Piatok, 22. január, 2021 | Meniny má ZoraKrížovkyKrížovky

ruská kurátorka Irina Čmyreva Umenie ľudí napokon privedie k ľudskej tvári

V galérii Danubiana je od zajtra sprístupnená Prvá retrospektívna prehliadka ruského moderného umenia v krajinách centrálnej a východnej Európy. Tento akoby pompézny podtitul najnovšej výstavy s názvom Súčasné ruské umenie v galérii na Vodnom diele ...

Irina Čmyreva (1974) - ukončila fakultu teórie a histórie umení na Výtvarnom inštitúte V. I. Surikova v Moskve v roku 1995. V štúdiu pokračovala v USA, Berlíne a Paríži. Vyučuje na Moskovskej štátnej univerzite tlače a na Ruskej akadémii umení. Je členkouIrina Čmyreva (1974) - ukončila fakultu teórie a histórie umení na Výtvarnom inštitúte V. I. Surikova v Moskve v roku 1995. V štúdiu pokračovala v USA, Berlíne a Paríži. Vyučuje na Moskovskej štátnej univerzite tlače a na Ruskej akadémii umení. Je členkou (Zdroj: ALISA NIKYLINA)

V galérii Danubiana je od zajtra sprístupnená Prvá retrospektívna prehliadka ruského moderného umenia v krajinách centrálnej a východnej Európy. Tento akoby pompézny podtitul najnovšej výstavy s názvom Súčasné ruské umenie v galérii na Vodnom diele v Čunove iba obnažuje pravdu, ktorá udáva dĺžku času doterajšej ignorancie v "porevolučných" kultúrnych vzťahoch medzi Ruskom a Slovenskom. Na to, aby sme sa konečne dočkali originálov svetoznámeho Rusa Kabakova, sa museli spojiť dve súkromné galérie - slovenská z dunajského Vodného diela a ruská ART4.RU z Moskvy. "Výstavu sme zostavili z mien autorov akoby podľa azbuky ruského moderného umenia - je tu zastúpené skoro každé písmeno," hovorí jedna z troch ruských kurátorov výstavy umenovedkyňa Irina Čmyreva.

V čom je súčasné ruské umenie osobité?

Vždy sa nájde niekto, kto tvrdí, že ruské umenie je osobité. Ale svet je dnes úplne iný. Sedíme tu a zhovárame sa, ale o niekoľko hodín môžeme pokojne pokračovať v začatom rozhovore na úplne inom konci sveta. Nie je to už taký neprekonateľný problém ako voľakedy. A predsa - v Rusku má umenie niekedy taký ťah na emocionalitu, že svojím gestom prečiarkne všetko rozumné a racionálne.

Doviezli ste diela 69 ruských autorov. Ako sa vám podarilo spojiť ich?

V Moskve som ešte nevedela, ako sa mi spolu poskladajú do pevnej objemnej štruktúry, ale priestory Danubiany sú umeleckým dielom samy osebe. Iste, aj tu sa dá urobiť inštalácia s pochybným vkusom, ale nedá sa docieliť, aby bola úplne zlá. Je to ako v kuchyni - ak máte k dispozícii tie najkvalitnejšie ingrediencie, môžete jedlo nedovariť alebo nedosoliť, ale nemôže sa vám podariť pripraviť niečo, čo sa vôbec nedá jesť.

Čo sa podarilo pripraviť vám?

Je to akoby historizujúci príbeh, zostavený z maličkých kapitol. Na úvod v prvej veľkej sále visí dielo s názvom Kolektívna červená od ukrajinského výtvarníka Arsena Savadova, ktorý začínal ako maliar, ale teraz sa vyjadruje cez inscenované fotografie. Ich zmysel sa dá vizuálne presne odčítať, ale keď sa to pokúsite sformulovať slovne, môže sa vám stať, že sa raz-dva pošmyknete. Súčasťou zrozumiteľného obrazu sú aj slová a ich pestré obsahy a významy. Celú sálu obsadili výtvarníci rôznych generácií. Sú tam intermédiá, maliarstvo, inštalácie, sochy, koláže, fotografie, grafika - a to všetko tečie do hĺbky výstavného priestoru ako červená rieka.

Prečo červená?

