Bol to už starší muž, ale pomerne svižne otvoril dvere pomaly idúceho vagóna a nastúpil. Vo vetre na okamih zavial jeho rozopnutý kabát a výpravcovi sa zdalo, že mu z vrecka vypadol nejaký papier.

Výpravca pozoroval ľudí v oknách rýchlika. Z tejto stanice odchádzal iba tento jediný rýchlik - nedeľný večerný, povinne miestenkový. Bola to jeho východisková stanica, veď trať sa tu končila. Koľajnice viedli už iba do konzervárne, na pílu a k bauxitovým baniam, ktoré boli už niekoľko rokov uzavreté.

Výpravca by azda z dôvodu svojej funkcie cítil potrebu tvrdiť, že železnica sa tu začína, a nie končí. V duchu si však aj on uvedomoval, že tu je koniec. A nielen trate severozápadného ťahu. Toto mestečko bolo aj koncom moderného života. V horách bolo ešte zopár dedín, ale tam zastal čas. Boli ako skanzen. Ženy v nich dodnes nosili komplikovane skladané sukne a vyšívané vesty, muži s veľkými čiernymi klobúkmi mali prsty zožltnuté od cigariet, ktoré si sami šúľali.

Výpravca sa do mestečka priženil pred dvanástimi rokmi. V tom čase bol sprievodcom osobného vlaku, ktorý dvakrát denne chodil z okresného mesta sem a späť. Aj jeho dnešná manželka vtedy patrila k železnici.

Predávala v staničnom bufete. Kyprá mladá krásavica, vždy obklopená niekoľkými miestnymi nápadníkmi, ktorí si dobre uvedomovali, že nemajú žiadnu šancu. Na Zuzane bolo vidieť, že čaká na niekoho zaujímavejšieho, ako sú oni.

Práve to mladého sprievodcu priťahovalo. Jej zasnený pohľad sa díval kamsi ďaleko za neho. Absolútne nereagovala na chlapské dvojzmysly, ktoré spočiatku aj on na ňu skúšal. Akoby im ani nerozumela.

Bufet býval poloprázdny a oni mali každý deň čas na rozhovor.

Prekvapilo ho, že s predavačkou v samoobslužnej staničnej reštaurácii sa rozpráva o témach, o akých dovtedy nehovoril s nikým. Úplne prirodzene sa jej zdôveril so svojím detstvom v sirotinci, so snami o rodinnom živote, s ambíciami vyniknúť v práci.

Aj ona mu dôverovala. Čoskoro už vedel, že Zuzana má veľkú zbierku známok a dopisuje si s ľuďmi v zahraničí. Patrila do akéhosi korešpondenčného klubu a dostávala listy od penzistu z Ameriky, holandskej prostitútky, vodiča kamiónu na Sibíri a Nemca, ktorý bol vo väzení. Keď dodala, že ten väzeň bol odsúdený na dvadsať rokov za vraždu, ich mladistvý smiech zaplnil celú miestnosť. Tunajší nápadníci pôvabnej bufetárky sa podráždene otočili od pohárov s pivom a nepriateľsky si premerali mladého muža v modrej železničiarskej uniforme.
Zobrali sa asi rok po zoznámení.

Nedeľný rýchlik vozil študentov a zamestnancov do krajského mesta alebo až do metropoly. Tu nebola univerzita, ba ani poriadna stredná škola. Jediná prosperujúca fabrika, konzerváreň za riekou, nedokázala uživiť tunajších ľudí.

V piatok sa všetci vracali „z veľkého sveta" domov. Unavení a podráždení sedeli v povinne miestenkovom rýchliku - jedinom rýchliku, ktorý prichádzal do tejto stanice.

Za hlavného výpravcu ho vymenovali krátko po svadbe. Rýchlo si zvykol na všetko, čo k takejto funkcii na malej stanici patrí - kumulácia povinností prednostu, náčelníka a hlavného výpravcu, dvadsaťštyrihodinové služby cez víkend, nezáujem nadriadených.

