obodnému režimu. Film vyzerá veľmi prosto a takmer dve hodiny vôbec netušíte, ako vás jeho koniec zaskočí. Festivalová porota bola dojatá tiež a režisér CRISTIAN MUNGIU dostal Zlatú palmu. V septembri by mal prísť tento film aj do našich kín. Medzitým je Cristian miláčikom v Trenčíne a Trenčianskych Tepliciach na festivale Artfilm. Skromný a vnímavý muž je predsedom hlavnej poroty. Hoci sa šiel roztrhať, spravil si čas aj na rozhovor pre SME.
Dievčatá vo vašom filme potrebovali na potrat zohnať tristisíc lei. Koľko to vtedy v Rumunsko bolo?
„Toľko asi zarábali moji rodičia, možno o čosi menej. Otec bol lekárom a mama učiteľkou. Ľudia bez vzdelania však zarobili tritisíc lei za dva mesiace. Počul som - a bol som tým prekvapený, že niektoré ženy skúšali aj skákať zo skrine, ak si takú sumu nemohli dovoliť. A v Bukurešti to bolo ešte viac, pretože tam boli kontroly prísnejšie a všetko nelegálne bolo nebezpečnejšie.“
Vaše študentky zháňajú v internáte aj tovar z Tuzexu a potrat akoby považovali za ďalšiu vec, čo sa dá zohnať. Nebolo to bláznivé?
„Bola to doba, keď sme túžili po všetkých tých drobných veciach zo Západu. Znamenali pre nás oveľa viac, ako v skutočnosti boli. Symbolizovali to, že predsa len patríme k civilizovanej spoločnosti. Vďaka nim sme mohli predstierať, že je všetko fajn.“
A potrat? Dalo sa k nemu dostať ľahšie ako k veciam zo Západu?
„Sotva by sa niekto k nemu nevedel dostať. Ľudia o tom veľmi otvorene hovorili, radili si. Veľa ľudí s ním malo skúsenosti, a každý nejakú inú. Jednu hroznú som sa dozvedel od nášho filmového kritika. Keď mal asi šesť rokov, mama ho odprevádzala do školy a povedala: Teraz už musím ísť, potrebujem niečo vybaviť. Už sa však nevrátila. Otec mu nič nepovedal ani nevysvetlil, nechal ho na ňu desať rokov čakať. Až potom sa dozvedel, že zomrela pri zákroku. A na cintoríne našiel nenápadný, skrytý hrob.“
Kým však vaša hrdinka nevidí na dlážke v kúpeľni svoj zabitý plod, akoby o morálnej stránke potratu vôbec neuvažovala. Trápi ju len to, či bude mať dosť peňazí a či ju to bude bolieť. Prečo?
„Pretože také boli časy. Bol komunizmus a ľudia sa hnevali, že nemôžu nemať deti, ktoré nechcú. Zaujímali sa len o to, ako si zabezpečiť interrupciu a vôbec ich nezaujímalo, že je to morálny problém. Dievčatá v mojom filme až po interrupcii zistili, aké je to ťažké rozhodnutie a že sa o tom dostatočne neporozprávali. Nechcel som morálnu dilemu zvýrazňovať viac, pretože ja si pamätám na to, že ju nikto ani na sekundu neriešil.“
Váš názor je vo filme veľmi nenápadný. Nechceli ste to komentovať ani hodnoti?
„Vždy si dávam pozor, aby som do filmu nepretláčal svoj názor. Stále dokola čítam dialógy a pýtam sa, či by také slová moje postavy naozaj v danej situácii povedali. Či by som to náhodou nepovedal len ja. Nechcem zničiť komplexnosť života. Život predsa nič neinterpretuje, život ide vždy ďalej. Na interpretáciu sú filmy – z každého pohľadu by mali znamenať niečo iné.“
A ten váš znamená?
„Zistil som, že veľa žien v mojom veku v ňom videlo svoj vlastný film. Dosiahli sme takú popularitu, že sme si to ani nevedeli predstaviť. Až vtedy sme vlastne pochopili, prečo sa nám ho podarilo spraviť. Keď sme boli s jeho scenárom na národnej súťaži, v komisii sedeli ľudia, čo mali s potratom skúsenosti. Jednému členovi dokonca zomrela sestra. Podporili nás, hoci vedeli, že to nebude komerčný film.“
Prečo boli potraty u vás také rozšírené? Čísla vraj boli v státisícoch.
