Hrala v desiatkach filmov a televíznych seriáloch, vystupuje v piatich pražských divadlách. Dvanásť inscenácií, v ktorých hrá, nie a nie zísť z repertoáru. Považuje za svoje privilégium, že robí len produkcie, na ktoré sa teší. Napriek tomu sa vraj najlepšie zabaví doma. Veď na domácom gauči jej sedí Jan Kraus, jeden z najvtipnejších českých moderátorov.

Neprekáža vám, ak sa na verejnosti dookola riešia vaše prepletené partnerské vzťahy?

Tých informácií na verejnosti zasa nie je tak veľa. S bulvárom musíte spolupracovať, aby o vás niečo napísali. Ja im nevolám, že idem tam či tam, aby si ma tam nafotili. Som celkom rada, že mám svoje súkromie.

A máte ho? Predsa len ste s Janom Krausom pár, o ktorom sa dosť hovorí.

Ak chcete, aby sa o niečom nevedelo, tak si to viete zariadiť. Skrátka to nikomu nepoviete. Organizovať tajné svadby a potom mať plné noviny fotiek, to je predsa smiešne!

Ako vníma medializáciu váš syn Jáchym? Nechcel by byť radšej anonymným synom anonymných rodičov?

Najprv mal pocit, že všetci ľudia sú v novinách, no už začal trochu rozlišovať. Zatiaľ mu neprekážame, ale skôr či neskôr príde čas, keď bude chodiť desať metrov pred nami či za nami.

Český bulvár vášho manžela obvinil, že v programe Uvolněte se, prosím, ktorý moderuje, robí propagáciu filmov, v ktorých vystupujete. Nazvali to dokonca rodinným biznisom.

Pravdepodobnosť, že do jeho štúdia príde človek, s ktorým sa poznáme, je relatívne vysoká. To však ešte neznamená, že by sme z toho mali profitovať. Aby to bol rodinný podnik, museli by sme byť my herci zainteresovaní percentuálne na úspechu filmu. My však dostávame fixný honorár bez ohľadu na to, či je film úspešný, alebo nie.

Podľa čoho si vyberáte, do akých projektov idete?

Najviac ma zaujíma, kto to bude robiť a s kým tam budem hrať. Keď už mám niekde stráviť časť svojho života, chcem, aby tam boli ľudia, ktorých mám rada. Môžem urobiť chybu vo výbere, ale to je už moja zodpovednosť. Preto sa zase nezrútim.

S kým teda robíte najradšej?

V Činohernom klube je to Ladislav Smoček a Ondřej Sokol. Aj s Patrikom Hartlom sme robili už tri inscenácie. S týmito ľuďmi by som robila aj Strakonického gajdoša.

Na aký film či produkciu ste hrdá?

Mám rada film Díky za každé nové ráno či seriál Přítelkyně z domu smutku. Film Čas sluhů pôsobí dnes trochu smiešne, lebo je v ňom aj trochu pseudokritiky, ktorá však bola zjavením v čase perestrojky. Dnes nás už skôr zaujíma príbeh ženskej - harpye.

Je niečo, k čomu by ste sa najradšej nepriznávali?

Mozog rád zabudne na to horšie, takže tie veci som asi niekde zasunula. No musím povedať, že na všetkom som sa podieľala dobrovoľne.

Ako vnímate zlé kritiky? Napríklad také, aké sa objavili na nový film Taková normální rodinka, v ktorom hráte?

Kritiky už mnoho rokov nečítam.

Je pre vás dôležitý názor niekoho blízkeho, napríklad Jana Krausa?

Ako hovorí Honza, svojich najbližších nemáme na to, aby nás kritizovali.

Ani vy ho nekritizujete?

To, čo robí, sa mi z deväťdesiatich deviatich percent páči a myslím si, že to platí aj naopak. Radujeme sa spolu, ak sa niečo podarí. Nie až tak veľa vecí sa zase nepodarí.

Jan Kraus sa aktuálne angažoval aj v kauze grantovej politiky pražského magistrátu, máte taký istý názor na tento boj?

Samozrejme, že áno. Musia byť predsa určené pravidlá, ako sa majú podporovať ziskové a ako neziskové divadlá. Nemôžeme robiť len komerčne úspešné tituly, potom by sme neobjavili nič nové a stále by sme sa motali na jednom piesočku.

Po internete koluje klip, v ktorom sa výroky pražských úradníkov magistrátu kombinujú s vyhláseniami Miloša Jakeša.

Niektorí dnešní politici sa správajú úplne rovnako, tie ich populistické reči sa v ničom nelíšia. Prečo sa nazdávame, že všetko pravicové je lepšie? Neviem, odkiaľ sa to v nás vzalo, asi sme ešte dochrámaní zo socializmu. Ak má človek aj nejaké sociálne cítenie, uberá mu to azda niečo?

Bude tento váš boj podľa vás úspešný?

Zatiaľ to vyzerá tak, že síce všetko zostane po starom, ale aj Milan Richter, ‚konšel' pre kultúru pražského magistrátu, ktorý mal padnúť, asi zostane. Je to také Pyrrhovo víťazstvo.

