Riešim mame, ktorá je už niekoľko týždňov hospitalizovaná, poštu, účty a tak ďalej. Nedávno som jej chcel vybrať dve doporučené zásielky do vlastných rúk. Chápem výraz „do vlastných rúk“, preto som sa šiel opýtať, ako by bolo možné prevzatie zrealizovať. Odpoveď na pošte? „Nijako.“
Ak chcete prevziať niekoho doporučenú poštu, musíte mať od neho splnomocnenie, ktoré dotyčný podpíše pred doručovateľkou. Namietal som, že už som pre mamu preberal na pošte peniaze len tak, s vlastným občianskym. „Ale toto je pošta do vlastných rúk,“ dozvedám sa pri okienku, „to si môže prevziať len ona.“
Navrhol som, nech teda poštu presmerujú do nemocnice. „Vy nemôžete presmerúvať poštu, ktorá vám nepatrí,“ povedala mi pani.
„Tak tam teda aspoň pošlite doručovateľku, nech pred ňou môže mama podpísať to splnomocnenie.“
„To sa nedá. Naše doručovateľky nemôžu chodiť po nemocniciach, z poschodia na poschodie.“
„Veď takto bežne chodia po panelákoch. V nemocniciach sú tiež výťahy.“
„To sa nedá. Doručovateľky do nemocníc nechodia.“
„A ako sa teda môže mama dostať k svojej pošte?
„Nijako.“
Spýtal som sa tiež, že ak v tej doporučenej pošte ide o nejaké platby, ktoré v prípade nezaplatenia budú sankcionované, či pošta zaplatí úroky. Bolo mi povedané, že pošta s tým nemá nič spoločné. Takže zhrnuté a podčiarknuté: Ak ležíte v nemocnici, pre Slovenskú poštu neexistujete.
Prísne pravidlá pri preberaní pošty sú určite myslené dobre, ale dôraz na bezpečnosť sa v určitých situáciách ukazuje ako kontraproduktívny. Keď vám niekto niečo posiela do vlastných rúk, zvyčajne ide o dôležitú a urgentnú poštu. Navyše pri preberaní peňazí už pošta toľko na bezpečnosť nedbá, stačí, ak poviete, že ste syn či dcéra a ukážete občiansky. Peniaze vám vydajú s úsmevom.
Autor: Števo Šanta
