Maďarský spisovateľ LÁSZLÓ MÁRTON nepatrí, a ani nechce, medzi bestsellerových autorov. Uznanie, ktoré sa mu dostáva po takmer tridsiatich rokoch intenzívneho písania, vníma ako súčasť postupného procesu, v ktorom sa ako autor vyvíja. Svoju mimoriadnu znalosť histórie, aj tej spoločnej, pretavil okrem iného aj do románovej trilógie Bratstvo, ktorú pred pár týždňami predstavil v Bratislave.

Vaše knihy už pred pár rokmi presiahli hranice Maďarska. Ako vnímate reakcie z iných strán?

„Sú pre mňa dôležité z viacerých dôvodov. Predovšetkým som zvyknutý, že v Maďarsku poznám názory a kritiky ľudí na svoje knihy. Počuť popri tom reakcie spoza hraníc je veľmi vzrušujúce. Hlavne, keď vidím, že kniha vyslobodená z pôvodného jazyka dokáže osloviť. Aj na Slovensku som to intenzívne pocítil. Ale pravdu povediac, najväčšiu dôležitosť pre mňa majú nemecké preklady mojich kníh.“

Knižný trh je tam oveľa istejší a väčší. Čo ešte okrem toho je dôležité?

„Viem po nemecky a môžem nielen spolupracovať s prekladateľmi, ale aj zvažovať reakcie. Nemecké jazykové prostredie zjednocuje viacero kultúr. Zatiaľ mi tam vyšli dve knihy a obidve mali, myslím, dosť veľký ohlas. Nestal sa z nich bestseller, ale mali viac vydaní. Nemecký kritik je dobrý čitateľ.“

Čo to znamená?

„Sústredí sa, zaznamená všetko nové, čo v knihe nájde, a pridá to k svojim doterajším skúsenostiam.“

Vraj ste sa už ako chlapček rozhodli, že budete spisovateľom. Ako sa taká myšlienka rodí?

„Neviem, to je zvláštna vec. Ešte som nevedel čítať ani písať, a už ma očarilo, že sú ľudia, vďaka ktorým prichádzajú na svet knihy. Odkedy som sa naučil čítať, čítal som strašne veľa. Hneď na to som sa pokúšal aj písať, ale išlo mi to ťažko, nemal som trpezlivosť a nevedel som, ako na to. Chcel som byť spisovateľom, hoci som nevedel, ako prebieha proces písania. A to trvalo veľmi dlho.“

Dokedy?

„Ani teraz to neviem definovať. Roky plynuli, aj na základnej škole a na gymnáziu som sa pokúšal písať. Vznikli všelijaké texty a potom, keď som prežíval - za dosť zlých podmienok - vojenskú službu, napísal som jeden román, na papierové sáčky a tak. Niekde ich mám dodnes. Samozrejme, ten román nestojí za nič, ani som sa ho nepokúšal publikovať. Nevidel som ho aspoň dvadsaťpäť rokov.“

Ani nechcete?

„Nie, ale je to materiál, ktorý veľa znamená, lebo mi poskytol tréning. Na druhej strane, písanie nemá nejaké pravidlá ako napríklad zlatnícke remeslo. Treba si totiž vymyslieť problémy a zároveň aj ich riešenia. Nie je isté, či to tak funguje v každom jazyku a kultúre, ale v maďarskej je to tak. Recepty na to, ako napísať román, nie sú hotové. Na to, akou vetou dobre začať, prichádza človek časom.“

Viete sa pri tomto uvažovaní rozhodnúť, čo a kedy je uverejniteľné?

„To je tiež zdĺhavý proces. Počas štúdií na univerzite som tiež písal strašne veľa próz aj divadelných hier a vydavateľstvá mi ich vždy vracali. Ukazoval som ich priateľom a známym, bol som vytrvalý, takže postupne sa stalo aj otázkou času, kedy príde publikovanie. Potom už prišla prvá kniha, aj druhá, no myslím, že ešte ani v tom čase som nevedel, čo je to písanie. Mal som už zručnosť, vedel som redigovať, mal som veľa nápadov, fantázie, ale ostával som vlastne pri poznaní, že nič neviem. Človek sa musí zmieriť s tým, že vyhodí kopy rukopisov, z ktorých nebude mať úžitok. Ako sa mi napríklad stalo v prípade druhého románu Prechod cez sklo. Mal niekoľko spracovaní, ktoré skončili v koši.“

Kritika ho považuje za vašu najťažšiu knihu.