Darí sa podľa vás českému filmu reagovať na súčasnosť, objavovať niečo nové?

Komerčné filmy k nám prišli z Ameriky, no tam ich má nejaký zmysel robiť, lebo tam tie peniaze skutočne majú. V Česku by bol priestor robiť iné veci, napríklad reflektovať na obdobie, z ktorého sme len nedávno vyšli. Ale k socializmu máme vo filmoch stále len akýsi zmierlivý, nekritický postoj, ako keby sme sa ním nezašpinili. Je to aj vec ponuky, ochoty producentov riskovať, ani spoločenská klíma tomu nie je naklonená. No ja neklesám na duchu, je to logický vývoj.

Nikdy ste nemali vážnu šancu dostať sa do nejakého amerického filmu?

Som nohami na zemi. Nehovorím po anglicky, a ak nejakým jazykom nepremýšľam, tak v ňom nemôžem hrať. Ak by som sa aj naučila text, hovorila by som niečo, čo by vo mne nevyvolávalo nijakú emóciu.

Váš bývalý partner Karel Roden sa presadil hneď v niekoľkých zahraničných filmoch.

Je to nadaný človek. Ani on si však v angličtine asi nezahrá role, ktoré by zahral v češtine. Vždy bude to jeho herectvo nejako štylizované.

Sledujete ešte navzájom svoje životné osudy?

Žili sme spolu desať rokov, spomínam na tento vzťah pekne. Skončil sa tak nejako logicky, akoby sa ‚vyžil'.

Vášho súčasného partnera vedia v jeho programe Uvolněte se, prosím ‚poraziť' len celkom hlúpe ženy. Čo na to hovoríte?

Ak by som bola chlapom, bavilo by ma baliť také ženy. Ak by mali krásny úsmev, nehľadala by som u nich nijaký mozog. Určite nie sú vhodné na život, ale na takú zábavku na jeden večer, by to šlo. (smiech)

Funguje to aj naopak? Bavia vás tupí muži?

Neviem, ako vy, ale ja sa skôr na ulici pozerám po babách. Čím ma chlap môže zaujať? No jedine mozgom!

Nedávno bola premiéra filmu Sex v meste. Hovorí vám niečo jeho poetika?

Seriál som nesledovala, zoznámila som sa s ním len pred dvoma rokmi v jednom kaderníctve, kde ho púšťajú namiesto hudby. Tam mi vyhovovala dĺžka jednej časti i vtipné dialógy. Nedávno mi volali z nejakých novín, že by ma obsadili do postavy Carrie. Povedala som im, že to som šťastná, lebo tá novinárka mi je najsympatickejšia. Ďalšia je taká tá blbá a pekná, ale ešte aj tá by bola lepšia, ako tá ‚špicatá'. Ak by ma obsadili do tej špicatej, to by som zbláznila. No a tá blonďavá Samantha, to je pre mňa úplná katastrofa.

Mnohé ženy sa rady stotožňujú s týmito postavami. Už nemajú dvadsaťpäť, ale sú stále sebavedomé a príťažlivé.

Áno, lenže to vyzerá tak, akoby nežili ničím iným, len topánkami a chlapmi. Ich mozog je celkom vypreparovaný. Chápem, že je to len taká esencia, aby to v rámci žánru fungovalo. Ale ja som si veci, ktoré ony riešia, napríklad s kamarátkami, nikdy nehovorila. Isté veci si hovorím maximálne s partnerom, s ktorým to prežívam, ale predstava, že s tým idem ešte pred nejakú tretiu osobu, mi naháňa hrôzu. Ja som od prírody takáto, ale viem, že ženy sú schopné hovoriť prinajmenšom zvláštne veci.

Pôsobíte dojmom, že by ste nemali problém hovoriť s kýmkoľvek o čomkoľvek. Nie je to tak?

Naopak, mám svoje limity, veci, o ktorým nehovorím, lebo to nepovažujem za správne. Okolo seba mám široký okruh intimity.

Nie je to pre herečku pud sebazáchovy či obava z medializácie?

Nesúvisí to s herectvom, mala som to už ako dieťa na základnej škole. Jednoducho mám veci, ktoré sú len moje.

V Bratislave budete začiatkom júla vystupovať v produkcii Absolvent. Chodievate na absolventské stretnutie, máte ešte nejaké staré kamarátky zo školy?

Áno, mám priateľov aj z ranej mladosti. Ja som vlastne verný človek, mne ľudia zostávajú.

Hráte tam postavu ženy, ktorá si začne s mladým ...

Nie, ja som to mladé dievča! (Smiech) Ale nie, hrám tú smutnú pani Robinsonovú. Považujem ju za najkrajšiu postavu zo všetkých. Je to nešťastný človek, ktorý sa snaží byť aspoň na sekundu šťastný. Používa síce trochu drastické metódy, aby si utrhla trochu šťastia, ale vo výsledku je to chuderka. Mám rada celú produkciu, hráme to už tri roky. Myslím si, že vidieť, ak herci niečo hrajú radi.

