Počas splnu zatvárajú v tomto mestečku všetky podniky o jedenástej
Karol D. Horváth pristál na našej literárnej scéne ako votrelec z vesmíru. Mal už požehnaných 44 rokov, keď mu vyšla jeho debutová kniha plná sviežich morbídnych poviedok. Citlivejšie povahy obľubujúce tzv. „krásnu" literatúru pri jeho textoch omdlievali, ale znalci a fanúšikovia „poklesnutej" literatúry sa tešili - Horváthove poviedky sú nesmierne živé a zábavné, postavené na vynikajúcich dialógoch, zo života odpozorovaných situácií a dokonale pripravenej pointe. Na rozdiel od iných autorov, Karol neváha používať aj ťažkotonážny hororový arzenál - krv, šokujúce násilie a vulgarizmy. Za týmito rekvizitami však cítite výraznú dávku čierneho humoru, inšpiráciu filmovými „béčkovými" horormi či komiksami a akoby nenápadné upozornenie: pozor, milí čitatelia, toto nie je realita, ale len literatúra. Realita je totiž omnoho temnejšia, drsnejšia a hroznejšia...
Karol D. Horváth (1961) |
„Ako dlho tu robíte?" spýtal sa hosť barmana. Sedel na barovej stoličke a ruky mal vyložené na pulte. V podniku boli iba oni dvaja. Barman sa opieral lakťom o pult a hľadel cez miestnosť do temného okna oproti.
„Do druhej," povedal barman.
„Dajte si niečo na mňa," povedal hosť.
„Ďakujem. Keď pracujem, nepijem."
„Rozumiem. Ale ostatné podniky sú už hodinu zatvorené. Keby chcel niekto prísť, už by tu bol."
„Tak dobre. Tequilu."
„Akú máte?"
„Oritu a Olmecu."
„Olmecu. Mne striebornú."
Barman nalial striebornú a zlatú tequilu a krájal hrubé plátky citróna a pomaranča. Hosť podvihol pohárik: „Martin."
Barman sa usmial: „To je dobré. Ja som tiež Martin."
Hosť si nasypal soľ k palcu ľavej ruky, oblizol ju, vyhryzol z citróna dužinu a vypil. „Nepýtal som sa, dokedy máš otvorené, ale ako dlho tu robíš," povedal.
„Tretí týždeň," odpovedal barman.
Z ulice sa ozval krátky úder vežových hodín. Bolo štvrť na jednu. Hosť spozornel a zahľadel sa do prázdneho pohárika. Po minúte povedal: „Dajme ešte po jednej."
Barman si preniesol doštičku na krájanie ovocia bližšie k hosťovi. „Ďalšiu beriem ja," povedal. „Neviem, čo to dnes je. O tomto čase mávam aspoň spolovice plno."
„Spln. Dnes je spln," povedal hosť.
„No a?"
„Ty nie si odtiaľto, však?"
„Nie. Ako si na to prišiel? Si miestny? Ešte som ťa tu nevidel."
„Počas splnu zatvárajú v tomto mestečku všetky podniky o jedenástej."
Vypili a barman znova nalial. „Teraz na mňa," povedal. „To bude nejaký nezmysel. Prečo by mali zatvárať pre spln?"
„Majiteľ ti nič nepovedal?"
„Ja som majiteľ. Teda... Prenajal som si to."
„Aha. Koľko platíš? Ak to nie je tajomstvo."
„Hm... Môžem povedať, že prekvapivo málo."
„Rozumiem. Až tak málo, že nevieš, či sa mu to vôbec oplatí prenajímať?"
Barman sa nervózne zasmial. „Prišiel si po výpalné? Myslel som si, že v tejto riti ma to obíde," povedal.
Hosť sa uprene zahľadel na barmana. „Trepeš nezmysly. Vyzerám ako výpalník?" povedal.
„Prepáč. Nikoho tu ešte nepoznám. Bol to žart. Nevyšiel."
