ko mohla latka spadnúť. MÁRIA MRAČNOVÁ.
Štve hlúpe štvrté miesto ešte aj s odstupom toľkých rokov?
„Samozrejme. Možno ešte viac ako vtedy. Neuvedomila som si to až tak, Fája (familiárne oslovenie Márie Mračnovej - pozn. red.), bola to tvoja posledná šanca na veľkú medailu.“
No už ste jednu mali.
„Bronz z majstrovstiev Európy sa nevyrovná olympijskému striebru alebo dokonca zlatu.“
Striebru alebo dokonca zlatu?
„Situácia v súťaži na olympiáde v Montreale sa vyvinula tak - keď by som bola skočila 191 cm, som iste druhá. Ja som skákala starším obkročným štýlom. Pri ňom stačí aj neviditeľný dotyk a latka sa zosunie. Musela som ju liznúť, hoci neviem presne ako. Moderným flopistkám pri dotyku zvykne latka vyskočiť hore a sadnúť si späť na stojany.“
V súčasnosti šéfujete Slovenskému atletickému zväzu. Ak by niekto získal v Pekingu štvrté miesto, štvalo by vás to tiež?
„Rozhodne, hlúpe sú štvrté a druhé miesta, ak sa tam ocitnete tesne. Inak je štvrté miesto senzačné umiestnenie. Trpela by som s pretekárom, ako šéfka zväzu by som sa nehnevala.“
Na hry XXIX. olympiády má už istú účasť dvanásť slovenských atlétov, najviac zo všetkých športových odvetví. Pribudnúť môžu ďalší. Výsledky naznačujú aj medailové možnosti. Môžeme na ne siahnuť?
„Áno. Otvorene hovorím, že ju žičím kladivárovi Liborovi Charfreitagovi. Pretože má výkonnosť, pretože je to skvelý človek. To je tromf na stole. Medailovým esom v rukáve, hovorím opatrne, by mohla byť bežkyňa na 800 metrov Lucia Klocová. Je úžasné, čo dokázala, trénujúc v skromných martinských podmienkach. Šance na finále majú viacerí, vlastne takmer všetci zo súčasného tucta.“
Spomenuli ste skromné podmienky. Prečo sú také?
„Školstvo sa prebúdza pomaly. Nedávno som bola na otvorení školského štadiónika s tartanom v Gbeloch aj s malou miestnou olympiádou. Tadiaľ vedie základná cesta. Ďalším veľkým plusom je charakter našich špičiek. Netvrdím, že ministerstvo školstva nám nič nedá, ale peniaze prídu neskoro. Pretekári už chápu túto zlú realitu. Dokážu si pomôcť sami. Hoci, toto nie je cesta, iba nevyhnutnosť.“
Chorvátska výškarská majsterka sveta Vlašičová je národnou hrdinkou. Bola by ňou aj Klocová, keby vyhrala v Pekingu?
„Nemyslím si, že až taká. Verím však, že by to odozvu malo. Pomohlo by to predovšetkým Lucii.“
A celej našej atletike?
„Trochu asi áno. Netrúfam si odhadnúť mieru. Muselo by sa to stať.“
Prečo sponzori, mecenáši, nemajú o atletiku nejaký zvláštny záujem?
„Lebo aj na futbale so 100 divákmi občas v televízii zazrieť panel s ich výrobkom. Atlét musí byť špička. Mohol by nám pomôcť chystaný tretí televízny kanál.“
Platia stále prívlastky, atletika je kráľovnou športov a olympijským športom číslo jeden, alebo ide už iba o archaické klišé?
„Platí to stále. Atletika je základný šport. Veľký víťaz sa môže narodiť v Rusku, ale aj na najmenšom karibskom ostrove. Atletika je merateľná, exaktná. Iba v chôdzi rozhoduje aj štýl. Atletika je v princípe čestná, ak si odmyslíme doping.“
Súťažili ste na nekomerčných olympiádach, šéfovali až v odstrašujúco skomercionalizovanej v Atlante. Kde je miera?
„Mexiko 1968 bola nádherná olympiáda. Streľbu do demonštrantov pred ňou vnímam až teraz. Vtedy sme o tom poriadne nevedeli. Bol rok šesťdesiaty ôsmy, a my sme nevedeli, či po ruskej okupácii vôbec do Mexika pôjdeme. Ak si spomeniem na vtedajšie ovácie pre Československo na otvorení, rozplačem sa aj dnes. Montreal 1976 už taký pekný nebol. Všade plno policajtov. Všetci sa báli. Mníchovské hry, štyri roky predtým, takmer zrušili po atentáte palestínskych teroristov na výpravu Izraela. Práve sme prichádzali do Kanady, keď si v olympijskej dedine balili kufre so slzami v očiach Afričania. Ich vlády sa rozhodli bojkotovať hry, lebo Nový Zéland hral rugby v rasistickej Juhoafrickej republike a Medzinárodný olympijský výbor Nový Zéland z hier nevylúčil. Atlanta bola dozmätkovaná a prekšeftovaná. Beh na sto metrov hneď po výstrele prerušila reklama. Na jednej strane športoviska ešte súťažili o medaily, na druhom konci už lacné konštrukcie odmontovali. Chaos v doprave, zlyhávajúca technika a bombový útok. Bez peňazí to dnes nejde, ale olympiáda si musí zachovať kredit výnimočnosti. Nemôže to byť iba zhluk viacerých svetových šampionátov na jednom mieste. Olympijské symboly, zvyky, tradície nie sú samoúčelný archaizmus. Hoci aj na nich sa zarába, majú aj inú cenu ako iba obyčajný výrobok. Ani medaila nie je len kus zlata či striebra. “
Ako sa šéfovalo nováčikovskej výprave na olympiáde v Atlante?
