Pamätáte si, kedy ste v okolí Štrbského Plesa odšliapali prvé kilometre?
„Najskôr som bol na jedenástich sústredeniach v Tatranských Zruboch, až potom som sa dostal do hotela FIS – ak sa nemýlim, prvý raz v roku 1994.“
Čo znamenajú pre chodcov Tatry?
„Pre nás sú stredohorským odrazovým mostíkom v príprave na sezónu. Len či budú môcť byť aj pre našich nasledovníkov. Cítime sa v nich ako doma a na zmeny reagujeme citlivejšie ako zriedkavý návštevník.“
Máte na mysli následky víchrice?
„Skôr následky novej výstavby. Prerába sa to tu pre topklientelu. Badať to aj na ubúdajúcom počte školských výletov. Služby chátrajú, ceny rastú.“
Trúfnete si odhadnúť, koľko kilometrov ste tu už napochodovali?
„To nie, ale viem, kedy ich bolo najviac – v deväťdesiatom deviatom. V tom roku som desať týždňov neklesol s tréningovým objemom pod 180 km. V niektorých som našliapal vyše 230. Napriek tomu sa výsledok nedostavil. Až keď som sa naučil oddychovať. Keď som začal viac pracovať s pocitmi.“
Tréner Juraj Benčík tvrdí, že ste vždy boli schopný dlhodobo systematicky pracovať.
„Nadviazal som na starú garnitúru a drel. Ročným objemom som prekračoval 6000 kilometrov. Dnešní mladí sa nedostanú ani nad päťtisíc. Až príliš som sa však orientoval na kvantitu.“
Od ME 2002 patríte medzi európsku a svetovú špičku. Ako to, že hranicu osobného rekordu ste pod 3:50 stlačili až v marci v Kristových rokoch?
„Mohlo to byť aj skôr, ale vždy tomu čosi zabránilo. Trvalo mi to ešte dlhšie, ako osemstovkárke Klocovej zlomiť bariéru dvoch minút. Ešte o niečo by som sa mohol zlepšiť. Ak budem zdravý a ostanem pri chôdzi.“
A ostanete?
„To sa rozhodnem až po olympiáde.“
V Sydney ste skončili dvadsiaty tretí, v Aténach štrnásty – na čo si trúfate v Pekingu?
„V dlhodobom pláne mám 10. miesto, no bol by som veľmi rád, keby to bolo jednociferné umiestnenie. Najdôležitejšia časť prípravy ma však iba čaká, až tá ukáže, aké sú moje šance.“
Vlaňajší svetový šampionát v Osake ste nedokončili...
„Vždy sa snažím nastúpiť maximálne pripravený a s maximálnymi ambíciami, nie som odkázaný na čiarky. Minulý rok som to porušil. Pred Osakou som nebol v stopercentnom stave, no ako profesionál som sa musel podriadiť odporúčaniu, ktoré som dostal.“
Aspoň ste získali skúsenosti z podmienok, aké vládnu v auguste v Ázii.
„Nič som nezískal. Presnejšie: zatiaľ nemôžem povedať, že som niečo získal. Možno po olympiáde zmením názor. Psychike neúspech neprospeje.“
Neobávate sa pekla, ktoré chodcov v Pekingu čaká?
„Mám obavy, ako sa vyrovnám s podmienkami, ale neobávam sa, že by som neodovzdal všetky sily, ktoré vo mne budú. Teplo bolo aj v Aténach. Možno rozhodnú genetické danosti: schopnosť prispôsobiť sa klíme. Pokladám sa za letný typ, narodil som sa v auguste.“
Hrá úlohu, kto sa kedy narodil?
„Štatistiky to potvrdzujú. Úprimne však vravím, že by som radšej súťažil v Londýne, Berlíne alebo v Prahe.“
Máte výhrady voči Pekingu ako dejisku olympiády?
„My, športovci, sme nemali možnosť ovplyvniť výber. Dnes diskutovať, či ju Čína mala, alebo nemala dostať, je zbytočné. Dostala ju a každý z nás ju vníma ako sviatok, na ktorom sa chce ukázať v najlepšom svetle. To, že sa bude využívať na politické ciele, sa dalo čakať. Keby to bolo ako v antike, v istom čase sa utnú reči o politike a rozpráva sa len o hrách. “
Nie je v tomto tisícročí módou presný opak: všetko so všetkým miešať?
„Tam, kde je namierená pozornosť sveta, sa núka možnosť dať odkaz ľudstvu. Otázkou je, čomu sa dá priestor. Dúfam, že športové výkony v Pekingu ľudí tak zaujmú, že ich uprednostnia.“
Aké máte podmienky na prípravy?
„Klub robí maximum. Nebyť neho, neviem si ju predstaviť, lebo iné financie meškajú. Slovenský šport sa vracia tam, kde bol voľakedy, kým svet kráča dopredu. Všetko si vybavujeme sami. Ešteže sme iná generácia, samostatná, jazykovo zdatná, schopná sa navzájom vymasírovať, prípadne si aj navariť. Inak už ani jeden z nás šport nerobí. Zvonka sa možno zdá, že slovenský šport funguje. Niečo možno aj áno, ale určite nie tak, aby vďaka tomu u nás vyrástol olympijský víťaz. Z malej krajiny s mizernými podmienkami majú šancu sa ním stať len tí, ktorí trénujú v zahraničí alebo výnimočné individuality vďaka podpore rodičov.“