„Nebol to žart. To nič. Jednoducho ma to zaujíma. Pred tromi rokmi som stál na tvojom mieste ja."
„Ty si tu bol v prenájme?" Barman bol úprimne prekvapený.
„Áno. Robil som v hlavnom meste a niečo som si našetril. Tak som si povedal, že by som sa mohol postaviť na vlastné nohy."
„To je dobré! A prečo tu už nie si? Nešlo to?"
„Musel by som byť totálny dement, aby mi to nešlo."
Barman sa zahľadel na hosťa. Celým telom naznačoval nevypovedanú otázku.
„Spln," povedal hosť po chvíli.
„Spln? Čo má spln spoločné s kšeftom? A aj keby. Veď je... Tuším, že len raz za mesiac."
„Raz za dvadsaťosem dní."
„Dobre. Aj tak mi zostáva dvadsaťsedem na biznis." Barman bez opýtania nalial ďalšie kolo.
„Napíš to na mňa," povedal hosť.
Barmana to začalo zaujímať. „Je tu nejaký problém, o ktorom neviem?"
Hosť mlčal.
„Tajomstvo? Nechceš hovoriť? Nemôžeš?"
Hosť bez slova hľadel do pohárika.
„Zaplatím ti," povedal barman.
„Prestaň! Radšej choď a pozri sa z okna."
„Čo?"
„Choď k oknu a pozri sa na ulicu."
Barman opatrne vyšiel spoza pultu a kráčal k najbližšiemu oknu. V polceste sa zastavil a obrátil sa k hosťovi. Ten sa ani nepohol, sedel chrbtom k nemu a hľadel do pohárika. „Neboj sa, nič ti nevezmem," povedal.
Barman sa prekvapil. Chcel sa ešte niečo spýtať, ale radšej si to rozmyslel. Podišiel k oknu. Po ulici zaliatej mesačným svetlom hnal vietor lístie.
„Čo vidíš?"
„Nič. A čo by som mal?"
„Vidíš nejakých ľudí?"
„Nie. No a? Je polnoc, všetci spia. Ráno budú vstávať do práce."
„A včera nevstávali?"
Barman sa pootočil. Hosť sa ani nepohol. „Čo to nepoznáš? Sú také dni. Raz je úplne špičkový kšeft a nie je ani výplata, ani sviatok, ani nič. Inokedy to je naopak. Ale logiku to nemá žiadnu," povedal hosťovi do chrbta.
„Pozri sa ešte raz. Vidíš nejaké svetlo?" povedal hosť.
Barman znova vyzrel cez okno. „Zaujímavé... Nikde nesvieti svetlo. Ani pouličné osvetlenie," povedal po chvíli.
„No veď práve," povedal hosť.
Barman ešte raz vyzrel na ulicu. „Dobré. Keby som nesvietil, myslel by som si, že vypadol prúd," povedal a vrátil sa za pult.
Vypili. „Robíš aj miešané nápoje?" spýtal sa hosť.
„Pravdaže. Namiešam ti niečo?"
„Robíš Bloody Mary?"
„Robím."
„Pravú Bloody Mary?"
„Nooo... Čo máš na mysli? Rajčinový džús, vodka, čierne korenie, soľ, tabasco, citrónová šťava, vorčester. To je pravá Bloody Mary, nie?"
„Veď práve. Nie je."
„Nerozumiem. Môžem ti do nej dať namiesto obyčajnej vodky absolutku. Alebo fjodorku alebo..."
Hosť sa zahľadel barmanovi do očí. Zneistil ho. „Chceš vedieť, prečo tu už nerobím?" povedal.
„Pravdaže chcem!"
Hosť si vytiahol z vrecka tabatierku a vybral z nej cigaretu. Barman mu pripálil. „Mal som nejaké peniaze a potreboval som odísť z hlavného mesta," povedal hosť a vyfúkol dym.
„Mal si tam problémy?"
