Strídža spod hája chcú do múzea
V roku 1922 uzrel svetlo sveta druhý slovenský dlhometrážny nemý film Strídža spod hája. Samotný film, ktorý nakrútili podľa divadelnej hry Ferka Urbánka, sa nezachoval, ostala z neho iba fotodokumentácia. Film je úzko spätý s obcou Klenovec učupenou pod mohutným chrbátom Klenovského Vepra. Začiatkom dvadsiateho storočia tu pôsobil ochotnícky súbor Divadelné družstvo, ktorého režisérom bol miestny učiteľ Ján Moncoľ. Film vznikol s finančnou podporou amerického Slováka Jána Bartu, ktorý založil v spolupráci s miestnym úradníkom Pavlom Jamriškom štúdio Barto-Jamriška. „Film režíroval sám Moncoľ a aj si v ňom zahral. Medzi hercami sa objavili predovšetkým ochotníci z Klenovca," hovorí starosta obce Pavel Struhár. V úlohe siroty Verony sa predstavila Etela Kolesárová, strídža Aničku zahrala Zuzana Piaterová - Koniarová. Premiéra sa konala v neďalekej Rimavskej Sobote a film sa dostal ešte do niekoľkých slovenských kín. Nedokázal však pokryť náklady na výrobu, a tak malá filmová spoločnosť rýchlo skracovala. Klenovčania sú však na svoje filmové priekopníctvo hrdí dodnes. Najviac ich mrzí, že kúria, v ktorej interiéroch a exteriéroch sa Strídža filmovalo, je vo veľmi zlom stave. Obec sa ju už dlhý čas snaží získať do svojho vlastníctva. Nneúspešne. Objekt patrí dvom sociálne slabým rodinám, ktoré nemajú prostriedky na jeho záchranu.
„Kúria je vo veľmi zlom stave a akútne by potrebovala opraviť. Rodiny ju vlastnia už dvadsať rokov a pôvodne aj uvažovali o predaji. Potom sa však dozvedeli, že je to zaujímavý objekt a ich finančné nároky vzrástli. Takú kúpu si už obec nemôže zo svojho rozpočtu dovoliť, no hľadáme ďalšie možnosti," hovorí starosta Struhár. Dodáva, že väčšia prestavba sa na kúrii od čias filmovania nerobila a aj dnes je objekt takmer totožný so stavom, aký bol v čase vzniku filmu. Považuje to za výhodu, lebo opravená stavba by pripomínala obdobie filmovania. „Predná časť je takmer totožná, väčšie stavebné úpravy sa robili iba v dvorovej časti," hovorí. Obec mala pôvodne s domom veľké plány. Už pred desiatimi rokmi chceli presadiť, aby po rekonštrukcii v budove vzniklo múzeum kinematografie, práve s akcentom na klenovský film Strídža spod hája. Zatiaľ sa im však neoplatí dať na dom ani pamätnú tabuľu. „Malo by to význam iba v prípade, ak by bol dom v stave, za ktorý sa nemusíme hanbiť. Nevzdávame to. Verím, že ten čas ešte príde," dodáva starosta.
Jánošík a hľadanie predkov
Čím je pre Klenovčanov Strídža spod hája, tým je pre obyvateľov Blatnice Jánošík bratov Siakeľovcov. Prvý dlhometrážny slovensko - americký film z roku 1921 považujú odborníci právom za základný pilier slovenskej hranej tvorby. UNESCO ho v roku 1995 zaradilo do svetového kultúrneho dedičstva. Pre Blatničanov však znamená film ešte viac. Starostka Ivica Súkeníková hovorí, že je časťou ich vlastnej histórie. A to nielen preto, že Jaroslav a Daniel Siakeľovci boli rodákmi z ich obce. „Keď po dlhých rokoch od nakrútenia film v obci verejne premietali, mnohí ľudia boli dojatí. Medzi komparzistami si našli aj svojich dávno nežijúcich predkov," hovorí starostka. Hoci štáb film nakrúcal na mnohých miestach vrátane Prahy, jeho nepísaným domovom zostala Blatnica. Aspoň tak to Blatničania vždy chápali. Z objektov, ktoré sú s históriou filmu úzko zviazané, sa však zachovalo iba torzo. Prónayovská kúria, staré turčianske sýpky alebo dom, kde bola stará útulná krčmička. Ten je niekoľkokrát prestavaný a náhodnému návštevníkovi obce by zrejme ani nenapadlo, že tento dom zohral vo filme svoju úlohu. Dnes v ňom žije Mária Somorová, ktorá sa však na neohlásené návštevy nemôže sťažovať: „Sem žiaden turista nezavíta. Okrem ľudí z dediny nik nevie, že sa film nakrúcal aj tu," hovorí. Dom podľa nej vyzeral v minulosti úplne inak ako dnes. „Zachovali sa z neho iba hrubé múry, ktoré môžu mať okolo metra," dodala.
