme na tri dni cez Vianoce alebo cez Veľkú noc a vyhlasujú, že majú duševné cvičenia. Zákon o náboženstvách znie síce veľmi pekne, ale jeho výklad závisí od sudcu, takže si ho môžu vykladať, ako im to vyhovuje, hlavne sa snažia zamedziť stretávaniu veriacich, napríklad na pútiach. Na miestach pútí vraj niekedy býva viac policajtov ako pútnikov. Kresťania sa stretávajú ako v Rímskej ríši pred 2000 rokmi - tajne, v domoch a lesoch.
Aký problém má vláda s príslušníkmi hnutia Falun Gong, ktorých vláda brutálne likviduje?
Na túto oblasť nie som odborník, ale určite je to tým, že ide o veľkú komunitu, ktorá je mimo vplyvu komunistickej strany.
Koľko je v Číne kresťanov?
Ťažko povedať. Podľa niektorých odhadov je ich 40 miliónov, iní tvrdia, že ešte viac. Podľa iných bude vraj Čína raz kresťanská, ale tomu ako človek, ktorý niečo vie o čínskych dejinách, náboženstve a filozofii, neverím. Je však citeľný obrovský nárast. Čo je dôvodom, nevieme, no sú to určite aj sociálne otázky - tak ako to bolo v Rímskej ríši. Ku kresťanom sa vtedy hlásila určitá časť intelektuálov, ale hlavne otroci a chudobní, zbedačení ľudia, pretože Ježiš Kristus hlásal vzájomnú lásku a rovnosť všetkých ľudí. Čína je totiž v skutočnosti veľmi chudobná. To, čo ukazujú navonok, sú obyčajne výstavné skrine. V chudobných provinciách vraj pripadá na život jedného človeka dolár denne, to u nás nestačí ani bezdomovcom. Na jedného zubára pripadá 21-tisíc pacientov. V USA je to šesť ľudí. Na dedinách sú ľudia bezzubí, samozrejme, tam, kde chodia cudzinci, ľudia vyzerajú dobre, to je zasa výstavná skriňa. V mnohých oblastiach je problém s vodou, veľa ľudí je chorých na AIDS. Hovorí sa, že Čína má peňazí dosť, ale veľmi málo investuje do chudobných oblastí na vidieku a veľmi veľa do miest, ktoré je vidieť.
Nie je aj čínsky kapitalizmus a trhové hospodárstvo nejaká potemkinovská dedina, teda maketa?
Nie, je to skôr niečo ako raný kapitalizmus, že sa využívajú chudobní ľudia najmä z vidieka, pre nás nepredstaviteľne lacná pracovná sila. Deti nemôžu študovať, lebo hneď, ako trochu vyrastú, ich chudobní rodičia dávajú do pracovného pomeru. Niečo, čo bolo v Európe počas Priemyselnej revolúcie v rokoch 1750 - 1850. V Číne je tiež veľký problém s kradnutím detí a nezákonnou detskou prácou - a pomoc polície je veľmi problematická.
Číňania sú majstri hermetiky, nech si už zoberieme čínsky múr alebo fakt, že prinútili Google, aby v internetových vyhľadávačoch blokoval nejaké fakty. Stretli ste sa osobne s tým, že vám bránili v prístupe k informáciám?