„To nie je podstatné. Proste som sa chytil na dobrú cenu a takmer mesiac som fungoval. Dosť som sa namakal. Ale aspoň dva-tri roky som si tu mohol žiť ako prasa v žite. Malé mesto, všade okolo hory... Nič, čo by ma mohlo prekvapiť. No a potom prišiel spln."
„Aha. Ani noha v podniku."
„Presne tak. Ani noha."
„Pýtal si sa na to?"
„Jasne, že som sa pýtal."
„A?"
„Nič. Nikto mi nič nepovedal. Len sa divne tvárili. Tak som si počkal na ďalší."
„Spln?"
„Budeš ma prerušovať?"
„Prepáč."
„Všetko sa presne zopakovalo. Akurát o polnoci prišiel hosť. Jeden. Normálne som sa mu potešil. Iste to poznáš. Neskoro v noci ti do podniku prídu iba tí, čo dovtedy pili inde. Pomíňali peniaze a k tebe sa prišli doraziť malými pivami. A pri záverečnej robia najväčšie problémy. No ale už som bol niekoľko hodín v podniku celkom sám, tak som sa potešil, že sa vôbec niekto zjavil. Chlapík ešte poriadne nesedel a už sa ma pýtal, či miešam pravú Bloody Mary. Vyhodil ma trocha z koľaje. Takisto ako ja teba. Už som miešal všelijaké sračky, ale o tom, že moja Bloody Mary nie je pravá, o tom som nevedel nič. Robieval som Cigána na púšti, Kričiaci orgazmus, Betónové sídlisko. Raz som miešal deci borovičky, deci rumu a deci slivovice s kofolou a grenadínou. Ale pravá Bloody Mary ma zaskočila. Tak mi to ten chlapík vysvetlil. Povedal, že do pravej Bloody Mary nejde rajčinová šťava, ale..."
„Hhh?" nevydržal barman.
„... krv."
„Čo?!"
„Dobre počuješ. Krv. Povedal, že mi dá za jeden drink tisícku. Tak som mu ju urobil."
„Kde si zobral o polnoci krv?"
„Kde asi. Premýšľaj."
„Kurva!"
„Tiež som si to povedal. Chlapík vyložil na pult tisícku. Presne na toto miesto," hosť poklepal kĺbom prostredníka na hrubé drevo barovej dosky.
„Koľko dávaš do Bloody Mary šťavy?"
„Deci."
„Presne. Tak som si pomyslel, že deci krvi ma predsa nezabije. Sranda je sranda a tisícka je tisícka. Vieš, s čím som mal najväčší problém?"
„S čím?"
„Ako to deci krvi zo seba dostať. Potom som si spomenul, že mám v sklade použitú plastovú injekciu. Poznáš to? Fúra ľudí má niečo podobné poruke. Nikdy nevieš, na čo sa ti môže zísť. Napríklad na prefúknutie karburátora."
„Poznám. Už som si raz asi tri hodiny v kuse vravel, že by sa mi zišla. Mám ju tiež v sklade. Pri náradí," povedal barman.
„Šiel som po ňu, poriadne som ju poumýval a nechal som ju päť minút namočenú vo vodke. Po celý čas som čakal, že sa chlapík rozosmeje a povie, že to bol blbý fór. Alebo že cez dvere vbehne stádo opitých čurákov a budú hulákať niečo o stávke. Ale nič. Chlapík sedel a pozoroval ma."
„Ty si mu ju urobil?"
„A čo som mal? Keď daruješ krv, tak ti jej zoberú oveľa viac. Natiahol som dvakrát po pol deci a namiešal som mu drink."
„A on to vypil?"
„Jasne, že vypil. Dokonca si zaplatil ďalšiu."
„Kurva! Zase za tisícku?"
„Nie. Druhá Bloody Mary bola za dve."
„Kurva! Kurva!!! Za dva drinky tri tisícky?!"
„Čistá kešovka."
„A potom?"
„Nič. Chlapík sa zodvihol a o jednej bol preč. Ráno som sa zobudil a bežal som k peňaženke. Peniaze boli tam."
