Slovo víkend už vo mne vyvoláva azda len spomienky na tie "pravé" víkendy. Soboty a nedele. Kedysi dávno. Základná, stredná škola, stop. Momentálne sa moje víkendy odohrávajú náhodne a pokojne aj uprostred týždňa. Voľný deň, dva...
Vypínam motor. Nabehaný, horúci, unavený počas dlhých ciest medzi divadlami a klubmi, kde hrávam rôzne predstavenia či koncerty. Nech ho však vypnem kdekoľvek, vypínam spolu s ním aj ja. Predovšetkým svoje myšlienky. Neustále sústredené na "prácu" a osobné méty.
Najradšej trávim svoj voľný čas mimo ľudí a miest. Keďže som neustále nimi obklopený, potrebujem samotu. Tú, vďakabohu, nachádzam aj v kruhu svojich najbližších. Rodinný kozub horí v chalúpke s veľkým pozemkom na konci slepej uličky. Tu víkend nadobúda tie pravé kontúry.
Za bránou domu celoživotne víkendujú dva najšťastnejšie tvory na svete. Foxteriér Edo (je autista). Svoju radosť z môjho príchodu zakaždým prežíva určite aspoň vnútorne. Som si istý.
Zato Biba, malý čierny orech s dĺžkou autobusu, leží tancujúc na zemi a pýta si pohladenie. Od tohto momentu sú všade so mnou. Sedíme spoločne pod čerešňou, píšeme básne, pozorujeme krajinu...a mačku.
Naša Luca. Biela fešanda femme fatale. Všetky kocúry (mačiaci) sa za ňou otáčajú. A ona im rodí nové potomstvá častejšie, ako vôbec stíhame registrovať.
Pozorujem ich hry ako ďalší nemý tvor z tejto partie. Často sa plazím s foťákom po tráve, približujem sa k nim, vzďaľujem, štekám, pradiem...ešteže susedia nemajú možnosť cez hustú sieť živých plotov vidieť, ako sa ich susedovi páči tráviť jeho víkendy.
A vlastne...aj tak sú vtedy všetci v práci.
Autor: maj
