Často som zvykla myslieť na ľudí, ktorí počas socialistickej éry emigrovali. Aké to muselo byť ťažké začať v „novom" svete bez peňazí, bez zázemia a väčšinou navyše aj bez znalosti jazyka. Drsný obraz o tom ponúkla Pelcova kultová kniha A bude húř. Kruté podmienky v lágri v Rakúsku a Taliansku, kde sa utečenci okrádali a ničili navzájom, s minimálnou iskierkou nádeje do budúcnosti. Ak sa aj niekomu konečne podarilo nájsť si slušnú prácu, presadiť sa, ešte ťažšie emigranta prijali domáci. Dlhé roky, celé desaťročia naňho miestni pozerali ako na privandrovalca, ktorý medzi nich nepatrí. Človek musel mať dávku šťastia, aby sa v cudzine zaradil a necítil sa ako vydedenec. Také šťastie spomína v rozhovore s Evou Andrejčákovou Peter Petro, hudobná legenda šesťdesiatych rokov zo slávnej skupiny Beatmen, ktorému sa podarilo presadiť sa v Kanade. Je profesorom slovanskej literatúry na univerzite vo Vancouveri a v poslednom čase začal prekladať slovenských autorov do angličtiny. Teší sa, s akým úspechom sa stretol jeho preklad knihy Petra Pišťanka Rivers of Babylon. Napriek svojmu úspechu uvažuje o inom probléme emigrácie, ktorý mne nezišiel na um. Podľa neho je emigrácia veľmi negatívna pre ďalšiu generáciu. Stáva sa z nej „suchá ratolesť" bez koreňov. Ak sa vám chce trochu popremýšľať aj v týchto letných horúčavách, prečítajte si rozhovor s Petrom Petrom. Nielen jeho myšlienky, ale aj životný príbeh je veľmi zaujímavý. Želám vám príjemné čítanie
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Autor: vedúca prílohy TV oko