anečné hviezdy v Rio de Janeiro. Pritom však všetkým bolo jasné, že býva o dve ulice ďalej, čokoládovú pleť jej zabezpečil mejkap z drogérie a perá na čelenke nie sú zo žiadneho exotického vtáka. Prosto – milá tanečnica bola len taká atrapa.
Obchodíku to možno načas zvýši tržby, veď dezodoranty ľudia kupovali na igelitky, a ako pouličná atrakcia to je tiež celkom dobrý nápad.
Tak je to aj s najnovším prímerím. Len s tým rozdielom, že to ani zďaleka nie je taká neškodná zábava. Prímerie je totiž rovnako umelé a neuveriteľné ako drogériová tanečnica. Neveria mu ani tí, čo ho týždne dohadovali a sami hovoria, aby sme si nerobili plané nádeje. Veď my si ich ani nerobíme.
Dohadovať sa s niekým, kto vás chce zničiť, a ešte sa k tomu hrdo hlási, je rovnako zbytočné ako šialené. Izraelčania ale vyhlasujú, že si aspoň môžu povedať, že to skúsili. Opäť, raz a znovu. Tentoraz s teroristami najhrubšieho zrna.
Vraj sa máme (aj ľudia v Gaze) tešiť aspoň z pár dní pokoja. Ľuďom, čo žijú na dostrel palestínskych rakiet aj obyvateľom Gazy, čo si možno budú môcť konečne poriadne nakúpiť a vyjsť von, tento pokoj želám. Nechcem však myslieť na to, čo za peklo po ňom môže prísť. Veď tu všetci zdôrazňujú, že nejde o mier, ale len o prímerie. A to tu vždy bolo predohrou ďalších konfliktov, keďže sa využívalo na načerpanie nových bojových síl.
Niekoľko nasledujúcich dní, možno týždňov sa budeme zvíjať vo falošnom brazílskom karnevale prímeria a tešiť sa zo života. Teda hlavne politici, ktorým celá dohoda prišla náramne vhod, lebo zakryla ich problémy, a potom ešte veční optimisti, ktorí si myslia, že tentoraz je to ono. Nie je. Je to len atrapa.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