Stereotypnému životu malej stanice a nude provinčného mestečka možno pripísať, že výpravca si našiel svoju zvláštnu zábavu. Počítal cestujúcich, ktorí do rýchlika nastúpili. Minútu pred odchodom zavolal pokladníčke z telefónu na peróne a overil si počet predaných miesteniek. Ak sa čísla zhodovali - a prakticky vždy sa zhodovali - tak vlak vypravil.

Taká svojská zábava, hra so sebou. Vedel, že pokladníčka ho preto považuje za čudáka a tento názor rozširuje aj medzi ostatným personálom stanice. Bol veľmi márnomyseľný a samoľúby, ale nazdával sa, že každý človek má právo byť čímsi zvláštny. Riaditeľ tunajšej školy chová korytnačky, majiteľka pekárne - stará vdova - hráva na husliach, on zasa počíta cestujúcich. A jeho žena píše listy. Z jej pôvodnej korešpondenčnej zostavy síce už zostal iba uväznený Nemec, ale pribudla invalidná grófka z Anglicka a plavčík z nejakého gréckeho ostrova.

Túto hru hral už asi tri mesiace.
Na tretí týždeň sa stalo, že narátal 76 cestujúcich, ale predalo sa 77 lístkov. Nepripúšťal však, že by sa pomýlil. Dlhé roky v najvyššej funkcii tejto malej stanice ho naučili nepochybovať o sebe. Vysvetlil si to tak, že niekto si kúpil lístok v predpredaji, ale ochorel, takže nemohol cestu nastúpiť. A možno stratil lístok a musel si kúpiť nový.

Vlastne ešte raz sa stalo, že počty nesedeli. Vtedy narátal o dvoch nastupujúcich ľudí viac. Vysvetlenie našiel okamžite. Vlak pokojne vypravil a na sprievodcu, ktorý stál v otvorených dverách posledného vagóna, zakričal, že má vnútri dvoch ľudí bez miestenky. Okolo polnoci mu sprievodca zatelefonoval, že to bolo naozaj tak. Sprievodca dodal, že celkom chápe, ako to výpravca mohol vedieť. Veď aj on má už "čuch" na čiernych pasažierov. Pozná ich podľa správania, neistých pohľadov, ba dokonca niekedy aj podľa šiat.

Bolo to malé mesto a vlak odtiaľto odchádzal skoro prázdny. Zväčša v ňom bolo sedemdesiat až deväťdesiat ľudí. Len vtedy, keď bol v neďalekom kaštieli jarmok, bolo vo vagónoch vyše sto cestujúcich. Aj tak však zostal vlak takmer prázdny.

Výpravcovi sa zdalo úplne správne, že do tejto stanice nechodil žiaden iný rýchlik. Dokonca očakával, že aj tento zrušia alebo mu skrátia trasu, aby nechodil až sem. Úsporné opatrenia na železnici prichádzali v poslednom čase jedno za druhým.

Práve to bol vlastne prvý podnet, aby rátal cestujúcich. Chcel zistiť, kvôli koľkým ľuďom súprava ide. Vtedy uvažoval, že napíše na riaditeľstvo správu, v ktorej navrhne, aby sem rýchlik nechodil. Za takéto racionalizačné opatrenia už niekoľko jeho kolegov dostalo od vedenia železníc celkom slušné odmeny.

Vzápätí si uvedomil, že počet pasažierov sa dá zistiť z počítača v pokladni.

A predsa sa postavil na perón už polhodinu pred odchodom a pozorne pripočítal každého, kto nastúpil. Nebolo to také jednoduché, veď mnohých ľudí odprevádzali ich blízki. Iní zasa nastúpili, odložili si batožinu a potom sa ešte vyšli poprechádzať po nástupisku. Napriek tomu sa v svojich štatistikách nemýlil.