Prvého slovenského Jánošíka nakrútili podľa námetu Gustava Maršalla-Petrovského o Jánošíkovi, kapitánovi hôrnych chlapcov, ale tiež podľa divadelnej hry Jiřího Mahena. Jeho výrobcom sa stala Tatra Film Corporation, založená v Chicagu v roku 1920. Réžie sa ujal rodák z Blatnice Jaroslav Siakeľ, žijúci v USA. Hlavnú postavu Jura Jánošíka stvárnil Theodor Pištek, jeho milú martinská ochotníčka Mária Fábryová. Zaujímavosťou je, že film sa nakrúcal dvoma kamerami - za jednou z nich stál režisérov brat Daniel Siakeľ, druhú mal pod palcom Oldřich Beneš. Slováci začali svoj prvý nemý film paradoxne objavovať až po roku 1970, keď producent Ján Závodný priviezol do Československa jeho americkú kópiu. Takmer päťdesiat rokov ležala v jeho chicagskej garáži.
Svätý Peter dodnes stráži Žibritov
Hoci od uvedenia obľúbeného filmu Dáždnik svätého Petra ubehlo už pol storočia, medzi obyvateľmi Žibritova v Štiavnických vrchoch je tento filmový príbeh stále živý. Na drevenú sochu svätého Petra narazíte aj uprostred dediny na upravenom priestranstve. Väčšina ľudí je presvedčená, že socha ich naozaj chráni. Krupinský rezbár Jozef Fojtík zobrazil svätého tak, ako si to žiadal obsah filmu - s neodmysliteľným dáždnikom v ruke. Dodnes žije v Žibritove niekoľko obyvateľov, ktorí si vo filme zahrali ako komparzisti. Dvor osemdesiatosemročnej Márie Remiarovej patrí k pamätným. Práve na ňom sa konal pohreb, počas ktorého sa stal zázrak. A to iba vďaka tomu, že manželka nebohého tvrdošijne trvala na svojom a za každú cenu chcela mať na jeho pohrebe napriek jasnej oblohe zázračný dáždnik.
„To bol zážitok. Na dvor mi doniesli truhlu, až som sa vyľakala. Nie som bojko, ale z takej veci človek dobrý pocit nemá. My sme stáli okolo truhly a tvorili smútočné zhromaždenie, robila sa odobierka so zosnulým," hovorí dnes už so smiechom pani Mária. Bohužiaľ, z domu, ktorý tvoril pamätný dvor, sa zachovala iba predná časť. Zadný trakt sa postupne rúca a už sa ho nepodarí zachrániť. „Aj predná zachovaná časť bola v čase nakrúcania odlišná. Mala ešte slamenú strechu, ale postupne sme ju museli nahradiť novou, lebo do domu by zatekalo," dodáva. Rada si spomína aj na to, ako sa museli komparzisti učiť maďarské pesničky. Dáždnik svätého Petra vznikol ako prvý koprodukčný projekt, na ktorom sa podieľala maďarská a slovenská strana a mali ho uviesť v Maďarsku i Československu. Komparz preto musel zvládnuť niektoré piesne aj v maďarčine. Anna Môcová mala v čase nakrúcania filmu desať rokov, no pamätá si všetky detaily: „Boli sme deti a s napätím sme sledovali, ako sa dáždnik, ktorý položil svätý Peter nad farárovu sestričku v košíku, postupne mení na relikviu. Aj tie dve húsky, ktoré položili na farský dvor spolu s dieťaťom, boli z nášho dvora," dodáva. Keď sa konal filmový pohreb a nebožtík akoby zázrakom ožil, deti pobehovali vzadu v záhrade a nadšene vykrikovali, že sa stal zázrak. Bola medzi nimi aj pani Anna. „Kúsok odtiaľto stála aj maketa kostola. Vchádzali sme do neho iba naoko, lebo interiérové scény sa už odohrávali v neďalekom štefultovskom kostole," dodáva Anna Môcová.