„Počuj, ty si zo mňa robíš srandu."
„Vyzerám na to?"
„Nooo... Nie."
„Tak vidíš. Potom bola zase normálna makačka. Zopárkrát som sa pokúsil niekoho na to opatrne spýtať. Ale len čo som začal so splnom, všetci sa tvárili, že sú hluchí. Tak som si počkal na ďalší."
„Kurva... To ti poviem, lepšiu story som ešte nepočul."
„Ešte sa len začala. Pri ďalšom splne sa všetko zopakovalo. Otvoril som ako vždy o piatej a do polnoci sa v bare nezjavila ani noha. Keď odbili hodiny na veži, prišli dvaja. Vyzerali, že sú v pohode. Sadli si v podstate rovno oproti tebe a objednali si dva drinky. Okrem toho nepovedali ani slovo. Na pult položili tri tisíckorunáčky. Namiešal som im, vypili a objednali si ďalšie."
„Počkaj, počkaj! Za tie ďalšie dve ti dali... Šesť?"
„Nie. Nevieš rátať. Dvanásť."
„Dvanásťtisíc?!"
„Jasne. Prvá Bloody Mary za tisíc. Druhá dvakrát toľko. Každá ďalšia tiež dvakrát toľko. Dokopy to bolo za štyri deci krvi pätnásť litrov."
„Kurva! Dobrý biznis!"
„Tiež som si to myslel. Hodiny odbili jednu, týpkovia sa zodvihli a bez slova odkráčali preč. O dvadsaťosem dní prišli traja. Vysolili na drevo šesťdesiattri papierov a ja vyše pol litra krvi. To som už dosť cítil."
„Prepáč, ale toto ti už neuverím," povedal barman. Nahýnal sa však ponad pult a pozorne sledoval hosťove ústa, aby mu neušlo ani slovo.
„Nemusíš."
„Moment," povedal barman a zobral do rúk kalkulačku. „Takže prvý raz to boli dve deci a tri tisícky. Druhý raz štyri deci a pätnásť, tretí šesť a šesťdesiattri. To máme, to máme... Liter aj dve deci krvi a osemdesiatjeden tisíc! Tomu hovorím kšeft! Čo tí chlapi? To boli úchyláci alebo čo? Prečo si teda odtiaľto odišiel?"
„Úchyláci to neboli. A ja som neodišiel," povedal hosť.
Stodvanásť schodov
Na prízemí je v obývacej izbe stará pani Mušková. Sedí v kresle a nohy má vyložené na malom stolčeku. Vyrobil jej ho vnuk Martin. Stolček má jednu nohu kratšiu a kýva sa. Ale starej pani Muškovej to neprekáža. Spí. V lone má položené ihlice a veľké klbko červenej vlny. Chystala sa upliesť Martinovi šál. Najdlhší šál jej dlhého života. Na konferenčnom stolíku chladne pohár mätového čaju. V televízii hlasno diskutujú traja politici. Starej pani Muškovej sa v ľavom kútiku leskne slina.
Na šiestom poschodí sa otvárajú dvere. Vychádza z nich nevysoký muž v teplákovej súprave. Zastrkuje kľúč do zámky, otáča ním a potichučky zatvára. Zamyká na dva západy a privoláva výťah. Čaká, nepohnuto stojí čelom k výťahovým dverám a uprene na ne hľadí.
Do vchodu vchádza Emília Balogová. V oboch rukách drží plastové tašky s nákupom. Zastavuje sa pri poštových schránkach a tašky kladie opatrne na zem. Striasa si zo zeleného plášťa dažďové kvapky a z vrecka na nohaviciach vyberá zväzok kľúčov. Odomyká poštovú schránku, vyberá z nej niekoľko reklamných prospektov a šek na združené inkaso. Neďaleko nej hučí výťah.
Na šiestom poschodí sa v kúpeľni zamknutého bytu trasie od bolesti a zimy žena. Je nahá. Kľačí vo vani spolovice naplnenej studenou vodou. Ruky má za chrbtom a pripútané čiernym elektrickým káblom k vodovodnej batérii. Z batérie pomaly odkvapkáva voda.