Červená tu vystupuje rôzne - ako špina, ako pamäť cez krv, ako pomsta, smrť, ako osobnosť a história 20. storočia Ruska - taká krvavá alebo revolučne červená. A toto všetko spolu preteká - v čase. A v priestore galérie - do oddelenia grafiky. Ďalej je jedna čierna izba, kde obyčajne bývajú projekcie, ale my sme tam zavesili maľbu. Obrazy sa v tej čiernej odrazu zajagali ako mnohohranné drahokamy. Dokonca aj čierna inštalácia vyniká na pozadí čiernej farby stien miestnosti. Nasleduje malá biela sála, kde sme umiestnili jemnú, skoro monochromatickú maľbu. No za oknom presvitá tok Dunaja a pohyb oblakov, takže aj táto maľba je odrazu veľmi farebná.

Je figurálna?

Je to klasická abstrakcia 50. a 60. rokov. V zahraničí ju nepoznajú, hoci mená autorov nie sú neznáme, lebo sa zviditeľnili cez rôzne politické incidenty, ktoré v dobovej atmosfére ZSSR vyprovokovali svojimi postojmi. Teraz sa môže zdať, že toto súčasné ruské umenie je len akýmsi odrazom západného - železná opona spadla, a tu ho máte, nech sa páči - akési ruské zrkadlo západnej scény. No málokto si uvedomí, že tento proces sa samostatne odvíjal vnútri krajiny v priebehu mnohých rokov prakticky bez akýchkoľvek vonkajších vplyvov.

Natoľko bol kontakt s klasikmi ruskej avangardy či západnou vizuálnosťou zablokovaný?

Vedomosť o abstrakcii sa šírila len cez rôzne neoficiálne školy, kluby, či amatérov. A školení výtvarníci, ktorí si trúfli od socialistického realizmu predsa len odísť do abstrakcie, nemali žiadny priamy kontakt dokonca ani s odkazom Kazimira Maleviča a jeho žiakov. Vplyv Západu bol obmedzený na drobnosti v časopisoch, zopár malých zahraničných výstav, a azda jedinú veľkú americkú výstavu, ktorá sa uskutočnila v Moskve koncom 50. rokov. Tam bolo všetko - autá, oblečenie, kreslá, fotografie, úžitkové umenie a úplne na okraji aj nejaká tá maľba. Boli tam síce skvelé mená, ako napríklad Jackson Pollock, ale bolo ich ukrutne málo a hlavne - iba raz. Na oficiálnej výstave z Ruska by bolo veľmi ťažké predstaviť si niekoho zaujímavého z abstrakcionistov. Je to skôr politické umenie, s ktorým sú opäť spojené rôzne problémy, pretože to, čo sa deje teraz v Moskve s cenzúrou, vyvoláva obavy.

Akou cenzúrou?

Napríklad celkom nedávno v našom poprednom časopise o súčasnom umení Artchronika vyšiel obrovský článok na obranu dvoch kurátorov - riaditeľa Múzea a centra Alexandra Sacharova - Jurija Samodurova a kurátora Tretiakovskej galérie Andreja Jerofejeva, ktorých prokuratúra oficiálne obvinila z vyvolávania náboženskej a národnostnej nevraživosti. Mali to vraj v úmysle, keď v múzeu inštalovali výstavu Zakázané umenie, zostavenú z diel, ktoré boli zvesené z rôznych výstav v 90. rokoch. Bol to úplne legitímny umenovedný projekt, ktorý na to upozorňoval návštevníkov. Navyše pred obrazmi boli veľké biele plachty, takže pozrieť sa na ne dalo len cez neveľké otvory. A odrazu prišli nejakí návštevníci, čo po obhliadke výstavy napísali žalobu na prokuratúru, že sa tam údajne masovo propaguje urážka citov veriacich a ruskej kultúry.

Prokuratúra teda nelenila a bez váhania vyjavila svoj odborný názor na povahu výtvarných diel?

U nás v Rusku doteraz neplatí, že umenie je samostatným územím... Je to hrozné, lebo spoločnosť, ktorá sa chce stať konzervatívnou, likviduje všetky možnosti na experiment. To neznamená, že sú všetky experimenty dobré, ale súčasné umenie je bezpečné územie na ich realizáciu. Je to miesto, kde ľudia skúmajú problémy spoločnosti, ale pritom ju nedeformujú a priamo nevplývajú na jej politiku. Takéto experimentálne územie je veľmi potrebné a v Európe a Amerike to spoločnosť podporuje. Ak by som mala použiť to najpriamočiarejšie prirovnanie - ak sa chuligán pôjde učiť do umeleckej školy, z jeho energie môže vyrásť geniálny sochár, ktorého vyhlásia za Michelangela našich čias. No ak ostane na ulici, môže niekoho aj zabiť.