„Zložito. Nemá to však nič spoločného s tým, že Slovensko pod samostatnou vlajkou štartovalo na olympiáde prvý raz. Mali sme skúsený zabezpečovací tím. Neskúsení boli organizátori. Dobrovoľníci zo všetkých kútov USA poznali Atlantu ešte horšie ako my z prospektov alebo predchádzajúcich návštev. Tisíc drobností sme si zabezpečovali sami. Už vtedy sme zistili, aké dôležité je mať na olympiádach Slovenský dom a dlhší čas predtým starostlivo vybratého olympijského atašé. Mnoho vecí vybavil, niektoré kľúčové, práve Hugo Hofer. Atlanta s neznesiteľnými horúčavami dala zabrať fyzickej sile, ich zmätky zase nervovej sústave.
Je Peking sporný. Alebo nie?
„Sporný bol pred pätnástimi rokmi. Veď Sydney nad ním vyhralo veľmi tesne už pri udeľovaní olympiády 2000. Viem, koľko úsilia stojí organizátora, aby dostal hry. Pracovala som v štábe našej tatranskej kandidatúry. Dnes je už hlúposť, aby sme sa zamýšľali, či to má alebo nemá byť v Pekingu. Športovci sa štyri roky pripravujú na extrémne podmienky, prispôsobujú tréning časovému posunu. Oni by mali riešiť otázky ľudských práv alebo autonómie Tibetu? Veď sú to veľmi mladí ľudia, študenti.“
Nemohol by Medzinárodný olympijský výbor využiť svoj vplyv na mocných politikov?
„To áno. Ani neprotestujem proti bojkotu olympijských hier politickými špičkami. Ak by sme však rozoberali krajinu po krajine z rôznych politických uhlov pohľadu, ktoré krajiny by prešli bez problémov? Aj Španieli majú svoj baskický problém, Briti írsky, hoci už nie je vyhrotený. Majú ho Rusi, mnohé krajiny by protestovali, ak by dostali hry Američania.“
Ako ste vnímali čestné tribúny plné prezidentov, kráľov, princov pri slávnostných nástupoch?
„V Mexiku, opäť si spomínam s úzkosťou v hrdle, som vnímala to nádherné, mohutné „Čeko, Čeko“ pre nás všetkých. Ale z politických špičiek som si zo všetkých olympiád, pri ktorých som nastupovala na plochu pri slávnostnom otvorení, zapamätala iba britskú kráľovnú Alžbetu II. v Motreale. Mala také ružové šaty s nápadným klobúkom, že sa prehliadnuť nedala.“
Aký bude Peking?
„Veľmi náročný podmienkami. Iste perfektný športoviskami. Náročný bude aj z komunikačných dôvodov. Číňanom radili z celého sveta, ako organizovať hry. S mnohými poradcami sa poznám. Číňan prikývne áno a urobí si po svojom. Ťažko sa v nich vyznať. Takáto nátura platí pre celú východnú Áziu. Úsmevy, za ktorými sa môže všeličo skrývať. Nevylučujem, v Číne to môže mať aj politické podfarbenie.“
Ste aj podpredsedníčka Slovenského olympijského výboru. Zatiaľ, našťastie, Slovensko z najväčšej športovej udalosti sveta nosí pomerne dosť medailí. Rátame ich, chválime sa nimi, robíme rebríčky, aby sme ukázali svoju úspešnosť. Nie je to trochu pokrytecké, keď sa pozrieme na skutočný stav nášho športu?
„Často je to skutočne účelové zastieranie. Náš šport je horší, ako ukazujú medaily. A nič netrvá večne. Nechcem byť zlým prorokom, kiežby sme z Pekingu priniesli dvadsať medailí, ale slovenské olympijské výpravy sú počtom stále menšie. Odpadli kolektívne hry. Opäť sú najväčšími tromfmi vodní slalomári, strelec Gönci. Martina Moravcová má stále solídnu výkonnosť. Aj vzpierači sú zase tí istí. Opäť vkladáme nádeje do štvorkajaku. Nehovorím o počtoch pre počty, len aby nás tam bolo veľa. V súčasnosti je umenie splniť olympijské kritériá. Už to je veľký výkon, tak som to myslela. Opäť spomeniem tú nedávnu návštevu Základnej školy v Gbeloch. To je cesta, po ktorej sa kráča k stabilne silnému športu. Hoci to trvá dlho. Mali by sme sa rozbehnúť na túto dlhú trať.“