Niekedy skúšal počítať aj ľudí, ktorí v piatok večer prišli, ale tí sa ponáhľali, miešali, predbiehali. Nedalo sa to.

Sám nevedel, prečo ich počíta. Bolo to namáhavé, nezmyselné a bezúčelné. Možno to robil len preto, aby na ňom bolo aspoň čosi čudné. Nech sa jeho podriadení uškŕňajú, aj tak každý z nich v duchu obdivuje pána hlavného výpravcu, ktorý je vo svojich počtoch vždy presný ako stroj.

V tú zimnú nedeľu vyrátal, že do vlaku na piatej koľaji nastúpilo deväťdesiatjeden cestujúcich. Nočný rýchlik stál na piatej koľaji a z vykúrených vagónov unikala hustá para, v ktorej sa strácali a znovuobjavovali ľudia. Cestujúci cez zahmlené okná sledovali ospalý pohyb na provinčnej stanici. V nedeľu ani len vozík s poštou nedodal perónu ilúziu ruchu a pohybu.

Výpravca pristúpil k telefónnemu aparátu a vytočil číslo pokladne.

„Deväťdesiatdva, z toho jeden cudzinec. Hovoril po anglicky," hlásila mu pokladníčka.

„Tak to mi jeden chýba," povedal prekvapene.

„Alebo ste sa pomýlili. Aj vám sa to môže stať, pán výpravca," podpichol ho ženský hlas na druhom konci linky.

Bol čas odchodu. Vlak sa kúpal vo veľkých oblakoch pary.

Dnes akosi nemohol uveriť, že by bol jeden z cestujúcich chorý. Hovoril si, že v takom mrazivom a suchom počasí, aké je teraz, všetky bacily pokapali. Ten človek nie je chorý, iba mešká. Určite ešte príde.

Výpravcovi preletelo hlavou, že predsa nemôže vypraviť neúplný vlak. Vzápätí sa musel nad svojimi myšlienkami pousmiať. To by tak bolo, aby železnica zodpovedala ešte aj za to, či pasažieri nastúpia na cestu, alebo zostanú doma.

Rušňovodiči začínali byť nervózni a pýtali sa ho, prečo ich vlak ešte nevypravil. Neochotne zdvihol ruku, aby dal vlaku zelenú. Predsa len mal akési nepochopiteľné nutkanie počkať.

V tej chvíli však vybehol z podchodu na perón posledný cestujúci. Bol to už starší muž, ale pomerne svižne otvoril dvere pomaly idúceho vagóna a nastúpil. Vo vetre na okamih zavial jeho rozopnutý kabát a výpravcovi sa zdalo, že mu z vrecka vypadol nejaký papier.

Podľa vyhlášky by mal sprievodca dať cestujúcemu za takéto hrubé porušenie bezpečnostných predpisov vysokú pokutu. Výpravca však na svojho kolegu v poslednom vagóne s úsmevom zakričal, aby toho chlapa nechal na pokoji.

Keď sa svetlá vlaku stratili v diaľke, výpravca podišiel k miestu, kde vypadol papier z kabáta meškajúceho cestujúceho. To by bol paradox, keby stratil miestenku. Vlastne nebol by to paradox, ale celkom spravodlivý trest za jeho oneskorenie. Keby meškal vlak, to by ľudia nadávali...

Poobzeral sa po nástupisku, ale nič nevidel. Až potom si všimol, že medzi podvalmi je malý biely balíček. Výpravca zoskočil z perónu na koľajisko a zdvihol ho. Ozdobný papier bol previazaný striebornou šnúrkou.

Opatrne potiahol konce motúzika a otvoril balíček. Vnútri bola šatka. Jemný, hodvábny materiál, prekrásna červená farba pretkávaná modrými nitkami. Bolo v nej čosi na prvý pohľad luxusné. Ručná práca, pôvab starých čias.

Výpravcovi napadlo, že to musí byť indický alebo čínsky výrobok. Kde inde by utkali niečo také nežné a pekné. Potom sa však lepšie pozrel na malú visačku a sklamane si prečítal: „Made in Germany".

