Natiahnem sa do trávy a zabudnem na všetko, čo ma učili, toto sú prvé slová Alberta Caeira v knihe jeho básní (a tiež ďal­ších textov a dokumentov) Nevinnost je nemyslet. Dávajú síce tušiť, že to bude poézia básnika prírody, zdôrazňujúceho skúsenosť zmyslov bez zbytočného vyrušovania myšlienkami, no jeho smelé predsavzatie treba brať s rezervou.

Caeira toho totiž až tak veľa nenaučili, celý svoj krátky život strávil kdesi na samote v domčeku na kopci a nemal prakticky žiadne vzdelanie.

Stvoriteľ nových autorov

Na vine je, samozrejme, Fernando Pessoa, portugalský literárny génius, básnik a prozaik, „zmnožovateľ“ autorov, ktorý má Caeira na svedomí. A nielen jeho, ale aj rad ďalších známych básnikov, ktorých si vymyslel, prisúdil im životopisy, fyzické i duševné vlastnosti a z nich vyplývajúcu literárnu tvorbu.

Vo vytváraní heteronymov, týchto svojich ďalších identít, išiel tak ďaleko, že určoval aj ich vzájomné vzťahy, a hoci nie všetkým dovolil navzájom sa poznať, vyžadoval, aby si v lisabonských časopisoch hodnotili svoje básne.

Najradšej mal troch z nich - Ricarda Reisa, Álvara de Camposa a ich učiteľa Alberta Caeira, ktorým sa celá obrovská mystifikácia začala. V istý marcový deň v roku 1914 Pessoa odrazu v nevysvetliteľnej extáze napísal vyše tridsať básní, s ktorými sa mu automaticky zjavil niekto, komu dal meno Alberto Caeiro.

To však nebolo všetko, vzápätí veľmi rýchlo napísal šesť básní, ktorými na Caeira reagoval a vrátil sa k sebe samému. Pravda, nie nadlho, veď množstvo jeho ďalších identít neustále čakalo na svoju chvíľu.

Monštruózne Pessoovo dielo (jeho legendárna truhlica obsahuje vyše 25­tisíc fragmentov), ktoré zďaleka nie je ešte spoznané, je z veľkej časti neuzavreté, a teda nekonečnými spôsobmi interpretované.

Caeiro písal aj po smrti

Pessoovo jedinečné konštruovanie fiktívnych autorov však nie je samoúčelnou hrou výnimočného vzdelanca, ale večným bádaním v hlbinách vlastnej duše, kruto zmietanej pochybnosťami a naliehavou potrebou „cítiť všetko všetkými spôsobmi“.

A tak pri čírej a nečakanej inšpirácii, keď vôbec nečaká, že bude písať, vzniká napríklad dielo Caeira, kým v mene Reisa píše po náhle skonkretizovanej abstraktnej úvahe, a Campos sa dočká svojich básní vtedy, keď Pessoa chce odrazu písať, ale nevie čo.

Labyrint Pessoovho heteronymného uvažovania ilustruje napríklad fakt, že hoci mladého Caeira nechal zomrieť na tuberkulózu už v roku 1915, písal ešte v jeho mene aj dlhé roky potom - vždy vtedy, keď ho v sebe „literárne cítil“. Aj takto: „Svět nevznikl proto, abychom na něj mysleli, ale abychom se dívali a byli s ním zajedno.“

Lekcia o nevinnosti

Vychutnával si tie chvíle, keďže práve Caeira, pohŕdajúceho osudom a životom človeka, si zo všetkých heteronymov cenil najviac. V jeho tvorbe ventiloval svoj útek z intelektuálskeho prostredia, cítenie „prírodného človeka“ bez metafyziky a tajomstva, ktorý precivilizovanému svetu navracia absolútnu prírodu.

„O přírodě nemluvím proto, že bych vědel, co je, ale protože ji miluji, a kvůli tomu ji miluji, protože milující nikdy neví, co miluje, ani neví, proč miluje či co je to milovat. Milovat, to je věčná nevinnost, a jediná nevinnost je nemyslet.“

Ale nebol by to Pessoa, aby do dôsledkov nevyužil svoj vymyslený svet, v ktorom si môže dovoliť všetko. Aj sa „zdesiť“, že hýčkaný Caeiro napísal tiež jednu rúhačskú báseň o Kristovi, s ktorou sa on, Pessoa, nestotožňuje, keďže vo svojom reálnom živote sa nerúha a vôbec nie je zameraný protiduchovne. Rých­lo sa však upokojí tým, že Caeiro je skrátka taký, musí tak písať.

Žiaci sa trápia s učiteľom

Inak však rád jeho tvorbu necháva vysvetľovať iným, najradšej už spomínaným žiakom. Pravda, tým sa to príliš nedarí. Jeden je bezradný, lebo Caeirovo dielo „hovorí samo za seba“, a druhý to pridupľuje tým, že ho možno definovať všetkým, čo napísal. Ale istú stopu predsa len dáva a za najvýstižnejšiu zo všetkých Caeirových viet považuje jeho odpoveď na otázku, či je spokojný sám so sebou. „Nie. Som spokojný.“

A Thomas Cross, jeho prekladateľ do angličtiny, si myslí, že tu ide o známy osud geniálnych objavov či vecí, ktoré sa časom javia ako samozrejmé. Ale ak to, čo Caeiro vraví, všetci vedia, prečo to nikto nepovedal? Ak to nemá zmysel hovoriť, ale je to pravda, prečo potom každý básnik hovorí opak?

Asi netreba dodávať, že aj dotyčný Thomas Cross je ďalším Pessoovým heteronymom.

Recenzia

Fernando Pessoa: Nevinnost je nemyslet. Básně Alberta Caeira

Garamond Praha 2008

Preklad Pavla Lidmilová