Bosna a Hercegovina je vojnou naj-zdecimovanejším štátom bývalej Juhoslávie. Chudobná, ale to nie je ten hlavný problém. Nejako bolo, nejako bude, hovoria miestni.
Oveľa problémovejšia je pretrvávajúca vojna v hlavách obyvateľov. Bosniaci, Chorváti a Srbi tu žijú vedľa seba v jednom útvare, ale nie spolu. Majú medzi sebou nevyriešené vojnové krivdy a nedôverujú si. Stačí klebetiť s ľuďmi v Sarajeve, aby vám došlo, ako sa veci majú.
Dvadsaťročný Bosniak zo Sarajeva už tri roky nevidel svojho najlepšieho kamaráta, ktorý žije dvadsať minút z mesta už v Republike srbskej. Každý z nich sa bojí vstúpiť na územie toho druhého. Sú obaja gitaristi, a tak si hudbu posielajú cez internet.
Jednou z mála vecí, ktorá všetky tri etniká spája, je európska budúcnosť Bosny. A je jedno, či ako spôsob, ako zotrieť hranice v hlavách ľudí, alebo ako prísť k tučným peniazom. Byť v únii chcú všetci. Stabilizačná a asociačná dohoda zavedie bezcolný obchod, uvoľní eurodotácie, skrátka nasmeruje štát na Európu.
Ten, ktorý to dokázal, má meno: Miroslav Lajčák. Slovenský diplomat v koži zvláštneho vyslanca únie pre Bosnu a Hercegovinu. Získal súhlas všetkých s policajnou reformou, poslednou podmienkou na podpis dohody. Nasmerovanie Bosny na trať do Európy je preto do značnej mieri Lajčákovo dielo. Ukazuje, že i jeden človek z malej novej krajiny môže pozitívne „zavrtieť psom“.