Nedeľné noci v službe bývali najnudnejšie. Po odchode rýchlika neprešla nikdy cez stanicu ani jediná lokomotíva až do rána. Až ráno o šiestej vypravil prvý osobný vlak do okresného mesta, o hodinu išiel ďalší a okolo pol ôsmej zväčša prechádzal cez stanicu nákladný vlak z konzervárne. O ôsmej potom odovzdal službu svojmu zástupcovi a mal dvadsaťštyri hodín voľno.

Hlavný výpravca vedel, že jeho zástupca si v noci na pár hodín občas odskočí domov. Nevyčítal mu to, ale on sám by to nikdy neurobil. Často túžil byť s manželkou, ale premohol sa. Poctivosť v práci bola zárukou materiálne zabezpečeného manželského života.

Aj dnes jeho myšlienky smerovali k Zuzane. Keď ráno odchádzal do práce, tvárila sa veľmi tajomne. Miešala cesto na koláč, akoby chystala nejakú oslavu. Pritom však hovorila, že sa nedeje nič výnimočné. Tak ho svojím počínaním prekvapila, že si v duchu sústredene preopakoval dôležité dátumy - narodeniny, výročie prvého milovania, výročie svadby. Ani jeden však nepripadal na dnes.

Zuzana vyzerala veľmi šťastná, akoby rozveselená jeho neistotou.

Vytiahol z vrecka šatku, ktorú pred chvíľou našiel. Zuzana možno nechystá oslavu, ale on jej aj tak dá darček. Karmínová šatka sa mu vo svetle kancelárie zdala ešte krajšia ako pred chvíľou vonku. Modré nitky vytvárali jemný vzor, ktorý mu pripomínal tenkú pavučinu.

Náhle si však uvedomil, že šatka má výrobnú chybu. Jedna modrá nitka chýbala, takže pavučina bola nesúmerná.

Až do rána zvažoval, či má Zuzane dať šatku, alebo nie. Bola pekná napriek drobnému kazu, ale bál sa, že manželka by sa preň urazila. Na druhej strane bolo možné, že by si Zuzana chýbajúcu nitku vôbec nevšimla.

Keď si výpravca už azda po stý raz šatku obzeral, zrazu pochopil, že na nej žiadna chyba nie je. Vzor je nesúmerný zámerne, len on so svojím staromódnym vkusom to nedokázal pochopiť.

Spokojne si strčil balíček do vrecka a vyšiel skontrolovať prácu zametača, ktorý sa neistou chôdzou opilca motal po nástupiskách.

Služobný byt hlavného výpravcu bol pomerne ďaleko od stanice. Keď im ho čoskoro po svadbe odovzdávali, upozornili ich, že doma budú mať od vlakov pokoj. Akoby bolo nejakou osobitnou výhodou, že zamestnanec železnice doma nepočuje pískanie rušňov a narážanie vagónov pri zoraďovaní.

Celou cestou domov rozmýšľal, ako manželke balíček odovzdá. Nevedel, čo jej povie. Darčeky jej kupoval len na sviatky a teraz bol zrazu zmätený, ako vysvetliť, že má pre ňu čosi pekné.

Vymyslel si desať rôznych verzií, ktoré jej pri odovzdávaní balíčka povie, ale ani jedna sa mu nepozdávala. Chcel jej vyznať lásku, čo už neurobil niekoľko rokov, chcel povedať čosi veľmi veselé, napadlo mu dokonca, že by predstieral, že si pomýlil dátum výročia ich svadby...

Otvoril dvere a vošiel dnu. V byte bolo ticho. Zuzana mu dnes nechystala raňajky, ale v kuchyni bolo prestreté, akoby ho čakala na slávnostný obed.

Našiel ju v spálni.

Zrak mu hneď padol na veľké tmavočervené podliatiny na jej krku. Až oveľa neskôr si na nich všimol tenkú modrú nitku.

