Autor vyrozprával príbeh rómskej rodiny, ktorá má okrem troch dcér aj mentálne postihnutého chlapca a práve okolo neho sa točí celý svet.
Dosť výnimočnú tému si zvolil pre svoju poviedku Kivader (VISTA 2007 a nakladatelství Pavel Mervart, 2007) Víťo Staviarsky. Rozprávačom poviedky je bubeník, člen hudobného tria, ktoré chodí hrávať na jarmoky. Chlapec Rudko je hluchonemý a dementný, neschopný akejkoľvek ľudskej komunikácie a rodičia majú s ním nemalé patálie, hoci o tom, že by ho bolo treba dať do ústavu, nechcú ani počuť.
Staviarsky dobre pozná prostredie rómskej osady i mentalitu jej obyvateľov a cez jeho bubeníka, ktorý je dobrým kamarátom Rudkovho otca Kivadera, sa dozvieme veľa charakteristických epizód aj okolo chlapca. Keďže iným nerozumie, stvára všelijaké kúsky, no jeho najobľúbenejšou zábavou či vášňou je nosiť pod pazuchou živého kohúta, čím vyvoláva všeobecnú pozornosť; na druhej strane ho však pokladajú za blázna.
Napokon miestny vajda, ktorý má v osade veľké slovo a je, mimochodom, veľký úžerník, presvedčí Kivadera o nevyhnutnosti dať chlapca do ústavu, veď je to podľa vajdových slov „psychiater“. Má sa to stať v deň jarmoku. Tu sa začína ďalšie, komplikovanejšie a napínavejšie kolo príbehu. Chlapca totiž do ústavu neprijmú, lebo momentálne je plný, okrem toho bolo treba napísať žiadosť a tak ďalej, čo je pre Róma Kivadera španielska dedina.
Vlastne sa aj poteší, vráti sa s chlapcom na jarmok a ponorí sa do prúdu zábavy a bezhraničnej pitky. V tom virvare chlapec kamsi zmizne, opitý otec sa s celou partiou vráti domov, tvrdiac svojej Helenke, že ho nechal v ústave.
V tejto časti prózy popustil autor uzdu svojej fantázie naplno a aby bola zápletka ako sa patrí, zahrnul do nej aj políciu, jednu ľahkú ženskú, Škaredú Maňu a niekoľko bezdomovcov. O chlapcovom zmiznutí vznikne niekoľko verzií, policajná hovorí dokonca o tom, že chlapca zobrala voda.
Kivader sa pustí syna hľadať, no sťažené je to tým, že veľmi prší a hrozí až povodeň, po jarmoku vládne všade v meste chaos, navyše sa pridá sem-tam pohárik pálenky. Do súbežného dejového pásma vsunul autor ďalšiu postavu zo spoločenskej periférie, bezdomovca Šarkana, ktorý náhodou na chlapca natrafí, s láskou sa ho ujme a začne zisťovať, komu patrí.
V závere Staviarsky rozpútal poriadnu naháňačku a celú situáciu aj patrične emocionalizoval, lebo kým sa chlapec objaví konečne doma, jeho rodičia sú konfrontovaní i so správou o synovej smrti. Nenahrádza srdcervúce scény hysterickými, ani surové grobianskymi, hoci v danom prostredí nemusí byť o ne núdza. Záver vyústi do prekvapujúceho, no veľmi nenápadne spomenutého momentu, keď si bubeník - vdovec a Helenkin priateľ - povie, že Rudko je možno jeho syn. Text tejto prózy je jazykovo okorenený prvkami rómčiny, no zniesol by ich aj viac.