„Áno, od roku 1968 do 1989 pri nich zomrelo päťstotisíc žien. Dnes je už interrupcia legálna a ženy túto slobodu uchopili veľmi rozumne. Dnes ich chodí na potrat osemtisíc ročne. Predtým sme uplatňovali hroznú výhovorku, že interrupcia je boj proti režimu. Že ak nám on odoberá slobodu, my mu to vrátime. Nikoho netrápilo, že je to nezmysel, že to s bojom proti režimu nemá nič spoločné. Chýbala nám náboženská i sexuálna výchova. Veľa dievčat si napríklad pri svojej prvej menštruácii myslelo, že sú smrteľne choré. Ja som zo svojho filmu nakoniec vyhodil scénu, v ktorej sa Gabita stretne s otcom. Bolo by v nej vidno, ako zúfalo málo sa s rodičmi rozprávala. Otec by bol asi posledný, komu by o svojom probléme povedala, pretože neverila, že by jej mohol pomôcť.“
Čo sa teda v Rumunsku považovalo za obraz šťastnej rodiny?
„Hm! Asi na ňu bolo treba trojizbový byt a plat 4000 lei. Ak ste mali farebnú telku, to bolo! A keď ste mali auto, to už ste boli hotový buržuj. Hoci v sobotu sa jazdiť nemohlo, lebo bolo málo benzínu. My sme boli trochu bohatšia rodina a raz sme sa vybrali do Československa - to bol výlet môjho detstva!“
Aké to pre vás bolo, ocitnúť sa pri nakrúcaní v dekoráciách z osemdesiatych rokov?
„Nemali sme veľa peňazí, nemohli sme vyrábať kulisy, preto sme ich hľadali všade okolo. A bolo úžasné hľadať vo svojom meste symboly socializmu – zrazu som ho videl úplne inými očami. Našli sme aj skvelý starý hotel, dnes už je zbúraný a na jeho mieste bude nejaký moderný komplex. Vyvolalo to vo mne nostalgiu - ale nie za dobou. Cítim nostalgiu za svojím detstvom a mladosťou. Som šťastný, že som filmár a že sa k tomu môžem vo filmoch vracať. Aj teraz robím šesť krátkych poviedok o mestských mýtoch.“
To sú aké?
„To sú všetky tie historky a vtipy, čo si ľudia rozprávali, keď čakali v radoch pred obchodmi. Menili sa v nich detaily podľa toho, kto ich práve rozprával. Každý bol pritom presvedčený, že sa stal ich blízkym alebo známym.“
Vaša generácia rumunských režisérov dnes úspešne využíva spomienky na socializmus. Koľko taká vlna vydrží?
„V deväťdesiatych rokoch sa ešte o socializme nenakrúcali vydarené filmy, bolo v nich veľa zlosti. My sme mali teraz úspech preto, lebo sme rozprávali o svojej mladosti a komunizmus bol len kulisou. Ale ani táto vlna už dlho nevydrží. Ľudia už chcú súčasnejšie príbehy.“
Víťazstvom v Cannes ste sa stali najúspešnejším rumunským režisérom. Hotel, ktorý ste na festivale dostali, bol zrejme krajší ako ten, kde ste nakrúcali film, však?
„Nevideli sme žiadnu šancu, že by sme mohli v Cannes zostať až do vyhlasovania cien. Môj obchodný agent mi naznačil, že po troch dňoch to tam pre mňa skončí a že budem mať vlastne prázdniny. Preto som svoju izbu - v hoteli Carlton - nechal prepadnúť. S rodinou som si prenajal malý domček dvadsať kilometrov od Cannes a chodil na pláž.“
A čo vám prezradili v telefóne, keď vám ohlásili, že by ste mali prísť na vyhlasovanie cien?
„Oni nehovoria nič, vy si len z toho domyslíte, že asi niečo dostanete. Stretol som napríklad bratov Coenovcov, ako odchádzali na letisko. Nevolali nám, asi pre nás nič nezostalo, vraveli mi. Pre mňa to bol hrozný deň. Zdal sa mi dlhý, bolela ma hlava, o druhej som skolaboval a šiel spať. Do Cannes sme prišli ako totálni outsideri, ale počas festivalu sa začali šíriť reči, že sme favoriti na Zlatú palmu. A vo mne to začalo pracovať - už aj ja som si želal, aby sa to mohlo stať. Bol som pripravený na všetko, ale poviem vám úprimne, keby sme nevyhrali, bol by som sklamaný.“
 |