Vyšlo v zbierke My a oni / Oni a my (Levice, K. K. Bagala - LCA 2001)

Na návšteve u matky

Prebudil sa po krátkom nepokojnom sne, v ktorom Marta kráčala k nemu po schodoch. Obklopovalo ich neurčité prostredie zaliate bielou žiarou, ani sa nedalo zistiť, či sú vonku, alebo v nejakom dome. Snívalo sa mu, že stojí na hornej plošine schodiska a čaká, kým k nemu Marta príde. Chcel ísť už ďalej, ale ona stále kričala, nech ju počká. Nebola od neho ďaleko, ale schodov medzi nimi stále pribúdalo, takže sa nijako nepribližovala.

Zostal ešte chvíľu v posteli. Zo sna mal stále nepríjemný pocit nenaplnenia, neuskutočnenej túžby. Pomyslel si, že by sa mal viac - a aktívnejšie - zaujímať, kedy už Martu pošlú z nemocnice domov. Možno by mal nástojiť, aby ju prepustili, veď jej stav sa výrazne zlepšil.

Pri halucináciách a ilúziách nie je často možné ani len jednoznačne stanoviť diagnózu. Je to len boj o zmenu reality. Internista môže povedať, že pacient má vred, ktorý mu potom vyoperujú, ale poruchy psychiky sú nemerateľné, takže aj zmeny k lepšiemu sú nemerateľné. A v posledných týždňoch Marta pôsobila oveľa lepším dojmom. Vlastne je už ako predtým, normálna. Rozhodol sa, že bude nekompromisne žiadať, aby ju prepustili. Aj primár akoby v uplynulých dňoch váhal vyjadriť sa k Martinmu stavu.

Vstal a obliekol sa. Celé roky sa o neho starala Marta. Zvykol si, že kým sa venuje rannej hygiene, ona mu pripraví jedlo. Raňajkovali spolu, a keď dojedal, Marta mu išla pripraviť košeľu a oblek do práce. Keď ešte ich dcéra Ema bola malá, Marta bezchybne vystrojila do školy aj ju. On potom dcéru odviezol do školy. Keď mala Ema pätnásť, začala študovať na konzervatóriu v susednom meste. Domov chodievala len na víkendy.

Marta sa v nasledujúcich rokoch už plne sústredila na neho. Bolo to aj potrebné, pretože v jeho postavení pokrčený oblek mohol byť náznakom celkovej neserióznosti a náznak neserióznosti sa mohol premeniť na miliónové straty firmy. Marta sa vlastne stala jeho profesionálnym image makerom. Sledovala časopisy, vyberala mu podľa nich šaty, rozhodovala, na ktorej spoločenskej udalosti by sa mal objaviť.

Teraz bol na všetko sám. Uvariť si kávu a zaliať vločky jogurtom, samozrejme, nebolo pre neho problémom, problémom bol život bez Marty. Miloval ju, čo znamená, že si na ňu zvykol a potreboval ju mať nablízku.

Keď naštartoval auto, hodil krátky pohľad aj na displej na prístrojovej doske. Bolo o päť minút osem. Opäť bude meškať. Celé roky vyžadoval od svojich podriadených presnosť, operatívna porada sa musela začínať o štvrť na deväť, aj keď napadlo tridsať centimetrov snehu. V posledných mesiacoch sa jej začiatok takmer pravidelne presúval na pol deviatu. Uvedomil si, že aj pre firmu bude lepšie, ak sa Marta vráti domov.

Keď dával sekretárke pokyny, všimol si jej výstrih. Nezaujali ho však oblé ženské tvary, ale samotný výstrih. Naozaj sa táto mladá žena začala v uplynulých týždňoch obliekať výstrednejšie alebo sa mu to len zdá? Zavrel za ňou dvere na svojej kancelárii a rozmýšľal, či aj predtým nosila takéto krátke sukne a obtiahnuté blúzky. Možno si to dievča myslí, že teraz, keď má manželku v nemocnici, by azda bola šanca... Nechcelo sa mu podozrenie rozvádzať do detailov, ale k sekretárke si v mysli pripojil otáznik. Ak zbadá nejaké ďalšie podobné náznaky, vymení ju.