Čím si to vysvetľujete?

Odohráva sa tu proces akéhosi nenormálneho prieniku náboženstva do života ruskej spoločnosti, ktoré najrôznejšími prostriedkami aktívne bráni umeniu stať sa takýmto územím. Umenie je ako samostatná krajina vo svete - s vlastnými, odlišnými zákonmi. Má možnosť niečo dôležité nachádzať a uchovávať. Veď ak budeme rozmýšľať všetci rovnako, zastaví sa akákoľvek diskusia, a spoločnosť začne chradnúť a odumierať.

Takže súčasné umenie v Rusku znovu nabralo dych, keď je odrazu pre niekoho nebezpečné?

Dá sa na to aj takto príjemne pozrieť - umenie predsa len niečo znamená, má nejakú váhu. Neuznávajú ho síce ako misiu, lekára či diagnostika, ale už to, že ho zakazujú, je dôkazom, že žije. Napokon, výtvarníci robia nekomfortné veci a potom chcú komfortný život, takže reakcia odmietnutia je akoby normálna, ale v skutočnosti je to reakcia spoločnosti, ktorá nedosiahla vo svojom vnútri zrelosť, je zaostalá a formalizuje sa.

Na druhej strane moderné umenie začalo zaujímať bohatých nových Rusov. Zahraničné zdroje hlásia, že napríklad Roman Abramovič na najprestížnejších aukciách skupuje obrazy pre moskovskú galériu, ktorú chce vybudovať pre svoju novú partnerku...

A v Kyjeve napríklad už pred dvomi rokmi vzniklo nové Centrum moderného umenia, ktoré založil jeden z najbohatších mužov Ukrajiny Viktor Pinčuk. A urobil to s veľkým nadhľadom. Pozval francúzskych kurátorov, ktorí dobre poznali svetovú situáciu v umení a ktorí prišli nielen pracovať, ale aj učiť sa. Na základe ich odporúčaní centrum zakúpilo množstvo diel zo Západu, ale ukrajinské umenie, ktorého je veľmi málo, sa doň umne a organicky včlenilo a stalo sa súčasťou jedného procesu a kontextu.

Akí sú vaši súčasní zberatelia?

Je to nová tvoriaca sa skupina veľmi bohatých ľudí. Ruskou osobitosťou je, že si na území moderného umenia v zásade umiestňujú a konzervujú svoje prostriedky, a zberateľov s nižšími príjmami medzi nimi nenájdete. Je to škoda, lebo menej bohatí ľudia by to robili s väčším záujmom. Sú v situácii ako chudobná vdova, ktorá chcela v chráme pridať svoj diel k desiatkam boháčov. Priniesla len drobnú mincu, ale to bolo všetko, čo mala. V sovietskych časoch bolo veľmi málo zberateľov moderného umenia, ale oni tým žili, bola to ich hlavná vášeň. No len vďaka nim sa aspoň niečo uchovalo. Ak by vtedy nikto nič nekupoval, Tretiakovská galéria by dnes v Moskve načisto nemala čo robiť. Títo ľudia zachránili súčasné umenie vnútri v krajine. Teraz toto "zachovanie" nabralo akúsi hyperveľkosť. Veľmi to pripomína procesy 19. storočia.

V čom?

Mám jednu obľúbenú anekdotu o tom, ako raz impresionisti vyrazili z Paríža do nevestinca v provincii a uvideli, ako tam visia na stenách práce akademikov, ktorí ich nepúšťali na oficiálne výstavy. Dnes vďaka bohatej podpore nových zbohatlíkov veľká časť moderného umenia naberá skoro oficiálny status. Aj keď, samozrejme, iná časť obsahuje provokačné témy, ktoré štát nikdy nebude podporovať. No aj tak je to umenie, ktoré sa všade uverejní. Ľudia ho spoznávajú z televízie a časopisov, a keď ho už poznajú, tak ho chcú, lebo napodobňujú tých, čo určujú tón. Toto umenie napokon začne reprodukovať a replikovať samo seba a veľmi skoro sa vyprázdni. To, vďaka čomu je umenie živé, je to jemné, nikdy nekončiace hľadanie akoby náhodných ľudí na okraji, čo majú pár vecí, ktoré sú zvláštne, záhadné a zaujímavé. A tohto je teraz naozaj málo, lebo umenie sa stáva súčasťou korporatívnej činnosti.