V roku 2005 som v provincii Šan-si chcel vidieť prvú kresťanskú pamiatku, ktorá je asi 70 kilometrov od mesta Si-anu a požiadal som svojich hostiteľov, Čínsku akadémiu spoločenských vied, aby mi to dovolili. Oni ma pustili k taoistickému kláštoru, odkiaľ vraj filozof Lao-c odišiel na Západ. Ja som ich poprosil, aby ma odviezli aj k tej kresťanskej pamiatke, ktorá bola vzdialená len tri alebo štyri kilometre, a oni na to, že takýto rozkaz nemali. Bol tam s nami aj vysokopostavený muž z tejto provincie, ale aj on mal svoje inštrukcie. Muž z Čínskej akadémie spoločenských vied mi otvoril dvere auta, aby som nastúpil, a odviezli ma preč. Mne tiekli slzy, lebo som dva roky túžil navštíviť toto miesto, ale moji hostitelia sa ponáhľali, aby sa stihli na obed dobre najesť. Dostali špeciálnu hotovosť na moje pohostenie, ale ja som s nimi nešiel. Na druhý deň som sa na pamätné miesto vybral taxíkom, je totiž verejne prístupné a je zaradené medzi významné kultúrne pamiatky oblasti. Ale oni so mnou nemohli ísť, aby sa nepoškvrnili tým, že ich hosť bol na takomto reakčnom mieste. Keď som sa vrátil, hovorili - kde ste boli, báli sme sa o vás. A ja som povedal - nemuseli ste sa báť, váš predseda Mao predsa tvrdil, že máme študovať život. A ja som ho bol študovať. Tak boli spokojní.
Aký majú Číňania vzťah k pamiatkam? Lebo v Tibete ničili kláštory priamo talibským spôsobom.
Pamiatky likvidovali aj inde, ale znova ich rekonštruujú a dávajú na to aj dosť peňazí. To je, samozrejme, aj kvôli turistom. Treba však povedať, že v Číne sa na záchranu a obnovu pamiatok venuje omnoho viac pozornosti a finančných prostriedkov než u nás.
Čína má zlú povesť pre svoje nekvalitné výrobky. Ako to vnímate ako sinológ?
V Číne majú aj veľmi kvalitné výrobky, ale k nám sa nedostanú. Napríklad nádherné veci z hodvábu. Číňania majú aj vynikajúce počítače. V Pekingu je celá veľká štvrť, kde ich vyvíjajú. Pri lacných výrobkoch ide predovšetkým o kšeft.
Aký máte vlastne vzťah k Číne?
Mám ju rád. Je tam veľa vecí, ktoré sa dajú obdivovať. Napríklad v literatúre, filozofii, najmä starej, ale aj novej, filozofii. V Číne vychádza obrovské množstvo kníh, aj keď s distribúciou je to horšie, a to aj v rámci Číny. Keď niečo vyjde v západnej provincii, na východe je ťažké to zohnať. Čo sa týka vedy, Číňania robia bádania v takých odboroch, o akých my nemáme ani predstavu. Do vedy a školstva sa dávajú veľké peniaze, to by mohlo byť inšpiratívne aj pre nás. U nás sa dáva málo.
Keď je človek v Taliansku, stále z ľudí cíti akúsi imperiálnu hrdosť, aj keď Taliansko už dávno nie je tým, čím bývalo v časoch Rímskej ríše. Aj z Číňanov cítiť pýchu na svoju niekdajšiu veľkú kultúru?
Zo samotných ľudí som nemal takýto pocit, ale keď človek číta ich knihy, tak cítiť, že si uvedomujú, že boli veľkou civilizáciou, keď u nás boli iba tmavé lesy.
Hovorí sa, že zlatá éra Západu sa skončí a hýbateľom svetového diania sa stane Východ a špeciálne Čína. Máte aj vy tento názor?
Určite nie. Číňania sú síce veľmi usilovní, ale Európa a Amerika má svoje tradície a náskok. Čína to bude mať veľmi ťažké, pretože je veľká, je tam obrovské množstvo ľudí a pre nás nepredstaviteľné množstvo problémov. Keby bolo Číňanov sto miliónov, možno by išli dopredu tak rýchlo ako Japonci. Ale keďže ich je toľko, je ťažko možné, alebo bude veľmi dlho trvať, pokým príde nejaká výrazná zmena k lepšiemu. Európa si to zjednodušila tým, že sa dostala na vysokú industriálnu úroveň a zároveň sa znížil počet obyvateľstva. Čína síce reguluje prírastok obyvateľstva, ale aj tak je ich priveľa. Čínske perspektívy určite nie sú také svetlé, ako nám ich maľujú oni sami, alebo ako si to myslia ich zahraniční fanúšikovia.
Autor: Marián Jaslovský