„Vtedy som ešte nevedel, že na čitateľovu pozornosť nemožno mať neúmerné požiadavky. Aj dnes robím dosť komplikované diela, ale pokúšam sa na to ísť viac zľahka. Ale ľahkosť je moje prvoradé kritérium, lebo si myslím, že sústrediť sa na čítanie nie je neúmerná požiadavka.“

Ako sa dá písať viac zľahka?

„Ide o to, že človek nemôže ostať takým istým, postupuje, vymýšľa nové veci. To však veľa hovorí o kontinuite jeho osobnosti. Písať viac zľahka neznamená zjednodušovať, lebo život sa stáva časom skôr zložitejší, len formy, ktoré používa, sa zdajú byť časom jednoduchšie, známejšie. To, čo vyzerá byť jednoduché, môže byť v skutočnosti veľmi zložité. Predovšetkým tomu môže čitateľ veriť.“

Vaše knihy nie sú bestsellery, ale predsa dnes stabilne dosahujú v Maďarsku niekoľkotisícový náklad. Chceli by ste, aby vašich čitateľov bolo viac, alebo o tom ani nemusíte uvažovať, keďže máte dostatočné uznanie literárnej kritiky doma aj za hranicami?

„Nebol by som rád stotisícovým nákladom, hoci nájdu sa medzi knihami tohto typu aj hodnotné. Nechcem byť bestsellerový autor, lebo by to zaťažilo moju osobu a znižovalo autorskú slobodu. Znamenalo by to príliš veľa vystupovania na verejnosti, príliš veľa by som sa musel zaoberať sám sebou a svojou úlohou, a nie spisovateľskými problémami.“

Čo si môže spisovateľ želať a čo keď to nedostane?

„Myslím, že spisovateľ môže mať očakávania jedine v súvislosti s tým, aby mohol písať, aby mohli vznikať jeho diela. Ak to nie je možné, môže byť právom nešťastný. Keď píše divadelné hry, nech je každá aspoň raz uvedená. Nech má nejaké stovky čitateľov s názorom. To nie je prehnané. Nesúvisia s tým ani peniaze, ani úspech, ani ceny, ani dobrodružstvá, to všetko sa už deje úplne mimo literatúry. Mám veľa kolegov, ktorí nedostali cenu, alebo ju dostali neskoro. Dostať napríklad v tridsiatke cena Attilu Józsefa je veľká pocta, ale trochu ponižujúce je dostať ju v šesťdesiatke. A keď niekto dostane Kossuthovu cenu ako 50–ročný, je to obrovská vec, a ak ako 85–ročný pol roka pred smrťou, je to smutné. Ale týmto sa, myslím, netreba zaoberať a v skutočnosti sa netreba zaoberať ani tým, ako človek vyžije. Samozrejme, v súkromnom živote je dôležité, či máte z čoho zaplatiť účet za elektrinu.“

Nemáte s tým problém?

„Nie. Môžem písať, môže to vyjsť, mám pár čitateľov, celkom dobré kritiky, moje hry síce začali uvádzať až teraz, ale zdá sa, že majú ohlas. Viac si ani nemôžem priať. Vlastne môžem, ale to nemôžem zverejňovať.“

Vaše diela často vychádzajú z historických udalostí alebo sa inšpirujú historickými postavami. Prečo je to pre vás dôležité?

