Kulisák je povolanie pre mladých mužov, ktorí to nechcú nikam dotiahnuť. Hoci tento výrok z knihy Kristiána Chalupu Hostina kulisáků a jiné podhostiny je autentický, tak ako väčšina z toho, čo v nej brniansky psychológ, divadelný teoretik a novinár opisuje, nie je pre jeho poviedky práve najcharakteristickejší. Toto zamestnanie sa totiž v istom dvadsaťročnom období medzi okupáciou Československa a nežnou revolúciou stalo azylom pre mnohých, ktorí sa „nenechali učesať“.
Autor, ktorý bol tiež jedným z nich, toto pestré panoptikum bizarných postavičiek, nedoštudovaných i doštudovaných, neuznaných (a neskôr aj mnohých uznávaných umelcov, historikov, podnikateľov), ale, samozrejme, aj alkoholikov a výtržníkov, neidealizuje („chľast je hrozná vec, ale smäd ešte horšia“), no nezakrýva sympatie k tomuto magickému prostrediu.
Permanentný konflikt manuálnej práce a divadelného kumštu sa koncentruje v šatni kulisákov, kde jej osadenstvo vo všetkých divadlách sveta trávi väčšinu pracovného času medzi predstaveniami, javiskovými skúškami a prestavbami scény. Tam sa zbiehali i rozbiehali jednotlivé historky („predsa to, ako sme v šatni preberali život, to bola tá pravá hostina“), a hoci majú zdanlivo charakter prostých a neraz krčmových rečí, naznačujú pod drsným povrchom komplikované osudy aj absurdný obraz zvrhlej doby. Ale koniec koncov, aj tie krčmové reči vedia mať svoje čaro, napríklad odzbrojujúce tvrdenie, že „myslieť znamená hovno vedieť“. Veď kto by riskoval sa nad tým zamyslieť?