Už zomiera?

To nie je jeho smrť. Je to nová etapa. Umenie vytvára budúcnosť občas z úplne marginálnych smerov. Výstižnou ukážkou je napríklad súčasná prekrásna výstava v parížskom Centre Pompidou Stopy posvätného, ktorá nachádza zdroje stavu dnešného vedomia človeka v experimentálnych stopách výtvarníkov prelomu 19. a 20. storočí. Celá spiritualita a hľadanie Boha v umení po francúzskom obrodení, po Petrovi I. a 19. storočí v Rusku sa vinú na hranici, v tieni. Ale práve odtiaľ stále vystreľuje čosi neobyčajné. Na trhovej scéne - pod lampou oficiálnych tútorov toho až tak veľa nenarastie. Stáva sa z toho až príliš horúca klíma, ako na púšti.

Doviezli ste teda aj hľadajúcich autorov?

Na tejto výstave sú väčšinou mená, ktoré sú na Západe prakticky neznáme a ktoré dokonca aj v Rusku poznajú len špecialisti. Ale sú veľmi zaujímavé, lebo v ich tvorbe cítime prepojenie s umením z východnej Európy, občas úplne nečakané. Po rokoch sa už nedá vystopovať, či sa jednotliví tvorcovia navzájom poznali, alebo sa pozerali na nejaké reprodukcie, ale Rusi mohli niečo vidieť len občas a náhodne, lebo súčasné umenie nikdy nebolo v Rusku reprodukované. A napriek tomu niekedy títo Rusi predbiehajú svojich západných kolegov. Je to akoby jednotný vizuálny priestor, v ktorom nie je možné nehovoriť jednotným jazykom.

Myslia si to o ruskom umení aj na Západe?

Ich uhol pohľadu je najčastejšie taký, že oni sa nachádzajú v centre a to ruské je na periférii a je to akási slabá kópia aborigénov. V zmysle - no dobre, Číňania milovali maľovať šálky, ale v porovnaní s naším Rubensom je to milučké, ale len v oddelení dekoratívneho dizajnu. Tento fenomén vo vzťahu k východoeurópskemu a ruskému umeniu tu existuje. Na druhej strane sú aj objektívne momenty, ale päť ruských mien súčasného umenia, ktoré sa plasticky, vizuálne a expresívne vyrovnajú západným tvorcom, sú v samotnom Rusku veľmi sporné. No ľudia vždy budú prichádzať do múzeí a galérií nielen na svetoznáme mená, lebo chcú a potrebujú pochopiť, ako sa čas a mentalita spoločnosti odrážajú v umení, kto sú to tí iní, ktorých inak nechápu.

Čím sú teda iní?

Na druhom poschodí výstavy je kolekcia prác, hľadajúcich zmysel cez čiernobiely výraz vyberanej, elegantnej, ušľachtilej línie. V ruskom kontexte je to veľmi zaujímavé a nečakané. Nasleduje téma impéria spojená s témou kvalitnej maľby, lebo oficiálne umenie sa, paradoxne, vždy prikláňalo k veľkým umelcom, ktorých nie je hanba ukázať v múzeu či vo svete. Ďalšou je sála pop-artu, insitného umenia a umenia ironického, lebo táto téma smiechu nad samým sebou - sarkastického, dobrého smiechu cez slzy, žartu, anekdoty, je veľmi dôležitá pre všetky národné kultúry. Keď ľudia prestávajú rozprávať vtipy o sebe, stávajú sa vážni a v takomto príliš vážnom stave sú pripravení zabíjať všetkých naokolo, lebo si o sebe úprimne myslia, že sú celkom dospelí. Doviezli sme aj ukážky konceptuálneho umenia. A napokon - absolútneho klasika Iľju Kabakova. Vedľa neho je inštalácia výtvarníka Mamonova, ktorého miesto vo veľkej histórii umenia je ešte skryté, ale na našej výstave hovorí o generačnom pocite prirodzeného, už nie sovietskeho človeka k histórii a k rodinnej pamäti. Ukazuje aj niečo erotické, aj lenivosť, uvedomenie si seba ako ľudskej bytosti - nielen človeka práce a povinnosti, ako to bolo u Sovietov. Začali sme od kolektívnej červenej a skončili sme v pokojných sivých tónoch.