Porada prebiehala ako obyčajne. Vedúci chceli svojim oddeleniam zjednodušiť prácu, a tak navrhovali, aby sa časť činností presunula na iných. Nechal ich, nech sa trochu povadia a poobviňujú. Potom rozhodol, že všetko zostane ako doteraz, ale prísnejšie sa musí kontrolovať kvalita. Z toho vyplýva, že jednotlivé oddelenia sa budú navzájom strážiť.

Porada sa skončila. Pozeral sa na chrbty svojich odchádzajúcich kolegov. Nikto z nich sa nestal jeho priateľom. Boli to len prihorliví podriadení. Mohol im dôverovať, že splnia jeho príkazy, ale nemohol sa im zdôveriť. Keby tu mal priateľa, možno by život bez Marty ľahšie znášal. Našťastie, priateľa nemá a manželka mu chýba čoraz viac, takže urobí všetko, aby ju dostal domov. Nielen preto, aby ju mal pri sebe, ale aj preto, lebo si čoraz jasnejšie uvedomoval, že Marta je už v poriadku.

Zatelefonoval do nemocnice. Chcel si dohodnúť stretnutie s primárom, ale ženský hlas mu povedal, že pán primár je celý týždeň na dovolenke. Rozhodol sa, že dnes alebo zajtra vyhľadá Martinho ošetrujúceho lekára. Spýta sa ho na zákonitosti Martinho ochorenia, možno si o tom požičia aj nejakú literatúru. Keď pôjde na budúci týždeň za primárom, bude už o diagnóze čosi vedieť, aby mohol argumentovať.

Na obed išiel do reštaurácie, ktorú si v posledných týždňoch obľúbil. Keď Martu zobrali do nemocnice, začal hľadať miesto, kde varia poctivú domácu stravu. S Martou si často vyšli niekam na večeru, ale vtedy chceli presný opak - čosi exotické ako mexická, thajská či arabská kuchyňa. Teraz však chcel jedlá, ktoré by sa čo najviac ponášali na Martine. Bez príloh z polotovarov a instantných vývarov, nijaké huby či zelenina z konzerv.

Napokon našiel túto malú, nevkusne zariadenú reštauráciu v bočnej uličke. Na stenách viseli grafiky z minulého storočia, stoličky a stoly boli napodobeninami rustikálneho štýlu, na nich však boli obrusy s pop-artovými motívmi. Marta by povedala, že to tam vyzerá hrozne - a mala by pravdu. Možno by mu dokonca naznačila, že človek v jeho postavení a s jeho zodpovednosťou za firmu by do takýchto reštaurácií ani nemal chodiť. Ale to by ju utíšil pohladením a úsmevom.

Marta bola starostlivá, bola až príliš perfekcionistická. Možno aj táto upätosť prispela, že sa jej zhoršil duševný stav. Žila v neustálom strese zo zodpovednosti za neho. V budúcnosti ju bude mierniť, sústredia sa na podstatnejšie veci. Nemôžu byť predsa od rána do večera len reprezentantmi firmy. Musia byť občas aj na verejnosti obyčajnými manželmi, ktorí sa majú radi.

Iní ľudia mávali po obede útlm. Jeho však káva vždy dostatočne osviežila. Zahĺbil sa do práce. Po hodine si zrazu s výčitkou uvedomil, že pritom vôbec nemyslel na Martu. To ho zasa natoľko rozptýlilo, že už nevládal pracovať. Odlúčenie od Marty a jej - po prvý raz to tak nazval - „uväznenie" na klinike už ohrozovalo aj jeho život. Ak sa to čoskoro neskončí, aj on bude musieť ísť k psychológovi. Pousmial sa pri myšlienke na najmodernejší romantický príbeh o vernej manželskej láske: Aby mohol byť milujúci manžel so svojou manželkou, musí sa spolu s ňou nechať hospitalizovať na psychiatrii. Ale to sa nestane. Dostane Martu z nemocnice hoci aj na reverz. Keď bude treba, zabezpečí jej vyšetrenie nezávislým lekárom. Ale možno to nebude nutné, veď Marta už naozaj pôsobí veľmi vyrovnane.