Výťah zastavuje na prízemí. Cvaká západka.
Na prvom poschodí otvára Emil Samsely dvere na chladničke. Vyberá z nej fľaškovú desiatku. Kráča ku kuchynskej linke a berie z prvej zásuvky zhora otvárač. Z detskej izby kričí jeho manželka Irena: „Zase pivo?! Koľké?! O chvíľu si neuvidíš na topánky!" Emil jej kričí nazad: „Budem všade chodiť v papučiach!"
Emília Balogová kladie poštu aj kľúče do vrecka na plášti. Zohýna sa a dvíha tašky. Spoza rohu, od výťahu, vychádza muž. „Dobrý večer, pani Balogová," hovorí. „Dobrý večer, pán Brisuda. Čo? Idete si zabehať?" hovorí Emília Balogová a kráča k výťahu. Muž prechádza okolo nej. Keď sú približne v jednej rovine, zadupoce a zafučí.
Žena vo vani potichučky kvíli. Ústa má prelepené hnedou izolačnou páskou. Z doráňaného tela jej v tenkých pramienkoch vyteká do vody krv a z pohlavia aj hnis.
Na druhom poschodí obhrýza za kuchynským stolom Jožko Dendis pero. V bezmocnej zúrivosti hľadí do otvoreného zošita z matematiky. O chvíľu sa má v televízii začať ďalší diel kriminálneho seriálu a on ho podľa všetkého neuvidí. „Ja blbec! Mal som zahodiť žiacku ako Pišta. Povedal by som, že som ju stratil," hundre si. Pred dvoma hodinami objavila jeho matka päťku z matematiky a prijala radikálne opatrenia. Zákaz sledovania televízneho programu bol vydaný ako prvý.
Emília Balogová sa krátko zasmeje. Dáva tým najavo, že pochopila malý žart pána Brisudu. Usmieva sa ešte vtedy, keď sa za ním dávno zatvorili vchodové dvere, on vyšiel do drobného pichľavého dažďa a ona stláča vo výťahu tlačidlo na šieste poschodie.
Žena vo vani začína rytmicky trhať rukami. Robí to zo všetkých síl. Kábel sa napína, zadiera sa jej do mäsa. Žena tlmene vzdychá od bolesti, ale neprestáva.
Na treťom poschodí prichádza Tiborko Večerek za otcom. Otec, Tibor Večerek, lepí zo špajlí domček. Má obdĺžnikový pôdorys, na dlhších stenách sú po dve okná, na zadnej jedno. Práve sa babre s verandou. Na stole má prichystanú strechu polepenú rozobranou borovicovou šiškou, ktorá má imitovať šindle. Do soboty ho musí mať hotový. Chce ho darovať svokre k štyridsiatym deviatym narodeninám. Tiborko si kladie hlavu na stôl tesne vedľa disperzného lepidla. Doširoka roztvorenými očami sa pozerá na ocka. „Ocko, vieš, aký je rozdiel medzi krokodílom?" pýta sa ho a tvári sa vážne.
Voda vo vani je červená od krvi. Žena však neprestáva. Kúpeľňou sa ozýva pravidelný rytmický zvuk. Žene tečie dole tvárou pot a krv.
Emília Balogová vystupuje z výťahu. Prekladá si tašky do jednej ruky a hľadá vo vrecku kľúče. Na chvíľu sa započúva do čudného rytmického zvuku. Vtom jej kľúče vkĺznu do ruky. Prichádza k dverám, odomyká a vchádza dnu. Musí sa ponáhľať. Syn Jaroslav príde onedlho z basketbalového tréningu a isto bude veľmi hladný.
Ján Brisuda sa vracia. Stojí vo vchode hneď za dverami a prudkými pohybmi striasa z pliec a rukávov vodu. Starostlivo si šúcha tenisky o rohožku. Usmieva sa. V ruke má hrubý konár špinavý od blata. Našiel ho v neďalekom lesíku. Vychádza po troch schodoch. Míňa poštové schránky a zatáča k výťahu.
