Narodila sa v roku 1896, a hoci svojimi, dnes už pomaly blednúcimi očami videla viac ako ktokoľvek iný, stále v sebe nachádza dosť energie na to, aby si dokázala so záujmom prezrieť tváre hostí, ktorí jej cez víkend prišli zablahoželať k 105. narodeninám. „Máte šťastie. Mamička si rada pospí. Aj dnes ráno tu už boli nejakí novinári, ale keďže ešte ležala, mali jednoducho smolu,“ povedala nám jedna z dvoch dcér pani Vilmy Alžbeta Keresztézyová.

Ako nám prezradila ďalej, stará pani po absolvovaní základnej školy odišla do maďarského Szolnoku, kde učila dcéru tamojšieho advokáta nemecký jazyk. Po návrate vychodila strednú školu, začala sa živiť ako krajčírka a remeslu sa venovala až do deväťdesiatky. Kým jej traja starší bratia odišli za prácou do Ameriky, pani Vilma ako najmladšia zo šiestich detí zostala pri rodičoch. Vydávala sa v 23 rokoch, má dve dcéry, deväť vnúčat, 14 pravnúčat a štyri prapravnúčatá. „Zrejme najťažšie obdobie zažila po druhej svetovej vojne. Keďže sme nemeckej národnosti, prišli sme prakticky o všetok majetok. Teraz však už hovorí len o príjemných zážitkoch. Často nám prízvukuje, ako je jej dobre, že už nemusí pracovať,“ hovorí mladšia z dcér.

Okrem dopoludňajšieho, obedného i predvečerného spánku stará pani rada spieva a zbožňuje karty. „Ale nebojte sa, nehrám o peniaze. To len tak pre radosť s dcérami. Veď by som ani nemohla o peniaze, pretože by som určite všetko prehrala,“ vyznala sa nám pani Vilma. A vraj máte rada zrána štamperlík koňaku, pokúšame sa preniknúť bližšie ku každodenným zvykom vetchej, možno ani nie 50 kilogramov vážiacej starenky, ktorá pri komunikácii voľne prechádza zo slovenčiny do nemčiny, do ktorej v nepravidelnom rytme primiešava maďarské výrazy. „Ráno si dávam pohárik. Ale len taký malý, čo vypijem na dva dúšky. Nie však viac, aby som nebola opitá,“ prezradila žartom.

Jej rodina má dlhovekosť zrejme v génoch. Mladšia z jej dcér sa v plnom zdraví onedlho dožije 75. narodenín a staršia 81. „Napokon ani mamička si nemôže sťažovať. Neberie žiadne lieky a ani si nepamätáme, kedy bola naposledy u lekára. Hádam vtedy, keď si zlomila ruku,“ konštatovala dcéra Alžbeta a dodala, že najväčšie zdravotné problémy mala pani Vilma v mladosti, keď v 12 rokoch prekonala týfus. Tieto zážitky však už zrejme natrvalo vymazala zo svojej pamäti. Zato si počas svojej oslavy zaspomínala na turíčne sviatky, niekedy na začiatku 20. storočia, keď ušila nové šaty sebe i svojim dvom sestrám, čo jej očividne urobilo radosť aj teraz. Tej však počas zimných mesiacov zažíva pomenej, pretože nemôže ísť ani na prechádzku po dvore a ako nám povedala, od stovky už nepozerá ani televíziu a ani nečíta. Oči jej neslúžia tak ako v minulosti. Ostáva jej len spoločnosť „rovesníčok“, spomedzi ktorých má najbližšie k 91-ročnej sestre dcérinho manžela, ktorá je jej najbližšou „sedmovou“ spoluhráčkou.

ROBERT JURIŠ