Hoci kostol a blízky hostinec tvorili iba makety, blízko nich sa zachoval skutočný, no nemenej dôležitý dom. Bola to fara, kam doniesli miestnemu farárovi malú osirenú sestričku. Jeho predná časť je prestavaná, ale vnútro domu s dlhým dvorom stále dýcha atmosférou filmu. A to napriek tomu, že mu chýba typická predná brána, ale aj gánok a klenby po bočnej strane domu. Jeho majiteľ Juraj Kozelnický hovorí, že dom museli čiastočne upraviť, lebo stĺporadie a klenby už nemali dobrú statiku. Výraznejšie zásahy do pôvodnej podoby však robiť nechce.
„Často sa tu zastavia neznámi ľudia a chcú vidieť dvor taký, ako bol vo filme. A hľadajú automaticky sochu pred domom, ktorá tam dnes už nie je. Rád s nimi prehodím pár slov, hoci v čase nakrúcania som bol na vojenčine," hovorí. Výber tvorcov filmu padol na Žibritov zrejme aj preto, že jeden z hlavných predstaviteľov - herec Karol L. Zachar tu mal príbuzných. Film, ktorý vznikol podľa knižnej predlohy Kálmána Mikszátha, režíroval maďarský režisér Frigyes Bán a predstavila sa v ňom celá plejáda známych hercov - Karol Machata, Marika Torocsiková, Oľga Adamčíková či Samuel Adamčík. Žibritovčania sú dodnes hrdí na to, že sa mohli stať na chvíľu Glogovčanmi. Tak sa volala fiktívna dedina, v ktorej sa príbeh odohrával. Navyše, platili ich v tom čase viac ako slušne. „Za deň účinkovania sme mali sto korún a ak zapršalo, vyšplhalo sa to na 150 korún. Pre desaťročné dieťa to boli veľké peniaze," spomína si Anna Môcová. Zrejme aj maďarsko-slovenskej koprodukcii vďačí film za to, že v silne ideologických rokoch vôbec mohli pracovať tvorcovia s náboženskými motívmi.
Dom, ktorý mal chrániť pred vlkmi
V malej dedinke Madačka neďaleko Ábelovej nakrúcali v roku 1980 časť scén pre televízny film Katera. Režisér Martin Ťapák obsadil do hlavnej úlohy Máriu Mačákovú, ktorá sa presvedčivo vžila do úlohy dedinskej kokety. Autorka literárnej predlohy, Božena Slančíková-Timrava sa pohrala s ľudskými citmi, ktoré boli neoddeliteľne späté s krásou okolitej prírody. Ako to už v Ťapákových filmoch býva, vo filme nechýbajú nielen nádherné prírodné scenérie, ale ani folklórne tradície a zvyky. Do tejto idyly dokonale zapadol aj domček s typickou slamenou strechou, ktorý stojí dodnes. Jeho osud je zrejme spečatený. Slamená strecha zvláda zmeny počasia iba s problémami a čiastočne sa preborila. Stačí jedna tuhšia zima, aby sa stal tento filmový dom minulosťou. Dnes osemdesiatsedemročný Ján Šimun sa v drevenom dome narodil, no časom si postavil murovaný dom v jeho tesnom susedstve. „Keby sme mali pred rokmi viac peňazí, pustili by sme sa do jeho opravy. Ale vtedy sa považovalo za lepšie ísť do murovaného, ľudia sa z dreveníc sťahovali. Ja som ju chcel zachovať už preto, že sa s ňou spájalo moje detstvo," hovorí. V dome žili v tom čase dve rodiny, ale nikdy nebol dôvod hádať sa. „Ľudia žili svornejšie a pomáhali si," hovorí. Na filmovanie si spomína rád. „Vtedy bola ešte chalupa v dobrom stave a obyvatelia miest takéto ľudové stavby iba začínali objavovať. Mal som plný dvor filmárov, pili sme v starom domčeku kávu a viedli dlhé debaty," spomína si. Neraz sa ho filmári pýtali aj na to, prečo mali tunajšie chalupy miniatúrne okná. „Na tom sme sa nikdy nezhodli. Oni boli presvedčení, že to muselo mať tepelný efekt, no v tomto kraji sa vždy hovorilo niečo iné. Mala to byť ochrana pred vlkmi, ktorí si neraz trúfli až do domov. Cez malé a vyššie položené okná sa dnu nedostali a my deti sme mohli spať pokojnejšie," hovorí. Náhle sa otočí k rodnej chalúpke a tvrdí, že aj tieto okienka ako dlaň už pred rokmi zväčšovali. „Bývali ešte menšie, dnu takmer ani nepreniklo svetlo. Ale cez deň sme svietiť nepotrebovali, lebo vždy bol kopec roboty vonku," hovorí Ján Šimun. Keď zisťujeme, či ľudia ešte vedia, že sa tu kedysi nakrúcal film, iba šibalsky prehodí: „Cudzí iba vtedy, ak im to prezradím."