Marcel Mikola práve dopísal v pracovni na štvrtom poschodí poviedku. Dokorán otvoril okno a teraz hľadí na večerné mesto. Je so sebou spokojný. V poviedke je všetko, čo má v dobrej literatúre byť. Pije sa v nej, hrdinovia zamorujú riadky zloženými súvetiami a pravdami o živote strmšími, nevľúdnejšími a ťažšími než Himaláje.
Ženine pohyby sa spomaľujú. Bolesť je neznesiteľná. Trhane dýcha. Ale pokračuje.
Ján Brisuda stojí pred výťahom. Otvára dvere. Pozerá sa dnu. Rovno oproti nemu je vo výťahu malé zrkadlo. Ján Brisuda sa na seba usmieva. Zatvára dvere a poklusom vybieha prvých deväť schodov na medziposchodie. Tam krátko vyklusáva a potom beží po ďalších deviatich na prvé. A tak ďalej. Ján Brisuda sa o svoje telo vie postarať.
Na štvrtom poschodí mieša Andrea Boškovičová v liatinovom hrnci šošovicový prívarok a plače. Pred týždňom sa od nej odsťahoval Ľuboš Sloboda. Povedal jej, že pribrala a má neskoro orgazmus. Šošovica prihára a padajú do nej Andreine horúce slzy. Andrea sa podvedome kolíše do tlmeného rytmu, ktorý sa ozýva zhora.
Kábel to nevydržal a povolil na pravej ruke. Žena sa otáča a voľnou rukou si strháva z úst lepiacu pásku. Potom uvoľňuje kábel z vodovodnej batérie a vychádza z vane. Otvára dvere na kúpeľni. Kráča cez chodbičku a zastavuje sa pri dverách do bytu. Opatrne načúva. Pomaly stláča kľučku. Dvere sú zamknuté. Žena sa zúfalo rozplače. Kľaká si na zem a narieka do bordového chemlonového koberca.
Ján Brisuda kluše okolo bytov na treťom poschodí. Za jednými z dverí už po štvrtý raz hovorí Tibor Večerek Tiborkovi Večerkovi, že nevie, aký je rozdiel medzi krokodílom. Chlapec ho už mierne znervózňuje. Nemôže sa pri ňom sústrediť a nedarí sa mu nalepiť farebný staniol do oblokov.
Marcel Mikola sa vracia k monitoru notebooku. Nanovo si prezerá poviedku a je so sebou spokojný. Znova a znova si číta súvetie: „V ústnej dutine, tesne za belavou hradbou zubov, sa mu lenivo prevaľovala tmavočervená tekutina a Matej Giač si v tejto chvíli bolestne a zároveň jasnozrivo uvedomil, že Mária sa k nemu od Juraja Zváča nevráti, že ho opäť čakajú všetky tie bolestné a ťažké rozhodnutia, práve tie, ktorým sa tak snažil vyhnúť." „Áno. Takto píšu tí, ktorí písať vedia," hovorí nahlas Marcel Mikola a vyberá zo špajzky spolovice plnú fľašu červeného vína. Nalieva si a prevaľuje tmavočervenú tekutinu za deravou hradbou žltých zubov.
Jánovi Brisudovi sa na štvrtom poschodí pri neopatrnom kroku šmýka pod nohou rohožka Andrey Boškovičovej. Snaží sa skorigovať pád konárom. Ten sa šmýka po dlážke až k stene, zapiera sa jedným koncom o prah, druhým o Jánov bok. Láme sa, novovzniknutým ostrým koncom sa mu tentoraz šmýka po boku, trhá bundu a necháva za sebou plytkú ranu. Ján Brisuda dopadá na koleno a bolestivo sa udiera.