„Osudy historických postáv otvárajú rozsiahle spisovateľské problémy. A postupne sa dokážu stať mojimi osobnými známymi. Napríklad Jacob Wunschwitz z môjho románu Pravdivý príbeh Jacoba Wunschwitza, ktorý sa v roku 1604 zúčastnil jednej občianskej vzbury. Ale ešte osobnejšie je to s dvoma židovskými dievčatami z románu Hlavná cesta tieňov. Tie som totiž stretol aj v osobnom živote ako staršie ženy, porozprávali mi svoje príbehy. Vedeli, že idem o nich písať knihu, no keď vyšla, boli z nej sklamané. To bola pre mňa dôležitá skúsenosť - potvrdilo sa, že hrdina románu stojí voči autorovi vždy v opozícii. Takou postavou bol aj barón Sándor Károlyi z trilógie Bratstvo. Vedel som o ňom toľko, že som skutočne dokázal nakresliť aj jeho podobizeň.“

Historické romány sú pre dnešného čitateľa dosť odstrašujúce, akoby v nich nechcel hľadať nič súčasné. Ako a prečo sa vo vás rodí toto spojenie?

„Ako čitateľ a prekladateľ som sa veľa zaoberal staršou literatúrou. História ma stále zamestnávala, práve preto, že som chcel literatúru lepšie pochopiť a zároveň rozumieť spoločnosti, v ktorej teraz žijeme. Čítal som mnoho historických prác, prekladal starú barokovú nemeckú literatúru. A zrejme tu nastala akumulácia istého kapitálu vedomostí. Po čase som prišiel na to, že ich môžem využiť aj ako spisovateľ. Najprv som napísal divadelnú trilógiu, až potom sa ukázalo, že sa dá napísať aj román.“

Prečo ste začali divadlom?

„Presvedčil som sa, že maďarská dráma stále bojuje s nedostatkom historických súvislostí. Napríklad koncom 16. storočia sa v Sedmohradsku a v celej Karpatskej kotline udiali také ľudské tragédie a drámy, ktoré by Shakespeare bol vedel veľmi dobre napísať, žil presne v tom období. Lenže v dôsledku toho sa tu nemali možnosť objaviť a rozvíjať talenty, hoci nejaké mohli určite byť. A tak som si povedal, čo keby som napísal spätne neexistujúcu drámu z toho obdobia, ale z pohľadu spisovateľa a spôsobom písania z konca 20. storočia. Maďarské divadlá o ňu vtedy nejavili záujem. Vytiahli ju teraz, po dvadsiatich rokoch.“

Inšpirácia históriou ponúka veľký priestor aj na paródiu. Ako ju hodnotíte vo svojich dielach a v literárnom kontexte?

„V maďarskej literatúre sú dva zlé postupy v súvislosti s historickým záujmom: jeden je heroický, patetický, nacionalistický a slúži už národnému „napravovaniu“ ľudí. Jeho estetický prínos je zvyčajne dosť mizivý. Druhý je degradačno-ironický, taký sa ujal hlavne za Kádárovho režimu - cez historické figúrky sa dalo hovoriť o tom, čo nedovoľovala cenzúra. To spravidla z hrdinov vystrúhalo mikimausov a oslabilo skutočné významy. Oba prístupy považujem za rovnako antipatické. Historickú predstavu podoby človeka môžeme brať vážne, ak sa na ňu vieme pozrieť aj satiricky, tieto dve zložky sa však navzájom posiľňujú a podmieňujú.“

Čím vás postavičky zo skutočnej minulosti oslovujú?

„Zaujíma ma ľudská veľkosť, a zároveň malosť. Nie som však primárne zvedavý na historické ikony, Cézara či Napoleona, lebo tí môžu vystupovať len vo svojej už známej úlohe. No na druhej strane nemôžem vychádzať z úplne neznámych ľudí, ktorí si nevidia ďalej od nosa. Niekde medzi tým je môj hrdina románovej trilógie Bratstvo - Sándor Károlyi. Nie je vedúcou osobnosťou, ale vo svojej situácii presahuje svoj súkromný život, je v kontakte s Rákócim, ale rieši aj podnikateľské a rodinné starosti. A predovšetkým to, či je Sándor Károlyi naozaj Sándor Károlyi alebo nie. Postavil som v ňom oproti sebe dva princípy - individualitu a identitu, podobne ako osud voči charakteru človeka. A v oboch prípadoch som zistil, že čím je jedného viac, tým je druhého menej.“