Osudová terasa z Najatého klauna už nestojí
Veľkú časť exteriérových aj interiérových scén z televízneho filmu Najatý klaun (réžia Stanislav Párnický, 1980 - 1981) nakrútili v Kremnici. Do filmového príbehu podľa literárnej predlohy Júliusa Barča-Ivana Cesta ďaleká obsadil režisér známych hercov - Petra Čepka, Zdenu Studenkovú, Milana Lasicu, Tomáša Žilinčíka či v tom čase detskú postavu Petra Kočiša. Hoci sa filmovalo na viacerých miestach, v predstavách Kremničanov film dodnes stelesňuje impozantný meštiansky dom, doslova prilepený o mestské hradby. Práve na presklenej terase tohto domu sa odohrá jedna z kľúčových scén filmu: otec sa od lekára dozvedá ortieľ o nevyliečiteľnej chorobe svojho syna. Osudová terasa dnes už neexistuje, zbúrali ju počas rekonštrukcie. Bolo to však správne rozhodnutie, lebo prístavba nebola pôvodná a zakrývala časť mestských hradieb i samotnú stavbu. Dom v súčasnosti patrí Vysokej škole výtvarných umení a je svetlým príkladom toho, ako by mala oprava meštianskych domov vyzerať.
Dôchodkyňa Anna Kleinová, ktorá žije v susedstve domu, hovorí, že v prvých rokoch po uvedení filmu si aj náhodní návštevníci dom fotografovali a hádali, v ktorej jeho časti sa ktorá zo scén filmovala. „Pre mesto to bola veľká reklama a hádam nebolo obyvateľa, ktorý by film v televízii opakovane nesledoval. Vždy sedeli pred televízorom celé rodiny."
Stanica, ktorá mala simulovať Sibír
Neďaleko Turčianskych Teplíc - v Dolnej Štubni stojí uprostred poľa zabudnutá železničná odbočka. Vedie k nej iba prašná poľná cesta, no keď spomeniete film Vzkriesenie, hneď vás všetci domáci nasmerujú veľmi presne. Nevzhľadná, hoci opravená železničná stavba už ničím nepripomína, že v jej blízkosti sa pred ôsmimi rokmi filmoval slávny Tolstého príbeh. Hoci samotná stavba vo filme úlohu nezohrala, v jej bezprostrednom okolí vyrástli železničné budovy, ktoré mali čo najviac pripomínať Sibír. Na príprave filmu, ktorý režírovala známa talianska súrodenecká dvojica Paolo a Vittorio Taviani, sa podieľalo slovenské kastingové štúdio Cine-Jessy. Bol to prvý veľký film štúdia, kde obsadzovali asi stodvadsať hereckých postáv a päťsto komparzistov. Filmovalo sa na rôznych miestach, voľba na Turiec padla hlavne pre sneh. Riaditeľ štúdia Richard Kardhordó dodáva, že v oblasti okolo Dolnej Štubne bývajú zimy, ktoré pripomínajú Sibír. „Hovorí sa, že sneh a tuhá zima sa tu objavia sto rokov za sebou, no my sme zažili práve ten stoprvý," dodáva. Zima bez snehu dala vtedy filmárom poriadne zabrať. Museli si bielu pokrývku zložito vyrobiť priamo na mieste, časť dorobili s pomocou počítača. Príbeh o nespravodlivo odsúdenej Kaťuši Maslovovej, ktorú sprevádza na nútené práce na Sibír knieža Nechludov, pôsobí napriek nevypočítateľnej prírode dôveryhodne. Hlavná hrdinka dá napokon prednosť politickému trestancovi a knieža odchádza, no oslavy príchodu dvadsiateho storočia v zabudnutej dedinke sú pre neho prísľubom nového života.
Hoci pri Dolnej Štubni sa nakrúcali niektoré kľúčové scény filmu, na toto miesto sa postupne zabúda. Richard Kardhordó hovorí, že je iba málo miest, na ktorých by duch filmu žil naďalej aj po jeho dokončení. Jedným z nich je napríklad Oravský hrad, kde sprievodcovia dodnes návštevníkom pripomínajú, že v jeho interiéroch vznikol v roku 1921 slávny Upír Nosferatu.