Žena sa s námahou dvíha zo zeme. Kvapká z nej voda a krv. Už stojí na nohách. Tisne sa k vyčnievajúcemu murivu vedľa pántov dverí.
Ján Brisuda kríva po piatom. Zlomený konár nesie so sebou.
Žena pozorne načúva.
Žena sa presúva k stredu dverí. Pozerá sa na dlážku a odmeriava vzdialenosť. Asi dvadsať centimetrov od dverí sa pevne zapiera bosou nohou.
Ján Brisuda stojí pred dverami bytu. Zhlboka dýcha. Cíti, ako v ňom rastie zlosť. Teší sa z toho. Vyberá kľúče a odomyká.
Žena nevníma bolesť. Každá jej bunka je sústredená na dvere.
Ján Brisuda otvára. Dvere sa zasekávajú. Nechápe to. Bolí ho koleno, štípe rana na boku a rastie v ňom temný a krvavý hnev. Musí však byť potichu. Strká teda hlavu do dverí, aby videl, čo im bráni otvoriť sa.
V škáre sa objavuje Brisudova hlava a ruka s palicou. Žena okamžite z celej sily vráža do dverí. Ich hrana láme Brisudovu sánku na tri nerovnako veľké kusy. Jeden z nich mu trhá líce a vytŕča z neho von. Brisuda sa zo všetkých síl snaží odtlačiť dvere a dostať sa dnu. Žena mu rýchlo omotáva okolo krku kábel. Jeden koniec má ešte stále pripevnený k ľavej ruke. Prevlieka ho cez kľučku, aby sa mohla lepšie zaprieť. Druhý koniec ťahá celou váhou dole. Brisudova tvár je tmavočervená a šmykľavá od krvi. Fučí a zúfalo lapá po dychu. Rukami kŕčovito šmátra po dverách a po zelenou olejovou farbou natretej stene. Udreté koleno ho neznesiteľne bolí. Oči mu lezú z jamôk, pomaly stráca vedomie. Povoľujú mu zvierače. Jánovi Brisudovi tesne pred smrťou stekajú po nohách riedke výkaly a moč. Žena púšťa z pravej ruky kábel, zohýna sa a dvíha zo zeme palicu. Vráža ju Brisudovi prudkým rozmachom do oka. To puká a tečie mu dole tvárou. Brisuda nevládne visí na polceste medzi kľučkou a dlážkou.
Stará pani Mušková sa s myknutím prebúdza. Klipká rozospatými očami do televízora. Načahuje sa za ovládačom na konferenčnom stolíku, vypína televízor a znova zaspáva.
Žena pozerá na Brisudovo telo vtiahnuté do chodbičky. Chveje sa. Napína ju na vracanie. Zatvára oči a zhlboka dýcha. Prekonáva nevoľnosť. Kráča k dverám, otvára ich. Zastaví sa, vracia sa k Brisudovi. Nahýna sa nad neho a pľuje mu do zohavenej tváre. Potom vychádza z bytu. Potichu zatvára dvere. Nahá, s kusom kábla visiacim z ľavej ruky, kráča dole prvými deviatimi schodmi. Zostáva za ňou červená stopa.
„Tak už mi to povedz," hovorí Tibor Večerek Tiborkovi Večerkovi. „Vzdávaš sa?" pýta sa Tiborko. „Vzdávam," odpovedá Tibor. „Medzi krokodílom je taký rozdiel, že je zelenší ako dlhší," hovorí Tiborko Večerek a šťastne sa rozosmeje.
Andrea Boškovičová už neplače. Telefonuje s Jozefom Podstupkom, najlepším kamarátom Ľuboša Slobodu. S úžasom počúva, že ju Jozef miluje od prvého okamihu, ako ju zbadal.
Irena Samselyová kričí z kuchyne na manžela: „Kedy si stihol vypiť aj posledné pivo?!" Stojí pred otvorenou chladničkou a polievkovou lyžicou vyjedá z plastovej nádoby nugátovú nátierku. Emil Samsely leží v obývačke na pohovke. „To bolo tak dávno, že si to už ani nepamätám!" kričí nazad manželke a mohutne grgá.