Sú vzťahy starších žien predurčené na katastrofu?

Možu byť možno aj šťastné, teda aspoň dúfam. (Smiech.) No ako hovoril starý pán Kraus, staroba nikdy nemôže byť šťastná, nanajvýš spokojná. Pokiaľ sa dožijete relatívne vysokého veku, potom už väčšina vašich vrstovníkov nežije a so svetom okolo vás máte stále menej a menej spoločné.

Chceli by ste mať opäť 25 rokov?

Pod tridsiatku by som sa už nevrátila ani na deň. Pritom som v mladosti netrpela žiadnou traumou. Najradšej by som zostala stále taká, ako som teraz.

Čo vám dáva ten pocit istoty? Kariéra, dieťa?

Všetko dokopy. Nedá sa vytrhnúť jednotlivosť.

Prežili ste v rodine nedávno smutnú udalosť, zomrela vaša ‚svokra', pani Krausová.

Aj keď fyzicky odišla, jej prítomnosť cítime každodenne a stále ju citujeme. Máme ju tak silno v sebe, že Honzovi podchvíľou zíde na um, že jej ešte musí zavolať. Náš syn Jáchym sa nedávno spýtal otca, kto bude teraz bossom v rodine, keď tu už medzi nami nie je Boženka. Samozrejme, že si uvedomuje, že sa Honzovi podarilo byť dieťaťom pomerne do vysokého veku. V škole sa mu smiali, že má starých rodičov, ale nakoniec ich mal najdlhšie zo všetkých. Boženka mala 93 rokov, Honzov najstarší brat Ivan má už 68. Moja mama zomrela pomerne skoro, keď mala 48 rokov. Hlava mi fungujte tak, že som na to dodnes nepristúpila. Stále mám pocit, že je len niekde vo Frýdku-Místku, že sa len nestretávame. Neviem si predstaviť, čo by sa dialo, keby som si pripustila, že tu už nie je.

Máte nejakú definíciu rodiny?

Dobre fungujúca rodina je to, čo vás zastreší v šťastí i v nešťastí. Nemôžete to vlastniť, môžete byť len súčasťou toho, jedným z pilierov.

Beriete ako súčasť svojej rodiny aj Janu Krausovú, bývalú manželku svojho partnera?

Samozrejme. Nie je mojou priateľkou, ale je to blízky človek. Hoci si denne netelefonujeme, je to jedna z tých farieb, ktorá sa v našej rodine vyskytuje.

S Janom Krausom žijete už štrnásť rokov, máte pocit, že sa niekedy vydáte? Hoci aj tajne?

Keď už, tak s médiami, s korunkou a závojom. (Smiech.) Ja som sa vydávať nikdy nechcela. Tento pocit pramení z detstva, svadby na mňa pôsobili smiešne, ako zlé predstavenie. Ak sa majú dvaja radi, vedia to len oni, a všetko ostatné sa mi zdá už len ‚akože'. Ak by som sa vydávala, tak určite nie z lásky. (Smiech.)

Máte pocit, že manželstvá sa uzatvárajú pre niečo iné?

To si vôbec nemyslím. Nepohŕdam nikým, kto je šťastný preto, že sa ide vydávať. Ja hovorím len o sebe.

Gilbert K. Chestertor napísal celú esej na obranu neuvážených sľubov.

Sľuby nevzťahujem iba na manželstvo, snažím sa ich plniť, ale s inštitúciou manželstva nemajú nič spoločné. Svojmu producentovi tiež všeličo sľúbim, ale nemusíme sa preto brať.

Divadlo vraj nie je dobrým miestom na usporiadaný rodinný život.

Je to individuálne, aj v kancelárii to môže byť nádherne promiskuitné, len sa to až tak mediálne nesleduje. Je pravda, že ak máte stvárňovať dvojicu, tak ste v rámci skúšania vystavený situáciám, vďaka ktorým môžete urobiť prvý krok vo vzťahu. Ale ja zatiaľ takúto skúsenosť nemám.

Vašej priateľke Eve Holubovej ste pomáhali zvládať závislosť od alkoholu. Vy ste nikdy nemali problém so zlozvykmi?

Nefajčím už pol roka, ale od cigariet som závislá skôr rituálne, ak začnem, tak zvyčajne len preto, že sa mi veľmi páči, ako niekto fajčí. Po pauze sa dva týždne musím ‚rozfajčovať', lebo mi cigareta pripadá hnusná. Inak, ja vôbec nepijem. Aj kávu vypijem, len keď je okolo, ak by nebola aj päť dní, tak by som si to nevšimla.

Športujete?

Ak mám nejakú kondičku, tak asi len z divadla. Skoro ráno nevybieham z domu. Budík si dávam na 7.10 h, každá minúta mi je dobrá. Kým som nemala Jáchyma, dobiehala som na poslednú chvíľu aj na skúšky o desiatej. Aj teraz sa mi stane, že si len prehodím kabát cez pyžamo, a tak ho idem odviesť do školy.

Žúrujete?

Nie, ja mám žúr doma. Nikde inde sa tak dobre nezabavím.