Pred odchodom z kancelárie ešte skúsil zatelefonovať dcére. Aj ona dosť ťažko znášala matkinu hospitalizáciu. Domov chodievala teraz oveľa menej ako predtým. Možno to svojim priateľkám ani nepovedala. Veď vo veku dvadsať rokov niet väčšej potupy ako matka na psychiatrii. Ozval sa mu len odkazovač. Ema bola asi ešte v škole.

Cestou na kliniku sa ešte zastavil v obchode. Marta nebola spokojná s nemocničnou stravou. Sťažovala sa, že dostáva málo ovocia. A tak jej vždy niečo priniesol. Dnes na pulte uvidel malé tégliky s čučoriedkami. V tomto ročnom období nimi Martu určite prekvapí.

Bola popoludňajšia zápcha. Jeho auto sa len pomaly plazilo na predmestie, kde sa nachádzala klinika. Premýšľal, či má už dnes Marte povedať, že bude bojovať za jej prepustenie. Možno bude lepšie počkať, kým sa na budúci týždeň porozpráva s primárom. Nechcel jej robiť nádeje, ani dávať jednoznačné sľuby. Vedel, že Marta sa túži vrátiť domov, a to bolo podstatné. Ale čo ak primár bude trvať ešte na nejakých vyšetreniach?

Zaparkoval na malej asfaltovej ploche pred klinikou. Keď vystúpil, pozrel sa na Martino okno. Dnes prišiel o niečo skôr ako po iné dni, takže ho ešte nečakala. Hlavný vchod bol odomknutý a pult vo vestibule opustený. Ani na poschodí nikoho nestretol. Dokonca ešte aj vstup na oddelenie bol otvorený. Keď stláčal kľučku na Martiných dverách, napadlo mu, že dnes by ju odtiaľto mohol odviesť a nikto by ich nezadržal.

Keď sa zjavil vo dverách, Marta vyskočila z kresla a objala ho. Ich bozk trval dlhšie ako zvyčajne. Pocítil v podbrušku, že aj jeho telo už chce, aby sa Marta vrátila domov. Opýtal sa jej, čo má nové. Odvetila, že nuda dnes dosiahla vyššie štádium, blíži sa k absolútnej hodnote. Dodala, že určite nebude prvým človekom, ktorý sa na psychiatrii zblázni. Spokojne pokýval hlavou, pretože práve takéto odpovede potvrdzovali, že Marta je úplne zdravá.

Martina izba bola najdrahšia na celej klinike. Bývala sama, mala pekný výhľad a tiež vlastnú toaletu a kúpeľňu. Keď v kúpeľni umýval Marte čučoriedky, niekto zaklopal na dvere do izby.

„Ahoj, mami," povedala neisto Ema.

„Ema, aká som rada, že ťa vidím," odvetila radostne Marta a dodala, „no tak poď už dnu a zavri dvere."

„Ako sa máš, mami? Vyzeráš dnes veľmi veselo."

„Som rada, že sme zase spolu."

„Aj ja som rada."

„Ocko je v kúpeľni, umýva čučoriedky, čo mi doniesol. Dáš si aj ty, však?"

„Aké čučoriedky, mami? Čo to zase hovoríš? Prestaň si už ocka predstavovať. Nevymýšľaj si jeho život, je už pol roka mŕtvy. Kedy sa s tým zmieriš?"

Vyšlo v zbierke V tesnej blízkosti (Levice, K.K.Bagala - LCA 2004)