Žena má za sebou deväťdesiat schodov. Pridŕža sa zábradlia, ale kráča.
„Marcel Mikola povýšil slovenčinu v štylistickej a v lexikálnej rovine na miesto, ktoré jej oddávna patrí," hovorí si nahlas Marcel Mikola a dopíja víno rovno z fľaše.
Žena prechádza okolo poštových schránok. Schádza po troch schodoch. Blíži sa k vchodovým dverám.
Jolana Dendisová pozerá do Jožkovho zošita. Ako v duchu ráta, hýbe perami. Nakoniec zatvára zošit a hovorí: „No vidíš. Všetko sa dá. Môžeš si zapnúť televízor."
Žena otvára dvere. Schádza po stodvanástom schode a nahá vychádza do tmy a do dažďa.
Horory ma priťahujú odvtedy, keď som sa ako päťročný v lete, pred bytovkou v Malackách dozvedel, že nemôžem mať počas búrky na krku zavesený kľúčik, lebo pritiahne blesk. Že môžem zhorieť a vytečú mi oči. A že sa to už stalo jednému chlapcovi vo Veľkých Levároch. Odvtedy ma horory priťahujú. Oveľa viac ako môj kľúčik (o niekoľko rokov naveky skončil na dne malackého kúpaliska) blesky. Najradšej mám tie horory, ktoré vo mne vyvolávajú hrôzu. Nie strach, ale hrôzu. V mojom prípade sú to horory, v ktorých sa realita, ktorú považujem za dôverne známu a pochopiteľnú, pomaly vymkýna z kĺbov a začne fungovať na základe princípov vychádzajúcich z reality nezlučiteľnej s mojou zažitou alebo sprostredkovanou skúsenosťou. Preto mám, napríklad, rád román Stephena Kinga a film Stanleyho Kubricka Osvietenie. Milujem prózy E. A. Poa, H. P. Lovecrafta, B. Stokera, R. Blocha, P. K. Dicka... Je toho veľa. Najviac zo všetkých hororov ma však dostal Dracula od Brama Stokera. Pripúšťam, že som mal vtedy okolo jedenásť rokov, ale tá čistá hrôza, čo sa na mňa vtedy pri čítaní valila, bola úžasná. A o veľa rokov neskôr ma ešte viac dostala kniha Posledné tri minúty od Paula Daviesa. Z tejto popularizačne napísanej odbornej knihy na mňa doteraz ide ničím neriedená hrôza. Vysvetľuje totiž dôsledky druhej vety termodynamickej. Keď som sa v roku 1997 dostal po prvý raz k Posledným trom minútam, uvrhla ma táto kniha zhruba na pol roka do ťažkej depresie. Hrôzu pociťujem doteraz, stačí mi na ňu pomyslieť a už je tu horror vacui. Inak si myslím, že najväčšou hrôzou by bol kontakt s mimozemskou civilizáciou. Či chceme, alebo nie, vo všetkých možných aj nemožných aspektoch žijeme v ľudskom svete. Ešte aj o milióny svetelných rokov vzdialených svetoch premýšľame cez naše ľudské ja a pomenúvame ich cez nami vytvorené kódy. Bolo by to ako v najdokonalejšom prístroji na mučenie z diela Douglasa Adamsa, ktorý robí jediné - dá jedincovi naplno pocítiť, aký ničotný je v porovnaní s Nekonečnom. Ale ak by ma dakto chcel mučiť prostredníctvom filmu alebo knihy, spoľahlivo by zabrala ľubovoľná romantická komédia. Najlepšie česká. Pokiaľ by som chcel uvažovať o svojom najobľúbenejšom horore, nedostal by som sa ďaleko od predchádzajúceho odseku. Je to film Alien v réžii Ridleyho Scotta. Pre mňa priam esencia toho, čo ma na horore ako žánri fascinuje a čo mám na ňom tak rád. Karol D. Horváth |