Je azda individualizmus sivý?

V Rusku je veľmi skromný. Ak si pod individualizmom predstavujeme množstvo jácht, ktoré patria jednému človeku, alebo balík peňazí, ktorý dokáže človek minúť za jednu noc v klube, tak je búrlivý a výrazný. No nie je celkom individuálny. Je to tiež klišé. Už nie sovietske, ale kopíruje schémy a vyrába šablóny. Individualizmus v pravom slova zmysle dovoľuje obdivovať človeka, ktorý má vlastný neopakovateľný životný pocit a záujem. Chceli sme ukázať nielen "drahé" mená, ale mnohovrstevnosť tvorby, ktorá sa prejaví sama.

Ako reagujú ruskí umelci na spoločnosť, ktorá sa chce zakonzervovať, na cenzúru a rast štátneho patriotizmu?

Štátne budovanie obrazu Ruska ako akýkoľvek budovateľský proces veľmi veľa ničí po ceste. Dnes sa umenie 90. rokoch považuje za zlé. Vtedy bolo vraj zlé obdobie, dnes tvoríme dobré. Rusko bolo rozkradnuté a celé umenie sa predalo na Západ. Ale tak to nie je. Úplne rovnako môžu o 20 rokov neskôr vyhlásiť našu dobu za hlúpu. Je to len podľa Hegla - negácia negácie. S tým nič neurobíme. Ale niektorí umelci, čo boli v 90. rokoch veľmi radikálni, sú už dospelejší a menia smer svojho uvažovania - stávajú sa súčasťou spoločného pohybu smerom ku konzervácii. No na scénu prichádza iné pokolenie, ktorému je vlastný iný pohľad, jeho predstavitelia sú viac filozoficky zameraní v umení, majú väčší odstup a hľadajú základné hodnoty človeka - čo je to život, čo smrť a prečo sú? Je to pre nich dôležitejšie ako pena politických vášní. Ale možno v porovnaní s tým, čo bude neskôr, všetko, čo je teraz, sa bude zdať mäkké a vynikajúce, a možno to vyhlásia za ďalšiu etapu totalitarizmu. Musí prejsť čas, aby sa tieto hodnotenia vykryštalizovali. Teraz je ťažké o tom hovoriť.

Čím si vysvetľujete, že trhová cena moderného umenia rastie stále viac?

Boom biznisu nových technológií a internetu priniesol virtuálne trhové vzťahy. Tento proces nie je viditeľný. V tomto zmysle je artbiznis menej radikálny - obsahuje aj reálny priestor. Reálne predstavy o objekte vkladu uspokojujú city. Po tom, ako praskla bublina s virtuálnym biznisom s počítačovými technológiami, umenie hrá úlohu zámeny - nového virtuálneho trhu šialených hier. Je to hra intuície a emócie talentovaných ľudí, ktorí robia peniaze, a talentovaných ľudí, ktorí robia umenie. Medzi nimi sa odohráva výmena, v ktorej sa iné časti spoločnosti nie sú schopné zúčastniť. Jedni preto, že nemajú také peniaze a nemajú talent na to, aby ich vytvárali, a na druhej strane nie sú ani talentovaní, aby robili umenie, ktoré môže zaujímať ľudí, čo majú zodpovedajúcu rýchlosť myslenia, ktorých životný pocit sa pohybuje v iných obrátkach ako u väčšiny ľudí. Svet sa mení, rozvrstvuje a umenie a trh s ním je svedectvom nových procesov vnútri intelektuálnej a finančnej elity. Akákoľvek elita rada pracuje s umením, lebo práve ono vytvára šialené idey, bez ktorých táto časť spoločnosti nedokáže žiť - sú pre ňu ako vzduch a chlieb pre ľudí, ktorí sú talentovaní v iných oblastiach. Medzi divákmi, ktorí majú radi umenie, nie sú netalentovaní ľudia. Ak človeka zaujíma umenie, vždy v ňom niečo je. Umenie sa stáva rozdeľovacou zónou - otrokov a pánov.

Ako z tohto pohľadu vnímate situáciu na Slovensku?

