Všetko sa mení závratným tempom. Niekedy sa nestačím čudovať. Kedysi bol čašník v reštaurácii na to, aby vás obslúžil, dnes, aby odrádzal od konzumácie.
Ste unavení nákupmi a chcete si vydýchnuť a načerpať nové sily? Presne táto veta je napísaná na webovej stránke Pizzerie Toscana v nitrianskom Maxe. Výstižnejšie by bolo: Ak sa chcete dobre nasrdiť, zavítajte k nám.
Skúste si pýtať kofolu. Čašník prevráti oči a s pohŕdaním v hlase povie: „To tu my nemáme.“ Stojí a čaká, namiesto aby ponúkol, čo majú.
„A čo máte?“ prekvapíte ho otázkou.
Chvíľu loví v pamäti a vymenuje pár nápojov, na ktoré nemáte chuť, pretože sú presladené a neuhasia smäd.
Vyslovíte požiadavku, aby vám do minerálky pridal v pomere dva ku jednej džús, čo odmietne, zasa s úškrnom, že môže priniesť iba minerálku zvlášť a džús zvlášť vo fľaši. Namiešať si to máte sami.
Po proteste, že také množstvo tekutiny nevypijete, stratí trpezlivosť a odporučí vám: „Však tu nemusíte byť, môžete ísť aj inam.“
Mal pravdu. Nemuseli sme tam byť a po jeho odporučení sme ani dlhšie neboli. Ale bez nás, zákazníkov, tam nemusí byť ani on. Majiteľ by ho asi nepochválil za to, že mu vyháňa zákazníkov.
A nie je to svetlá výnimka. Nechcem zovšeobecňovať, ale nestalo sa prvýkrát, že sa personál tváril, akoby ste ho obťažovali.
Uznávam, že je dosť náročné a namáhavé behať celý deň a obsluhovať hostí, ale tiež tam nemusí byť. Nikto ho nenúti, aby robil prácu, ktorá ho nebaví.
koziakova.blog.sme.sk
Autor: Iveta Kožiaková