Na Slovensku je život oveľa pokojnejší, ale už začínam cítiť aj tu ten šialený závan naháňačky za peniazmi a za nejakým statusom. Doteraz to tu také nebolo. Bojím sa, že sa už tento vírus dostal aj k vám - akási hra so svalmi, keď vo vonkajšej solventnosti vidia ľudia symbol života ako takého.

Nepotrebujú si ľudia akosi oddýchnuť, keď sa im páči pozerať sa na svet optikou obrázkových časopisov? Asi to nebude náhoda, že ich to napĺňa...

V Rusku sa to už postupne stáva minulosťou. Šírenie informácie z elity dolu do spoločnosti tlačí na strednú triedu. A tí, čo už prešli cez iniciáciu vecami, začínajú chápať, že potrebujú niečo iné. V Moskve čoraz väčšiu popularitu nadobúdajú kluby jogy a meditácie. Ľudia, čo sa ešte nedávno chválili, na akých ostrovoch sa boli opaľovať, teraz hovoria s rovnakým pôžitkom, ako sa im podarilo nájsť dom v lese, kde nevidno susedov. Asi pocítili, že ich vnútorný priestor sa začal rozširovať a teraz ho potrebujú niekde umiestniť. Začínajú sa tešiť, že majú drevenú dlážku a staré dvere, rovnako ako sa pred desiatimi rokmi tešili, že majú konečne plastové okná. Je to jeden z globálnych procesov.

V čom spočíva funkcia umenia na začiatku 21. storočia na našom území?

Umenie má dvojakú funkciu - na jednej strane je to materiálny objekt. Časopisy tvrdia, že chodiť na výstavy a zbierať moderné umenie je moderné a že je to jeden z prestížnych objektov vlastníctva, ktorý vám pridelí vytúžený status. Na druhej strane umenie v sebe nesie skryté posolstvo, ktoré človek, čo ho kupuje pre prestíž, nemusí objaviť. No ak je to naozaj umenie - čo my nikdy nemôžeme povedať úplne vyčerpávajúco, koľko je v tom klamstva a hry a koľko je v tom toho naozajstného - ale ak je tá vec vedľa nás, tak žije a mení vedomie človeka.

Ako vnímate slovenskú kultúrnu mentalitu?

Keď som prvýkrát prišla na Slovensko, závidela som vám. Nazerala som totiž do okien domov a za každou záclonou presvitala stena, na ktorej visel obraz. Skutočná originálna maľba v ráme. Tu nešlo o kvalitu, ale samotný fakt, že to bolo živé dielo, a teda komunikácia s živým výtvarníkom. Je to ako očkovanie, ktoré dovoľuje ľudom cítiť, že ich mienka je síce veľmi dôležitá, ale nie je to jediný názor na svet. Sú aj iné. A túto rovnováhu v spoločnosti umenie podporuje už obyčajným faktom svojej existencie.

Rusi majú k tomu ďaleko?

V Rusku sa tento proces len začína. Nech sú teraz ľudia doobliekaní do všetkých tých oblečkov z časopisov, ale po čase sa toho presýtia a budú chcieť niečo iné a inak. Mimochodom, tento istý proces som zaznamenala aj v Amerike. Pred piatimi rokmi som bola na návšteve u zberateľa, ktorý mal obrazy dobrých výtvarníkov aj na toalete a v obytných izbách viseli zarámované výstrižky z novín o jeho galerijných úspechoch. Dnes už zvesil živé diela umelcov z toalety. Aj zarámované výstrižky z novín sú preč. Umenie ľudí postupne privádza k ľudskej tvári.



Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  9. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  4. Hygge ako životný štýl
  5. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  6. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  7. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  8. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 35 908
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 34 700
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 11 817
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 9 327
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 832
  6. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 133
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 732
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 390
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 308
  10. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 5 368
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Neprehliadnite tiež

Monika Jankovská odchádza z výsluchu na NAKA v Nitre.

Bývalá štátna tajomníčka začala spolupracovať s vyšetrovateľmi koncom októbra.

2 h
Minister zdravotníctva Marek Krajčí.

PCR testy na Slovensku odhalili viac ako 233-tisíc nakazených koronavírusom. Pandémia Covid-19 si vyžiadala 3 894 obetí. Na Slovensku prebieha plošné testovanie.

15 h
Maďarský premiér Viktor Orbán.

Maďarsko sa sťažuje na pomalé dodávky vakcín.

5 h